Nočná Obloha

101 1 0
                                    

Na čítanie knihy som dnes nemalá chuť. Puštala som si pesničky a zároveň prezerala mušličku. O chvíľu som sa postavila zo stoličky a šla za otcom.

,, Oci?" Opýtala som sa.

,, Áno Lara?"

,, Mám malú prozbu."

,, Akú máš prozbu?"

,, Potrebovala by som do malej mušličky spraviť dierku."

,, Do malej mušličky? Na to potrebujem najtenší vrtáčik, a môže sa stať že praskne."

,, Praskne?" Dlho som premýšľala čo mu odpoviem. ,, Tak dobre."

,, Idem pohľadať do kufríka najtenší vrtáčik.

Zatiaľ čo otec hľadal najtenší vrtáčik, ja som šla pre mušličku.

,, Našiel som ho!" Vykríkol otec.

Zabehla som dole za ním, a podala mu mušličku.

,, Uvidíme." Neisto povedal.

Vybehla som hore do izby, sadla na stoličku, vyložila nohy na stôl a pokračovala počúvaní pesničiek. Užívala som si posledný deň prázdnin. Potichu som si hmkala. Pieseň som vnímala celou myslou. Načiahla som sa za malým zošitom v ktorom som si kreslila svoje kresby. Prezerala som si svoje čmáranice.
Našla som prázdnu stránku ktorú trebalo vyplniť. Prázdnu stránku zaplnila kresba morskej panny, ktorá hrala na husliach.
Moja myšlienka bola jednoduchá. Milujem zvuk huslí, je taký jedinečný ako samotná morská panna v tajomnom mori myšlienok. A ešte podpis.
Otvorili sa dvere.

,, Hotovo." Oznámil otec.

,, Niako rýchlo?" Čudovala som sa.

,, Trvalo to polhodinu."

,, Jasné, úplne som stratila pojem o čase."

Otec mi ju podal do ruky.

,, Bolo ťažké to spraviť aby nepraskla, a ani tomu nechýbalo, ale je v poriadku."

,, Ďakujem." Objala som ho.

,, Nemáš za čo." Objatie mi vrátil.

Otec išiel do kuchyne, a ja som z dávneho prívesku zobrala retiazku.
Mušličku som dala na retiazku, dala som si ju na krk. V zrkadle som si prezerala ako v nej vyzerám. O pár hodín prišiel večer a ja som sa nevedela dočkať na plavenie po mori, pod tmavou oblohou. Čakala som deda na chodbe.

,, Dedoooo, kde si?"

,, Už idem, išiel som ešte pre chrumky."

Dedo chcel aby sme sa prešli, o takomto čase je vonku najkrajšia. Musela som mu dať za pravdu. Ja mám tiež najradšej prechádzky v západe slnka. Rýchlo sa stmievalo. Kráčali sme z kroka na krok.

Dedko mi celú cestu k moru rozprával ake je to nádherné a úžasné sa plaviť po morí taký to čas. Vraj je to ešte krajšie keď je tmavá obloha, vtedy sa odráža mesiac od vody. Vraj podľa starých legiend volá morské panny k červenej hĺbke.

,, Čo to znamená?"

,, Hĺbka je príliš hlboká, hovorí sa že v tej hĺbke je voda červená."

,, Čože? Prečo by tam morská panny plávali?"

,, To neviem, ale ak uvidíš morskú pannu tak sa jej to môžeš spýtať. "

,, Vidno že je to legenda."

,, Legendy majú byť pravdivé." Povedal dedo.

,, Možno je to tak."

Keď sme dorazili, obloha bola o niečo tmavšia.

,, Poď nástup." Dedo ukázal smerom na loďku.

Spravila som krok a už som bola na loďke.
Dedko šiel hneď za mnou. Naštartoval a už sme sa plavili po mori. Lahký vánok mi preletel po pri vlasoch. Bol to úžasný pocit.
Zabudla som na všetko čo by ma mohlo trápiť. Cítila som sa ako vzduch, bezstarostný. Z bledomodrej  zapadajúce oblohy sa stala tmavomodrá obloha. K tomu ju ozdobovali žiarivé hviezdy.
,, Je to úžasné!" Zakričala som splného hrdla.

,, Vravel som." Veselo povedal dedko.

,, Nemal si ma tu brať, teraz ma tu budeš musieť brať so sebou, vždy keď sem  pôjdeš."

,, Budem rád."

Pozrela som sa do vody, neviem či sa mi to zdalo, ale videla som na chvíľu plutvu morskej panny.

Za niaky čas sme odišli domov. Od teraz viem prečo som mala byť morskou pannou. Vždy som mala pocit že mám niečo spojené s morom. Teraz už viem prečo, asi mi to bolo súdené.

Morská panna s červenými vlasmi DOKONČENÉ Where stories live. Discover now