Pittsburgh [book 1] h.s.

02

 „Nehanbi sa.“ Šepol, no nespúšťal pohľad z jej očí. Napokon sa mu na tváril rozšíril úsmev, pri ktorom mu bolo vidieť jamky, pokrútil hlavou a pustil jej bradu. Čašníčka im práve priniesla kávu. Obidvaja poďakovali, no Harrymu sa na tvári stále pohrával ten úsmev.

„Čo je?“ Emma sa na neho nechápavo pozerala. Vôbec nevedela pochopiť o čo mu ide.

„Nemusíš sa za to hanbiť, Emma. Je to zlaté.“ Usmial sa a lyžičkou si premiešal silné presso.

„Cítim sa hlúpo.“ Šepla a pokrútila hlavou. V tomto momente nedokázala pochopiť, prečo ho rok pozorovala. Nevedela, prečo to tak dlho robila. Stálo jej to za niečo? Možno áno a možno nie.

„Nemáš sa prečo.“ Harry stále pôsobil tak, že mu to nevadí, no Emma v hĺbke duše vedela, že mu to muselo prísť divné. Muselo ho to desiť. Muselo ho desiť, že ho niekto pozoroval. A Emma vedela, že ho to aj desí.

„Ale Harry, veď som ťa pozorovala. To ti nevadí?“ Takmer vykríkla. Harry si len potichu vydýchol a pozrel sa na jej dlaň kde mala malú čiernu ružu.

„Pekné.“ Povedal zaujatým hlasom. Chytil jej ruku do jeho rúk a pozorne si prezeral ružu, ktorú mala na dlani tesne pri zápästí. Bola to typická ruža. Ničím nebola zaujímavá. No pre Harryho to bolo viac ako zaujímavé.

„Kde si si ju dávala tetovať. Väčšinou viem zistiť z tetovania, kto to tetoval. No pri tejto ruži na to neviem prísť.“ Bol zmätený. Asi sa mu často nestávalo, že nevedel určiť autora tetovania. No Emma si tú ružu tetovať nedávala, takže to on ani zistiť nemohol.

„Nedávala som si ju tetovať.“ Povedala takmer ako keby to bola samozrejmosť. Nezaujato a odmerane. Pozerala sa von oknom na zničené ulice. Na mosty, po ktorých už nikdy neprejde žiadne auto. Na ošarpané bytovky v ktorých kedysi niekto býval, no teraz zívajú prázdnotou. Všetko je spustošené.

„Ako to nedávala?“ Harry nerozumel. Predsa si ju musela dať tetovať blyslo mu mysľou.Obočie mal skrivené, lebo sa mračil.

„Symbolizuje môj pád, teda moju chybu. Vytvorila sa mi tam, po tom ako zomrel môj otec a setra vo vojne. Bola to moju chyba, lebo som im mala pomôcť, no ja som radšej chránila seba. Bolo to sebecké.“ Vysvetlila mu ako to je. Harry sa tváril tak, ako keby jej neveril. Ako keby sa mu tu snažila nahovoriť najväčšiu hlúposť.

„Ak spravím ďalšiu chybu, bude to znamenať ďalší pád, teda ďalšiu ružu.“ Pokračovala vo vysvetľovaní, aby tomu aspoň trochu pochopil. Síce sa to zdalo nemožné, no bolo to tak.

„Chápem.“ Milo sa na ňu usmial, čo ju trochu upokojilo. Myslela si, že sa bude na ňu dívať so strachom v očiach. Že ju ihneď odsúdi.

„Pôjdeme?“ Harry prerušil ich nemé dívanie sa na seba. Emma len prikývla a vstala zo stoličky. Vytiahla bankovku, že zaplatí za svoju kávu, no Harry jej bankovku vrátil späť, so slovami: „Ja to zaplatím.“ A položil tam dva krát viac peňazí. Emma sa nechcela hádať o to, kto jej zaplatí kávu, preto len ticho poslúchla. Navliekla sa do kabátu a spolu s Harrym vyšli z kaviarne.

Obidvaja stáli ticho pred kaviarňou a pozerali sa na seba. Emma už začala rozmýšľať, že pôjde domov, no Harry prehovoril: „Dáš mi tvoje číslo?“ Znel trochu nervózne. Len prikývla a na papierik mu napísala svoje číslo, ak by sa jej chcel dovolať.

„Tak ja už pôjdem.“ Vyhŕkla a odišla smerom, ktorý poznala. On nič nepovedal, len sa otočil opačným smerom.

Emma kráčala potichu a ladne. Snažila sa nemyslieť na to, že už ho aj tak nikdy nestretne a že si z nej len vystrelil a určite sa niekde spolu s jeho kamarátmi smeje. Dúfala, že to tak nebolo.

Rukou si prehrabla vlasy a vtedy si všimla, že na dlani sa jej objavila ďalšia ruža. Tesne vedľa tej prvej. Maličká a čierna. Bola tam ako oštara. Emma ju tam nechcela a nerozumela akú chybu urobila. Bol Harry chyba? Mala pred ním radšej utiecť ako sa mu prihovoriť? 

Vždy verila, že hviezdy vám ukážu cestu akou sa pobrať. Že vám ukážu, čo je správne a čo nie. Mali by byť pre nás posvätné, no kto v dnešnej dobe pokladá hviezdy za posvätné? Nikto, a nikoho to ani netrápi. Len Emmu. Ona si myslí, že vo hviezdach je vždy všetko ukryté ak sa zadívate pozorne.

No jedno nedokáže pochopiť, prečo jej neukázali správnu cestu, keď to potrebovala. Svedčila o tom aj ďalšia ruža, ktorá jej kvitla na dlani. A vrývala sa jej do očí ako ostrá dýka, tak, že ju to napokon až oslepilo.

„Ukáž mi cestu.“ Šepla na jednu z hviezd. Pozrela sa na svoje topánky a potom späť na hviezdu, ktorá jej žiarila do tváre. Napokon sa pozrela pred seba a vykročila.

-------------------------------------

Ahojte lasky,

Okay som chorá, preto pridávam toto (vôbec sa mi nechce písať, keď som chorá a musím sa priznať, že toto mám napísané už dlhšie :DD) 

Dúfam, že to nie je až také strašné, pretože s tým nie som spokojná. To vám môžem povedať úprimne. :DD

Ale moc ma tešia vaše komenáre. :3 Ďakujem. :3

Toto venujem Dade. :D Omg, snáď sa ti to bude páčiť, lebo ja s tým nie som vôbec spokojná. O.O

Na boku máte Harolda -->

I Love You

Kirsten :3