Láska, strach a viera |Charles Leclerc|

•5•

--------------------------------------

Kráčala som po hotelovej chodbe, kde bolo ticho. Počuť boli iba moje kroky, ktoré viedli k jeho izbe. Nebudem klamať srdce mi búchalo nezvyčajne rýchlo. Zastavila som sa pred dverami, o ktorých som vedela, že za nimi býva osoba, za ktorou idem. Pravou rukou som zaklopala a dúfala som, že nespí. Moje obavy boli zbytočné, pretože sa dvere po chvíli otvorili a jeho pohľad bol prekvapený.

"Čo..čo tu robíš?" spýtal sa zmätene a pozrel sa naokolo či nie je niekto so mnou. Neviem koho by ešte očakával ale skúmať to rozhodne nebudem. 

Ľavú ruku, ktorú som mala za chrbtom som vystrela pred seba a držala som v nej knihu. Knihu, ktorú som si priviezla zo Slovenska na večerné čítanie.

"Tradície sa majú dodržiavať, nemyslíš?"dúfala som, že ma neodmietne. Po odmietnutí by som sa cítila dosť zle v tejto chvíli. Jeho pohľad stále tikal z knihy na mňa, ako keby neveril čo sa práve deje. Po pár sekundách sa spamätal a odstúpil od dverí. Spôsob akým sme vždy trávili čas bolo čítanie kníh. Obaja sme milovali túto činnosť, oddýchli sme si pri nej. Vošla som do jeho obývačky a usadila som sa na sedačku, na ktorej bola aj deka. Automaticky som so ju privlastnila a zakryla som sa ňou.

"Posadíš sa?"videla som, že stál pred sedačkou, pričom po mojej vete sa posadil. Ja som sedela na jednom konci sedačky on na druhom. Otvorila som knihu a začala som čítať. Vedela som, že sa na mňa pozerá ale jeho pohľad ma nevyrušoval z čítania. Ani som nestihla dočítať prvú stranu a jeho telo sa úplne uvoľnilo a nohy si schoval pod deku, ktorá bola dostatočne dlhá.

Čas ubiehal rýchlo a keď som sa pozrela na hodiny, ktoré boli umiestnené na stolíku som bola prekvapená. Prišla som sem okolo pól desiatej a je už čosi po polnoci.

"Prečo si prestala čítať?" do ticha sa ozval jeho hlas. Spomenula som si na to, ako som si vždy myslela, že spí a on pritom mal len zatvorené oči a počúval. Nič sa nezmenilo a ja som sa nad tým musela usmiať.

"Pozerala som sa koľko je hodín. No na dnes končíme. Nemôžeme prečítať jednu knihu v jeden večer. Ráno obaja skoro vstávame"

"To znamená, že prídeš aj zajtra?"jeho hlas bol plný nádeje.

"Prídem toľkokrát až kým nedokončíme knihu." uistila som ho načo mu venoval jeden zo svojich úžasných úsmevov, ktoré musí milovať každý.

"Ako sa majú tvoji rodičia? Otec je na tom ako?" knihu som odložila na stolík, ktorý som mala vedľa seba a pohodlne som sa usadila.

Sebastian

Nesníva sa mi to? Ozaj tu sedí a pýta sa na mojich rodičov ako keby som jej neublížil? Jej tvár zdobí úsmev, ktorý mi neskutočne chýbal. Ona celá mi chýbala, jej spoločnosť, hlas proste všetko. Odkedy mi zaklopala na dvere nedokážem uveriť, že sa toto deje. Čítala mi načo som ju počúval, i keď po pravde netuším o čom tá kniha bola.

"Stále sa na teba pýtajú. Mama sa stará o otca, kým sme s Arthurom preč. Otec nám mizne pred očami. Chemoterapia ho doslova je zaživa a my mu nemáme ako pomôcť. Keď som doma tak sa snažím byť čo najviac s ním a vypomôcť matke ako sa len dá." s rodinou volám každý druhý deň. Chcem vedieť každú informáciu o otcovi a ako sa im doma darí. Bojím sa každý deň viac, že odíde. Viem, že odíde a toho sa bojím. Bojím sa dňa, kedy mi zavolajú, že otec odišiel.

"Mrzí ma, že niečo také počujem Seb. Rozhodne povedz rodičom, že keď pôjdem do Monaka ich navštívim. Pôjdeme tam s Maxom po Bahrajne na týždeň. Určite ideš aj ty domov." pôjde do Monaka s Maxom a chce navštíviť mojich rodičov? To dievča sa mi snáď iba sníva. Ako môže existovať niekto ako je ona? Jej srdce je čisté a dobré a ja debil som ho zlomil. A ona cez to všetko čo som napáchal tu sedí, usmieva sa a uisťuje ma, že príde pozrieť mojich rodičov.