Pittsburgh [book 1] h.s.

01

Pittsburgh 29. november 2020

„Babka? Spravím ti čaj?" Emma zakričala z kuchyne, aby ju jej chorá babka počula. Starala sa o ňu odkedy pri vojne jej babka utrpela vážne zranenia a Emma ju nechcela nechávať samu, preto bola u nej každý deň aspoň dve hodiny.

„Zlatíčko. Ak by si bola taká milá a spravila mi harmančekový. Vďaka." Jej babka už nemala taký silný hlas ako kedysi. Vojnou sa pre nich všetko zmenilo. Emma po vojne ostala len babka. Všetci ostatní zomreli, kvôli nezmyselnej vojne, ktorá sa ani nemusela odohrať.

Keď vojna začala Emma mala pätnásť rokov. Vojna trvala takmer šesť rokov. A teraz sa už viac ako štyri roky snažia občania, ktorí ešte ostali, žiť v mieri. Lebo ak by vyvolali ďalšiu vojnu všetko by zaniklo. Niektorí protestanti si to želali, no tí boli jednoducho potlačení.

Emma zaliala šálku čaju a opatrne ju niesla pre jej babku, ktorá ležala v spálni. Jej babka mala krásny dom. Celý bol presiaknutý Francúzskom. Od stien, cez kreslá až po obrazy. Emma vždy obdivovala tento dom. Bol tak starý, no krásny.

„Ďakujem ti moja." Jej babka šepla a vzala si od nej šálku harmančekového čaju.

„Ja už pôjdem babi. Musím si ešte niečo vybaviť." Emma sedela na babkinej posteli a hladila jej ruku. Milo sa na ňu usmiala a Emma jej úsmev opätovala.

„Dobre, zlatko, choď." Popohnala ju, aby si išla vybaviť potrebné veci. Jej babka nikdy nemala rada, keď bola o ňu až prehnaná starostlivosť.

Emma si zobrala svoj kabát a kľúče. Z domu rýchlo vybehla, aby sa stihla dostať včas na St. Anton Street.

Nemala auto, preto musela kráčať rýchlo. Chcela to stihnúť, lebo včera to zmeškala. Rýchlym krokom sa cez zničené budovy blížila k tej ulici, na ktorú sa chcela dostať.

Vydýchla šťastím, keď sa dostala pred jediný obchod, ak sa to dalo nazývať obchodom, v tejto štvrti. Bolo to tetovacie štúdio. Skontrolovala hodinky a usmiala sa pre seba. Stihla to.

Sadla si na cestu oproti štúdiu, aby doň videla. Mohla pokojne sedieť na ceste, lebo tu autá už dávno nepremávajú. A mestská hromadná doprava sa po vojne vytratila. Ľudia ju považovali za nepotrebnú.

Boli presne štyri hodiny poobede a vtedy začína v tetovaciom štúdiu pracovať neznámy muž, ktorého Emma sleduje už rok. Každý deň tu sedí štyri hodiny, kým on neskončí a potom pomaly kráča domov.

Je tak nádherný ako mesačný svit v svetle. Ako slnečné lúče ostré ako čepele nožov. Má približne toľko rokov ako Emma, možno je o rok starší.

Emma čakala, kým sa objaví v štúdiu, aby ho mohla pozorovať pri práci. Fascinovalo ju to. Ako nanáša čierny atrament na pokožku. Ako ľahko vytvára obrazce na ľudskej pokožke. Emma sa dívala na svoju pravú dlaň. Mala tam jednu čiernu ružu, ktorú si ale nedala vytetovať. Objavila sa tam, keď jej zomrela skoro celá rodina. Tá ruža jej pripomínala jej pád. Lebo ak by dávala väčší pozor, jej otec a sestra mohli žiť, no ona zlyhala. Ich smrť dávala za vinu sebe. A to si nikdy neodpustí. To, že ich nechala odísť.

Pozrela sa na dvere od štúdia, ktoré sa s rachotom rozleteli a vybehol z nich ten, ktorého pozoruje už rok. Rútil sa ako veľká voda, a popritom zo seba zhadzoval pracovný plášť. Emma pozorovala ako si potetovanými rukami zachádza do kučier vyčesaných dohora. Predklonil sa a dlane si uložil na kolená. Videla ako rýchlo dýcha. Muselo sa mu niečo stať.

„Prepáč." Podišla potichu k nemu. Snažila sa znieť priateľsky. Lebo pôsobil trochu strašidelne. Nechcela, aby jej ešte niečo spravil.

„Ahoj." Zahundral si popod nos. Ani sa na ňu nepozrel. Stále sa pozeral do zeme, ako keby to bolo niečo zaujímavé.

„Pomôžem ti?" Opatrne sa ho opýtala. Nechcela pôsobiť tak, že sa vtiera. Ešte by si o nej niečo pomyslel.

„Pomohlo by mi, ak by som sa mal s kým porozprávať." Potichu odpovedal. Znel trochu oduto. Emmu táto odpoveď v celku prekvapila. Ale bola rada, že neznámy muž sa chce porozprávať.

„Zájdeme do kaviarne?" Opýtala sa a on len prikývol a vykročil pre ňu neznámym smerom. Robil veľké kroky a pomaly sa blížili na ulicu s viac obchodíkmi. Uvidela obchod s veľkou čiernou šálkou v logua neznámy jej otvoril dvere. Len sa ticho poďakovala a vkročila dnu.

Objednali si kávu a neznámy konečne prehovoril: „Och, prepáč ani som sa nepredstavil . Som Harry." Milo sa usmial a pokrútil hlavou, asi nad jeho hlúposťou, že jej nepovedal ani svoje meno.

„Emma." Usmiala sa tiež a podala mu ruku. Harry ju prijal a jemne ich rukami potriasol. Chvíľu sa jej pozeral do očí a opäť prehovoril: „Teba som už niekde videl." Znel ako keby mu niečo konečne doplo.

Emma sa zahanbene dívala na svoje čierne topánky, ktoré jej teraz prišli určite zaujímavejšie ako jeho krásna tvár.

„To si ty. Ty sedíš každý deň na ceste oproti štúdiu." Víťazoslávne šepol a ukazovákom jej zdvihol bradu. Teraz sa díval do jej očí.

--------------------------------

Ahojte lasky moje,

No okay nechce sa mi rozpisovať...som unavená. :(( Ale poviem vám, že mám z toho zmiešané pocity, lebo raz sa mi to páči a raz to chcem úplne prepísať. O.o Čo to je so mnou??? Nie som s tým spokojná, ale čo už, snaď sa to bude páčiť vám. :33

Toto venujem @Marti_Styles. (lol, zlato dufam, že sa ti bude pačiť, keď už som ti to venovala... :DD)

Harry na boku -->

I Love You

Kirsten :3