Pittsburgh [book 1] h.s.

09

Prešli dva týždne a v meste sa nič nezmenilo. Práveže situácia sa ešte viac vyhrotila. Všetci medzi sebou bojovali. V meste boli aj vzbúrenci, ktorým sa nepáčila mierová situácia. Dalo sa to nazvať vojnou, pretože mesto už nasadzovali civilov do vojny. Každý muž v meste bude nasadený do vojny. Bude musieť bojovať.

Tento krát sa nebojovalo všade, ale len v tomto meste, ktoré je veľké. Vojaci z Pittsburghu smerovali na miesta, kde sa bojovalo, snažili sa vojnu zastaviť. Nechceli bojovať. A nikto z nich nevedel, prečo vojna opäť vypukla.

Šťastím bolo len to, že sa nebojovalo v obývaných oblastiach mesta. Škody utrpia len tie časti mestá, v ktorých nik nebýva.

Mestom sa rozliehali výstrely a Emma sa s plačom chúlila do perín. Rukami si zakrývala uši, aby nemusela počuť hlasné výstrely zo zbraní. Ona vedela, že toto všetko príde.  Vedela, že voja opäť vypukne. Že ľudia budú opäť medzi sebou nemilosrdne bojovať.

Slzy jej padali do perín a zmáčali ich. Ona nechcela, aby Harry odišiel, ale na druhej strane si bola vedomá toho, že musí odísť. Aj keby sa skryl, tak ho nájdu a nasadia do vojny.

„Emma.“ Harry vošiel do spálne so zbalenou taškou vecí. Niekde ich predsa musia ubytovať a on čisté oblečenie bude potrebovať.

Emma nevydala ani slova, keď Harry vošiel do spálne. Nechcela. Už nechcela viac plakať. Vtedy, keď si nájde svoje šťastie, tak jej musia to šťastie zobrať preč? To je tak neférové. Ale život s nami nehrá fér.

„No tak, Emma. Neplač už.“ Harry si ľahol k nej, aby si ju mohol otočiť tvárou k nemu. Ruky jej položil na odhalené ramená a ona si pri jeho dotyku zachvela. Z očí sa jej vyronili ďalšie slzy, keď sa pozrela na Harryho tvár. Na jeho ruky, na jeho hruď... Na neho.

„Nechoď.“ Snažila sa ho zadržať, aj keď obaja veľmi dobre vedeli, že Harry bude skôr, či neskôr musieť odísť. Ruky mu položila na paže, ktoré zakrývala jeho mikina a silno mu ich stisla.

„Vieš, že musím. Potrebujú tam, čo najviac vojakov. A nasadia každého muža.“ Pokrútil hlavou, naznačujúc jej tak, že bude musieť odísť. No ona len plakala.

Mestom sa ozvala séria výstrelov a Emma sebou pri tom zvuku trhla.

„Vidíš.“ Emma kývla hlavou ku oknu, poukazujúc na výstrely. „Čo ak ťa stratím.“ Už nechcela plakať, ale jej oči si želali niečo iné.

„Veď som ti hovoril, že nestratíš.“ Harry sa mierne pousmial, berúc Emmu do náruče. Kolísal s ňou zo strany na stranu. Ona nechcela nič iné vnímať, len jeho vôňu, ktorú nasávala z jeho mikiny.

„Bojím sa, Harry. Nesmieš ma tu nechať samú.“ Emma krútila hlavou v nesúhlase. Vôbec sa jej nepáčila predstava, že by mala byť v tomto byte opäť sama.

„Ja sa vrátim, Emm.“ Zachvela sa pri jeho oslovení a hlavu zaborila hlbšie do jeho mäkkej mikiny. Užívala si jeho prítomnosť, aj keď vedela, že nebude trvať dlho. Vedela že Harry za chvíľu odíde a ona tu bude sama.

„Čo všetko tu nechávaš?“ Váhavo sa opýtala, pretože nechcela, aby si zobral všetko. Chcela tu mať zopár jeho vecí. Chcela spávať v jeho oblečení. Chcela, aby pri spánku cítila jeho vôňu. Aby mala pocit, že leží pri nej.

„Skoro všetko.“ To bola teraz jediná vec, ktorá ju ako-tak potešila. Emma sa jemne usmiala do jeho hrude, krčiac tak v rukách rukávy jeho mikiny.

„Emma, pozri sa na mňa.“ Chytil ju za bradu a pozrel sa jej do očí. Malá ich plné sĺz, ale on si to nevšímal. „Milujem ťa, Emma Forrester.“ Harry sa usmial pri slovách, ktoré vyslovil. V skutočnosti to znelo ešte lepšie ako v jeho hlave.

Emma sa teraz rozplakala ešte viac, ale tento krát to nebolo od smútku, ale od šťastia. Zdrojom jej sĺz boli Harryho slová. Jej srdce bilo pre to Harryho.

„Aj ja ťa milujem, Harry Edward Styles.“ Emma vyslovila jeho celé meno, aby sa utvrdila v tom, že si je stopercentne istá v tom, čo hovorí. A aj bola. Harry sa usmial ešte širšie ako doteraz a pobozkal ju na jej popraskané a vyschnuté pery.

Harry sa odtiahol po chvíli, aj keď tak veľmi nechcel. Ale už musel odísť.

„Musím ísť.“ Vyslovil to zo zatvorenými očami. Viete čo je veľmi ťažké? Lúčenia.

„Ja viem, Harry.“ Emme po lícach stekali slané slzy. Prstami jemne prešla Harrymu po jeho karmínových perách, zapisujúc si tak jeho pery do pamäti.

On ju pohladil po líci, zotierajúc tak jej teplé slzy. Nechcel, aby plakala a už vôbec nie kvôli nemu.

Napokon zišiel z postele, nechávajúc tam Emmu samú. Odchádzalo sa mu ťažko. Nechcel, no musel. Zobral si tašku, v ktorej mal veci a potom Emma už len počula zabuchnutie vchodových dverí. Bol preč. Emme sa spustili z očí ďalšie slzy.

A k trom ružiam na jej ruke pribudla už aj štvrtá. Bolo to naozaj ako keby padala. Čím ďalej, tým nižšie a nižšie.

-----------------------------------

Ahojte lásky, 

Okay, ja viem, že je to také cukríkovské, ale ja neviem...ono sa mi to tam hodilo. A viete čo? Ja som si aspoň poplakala. Vy možno, no asi nebudete plakať, ale ja som to statočne dala. Som tam revala pri notebooku jak idiot. A plus už len jedna časť a je koniec...ďalšia vec, z ktorej som plakala. 

No nič no, ďakujem vám za komentáre na minulej časti. :33 

Časť venujem @DeeHoran24.

Na boku máte Harryho -->

I Love You

Kirsten :3