Za tento nápad, čo sa tu odohraje vďačím mojej Alfi_saska,❤️ bez ktorej by buď tento nápad vznikol ale nikdy by som ho nespísala alebo by nikdy nevznikol. Ozvem sa na konci kapitoli. Užívajte čítanie.❤️
______________________________________
Blížilo sa to. Každým dňom sa to blížilo. Každou minútou som bola bližške k dňu, kedy sa mám stretnúť s Voldemortom. Čo ten podlý človek odo mňa chce? Keď chce, aby som sa pridala na ich stranu, tak nech na to hneď zabudne, radšej zomriem, než by som sa pridala k nim. Počkať. Dá sa vôbec počítať, že je človek? Nemyslím.
Mala som len pätnásť dní, ktoré sa míňali veľmi rýchlo. Prečo mi to Draco nepovedal skôr? Mal to vôbec v pláne? Od vtedy som s ním nevravela. Ubehlo už desať dní, no na mňa to bolo príliš veľké sústo. Toto sa nedá zhltnúť za 10 dní. Neprestala som ho mať síce rada, ale pravda bola taká, že som bola naňho naštvaná. Akurát sme sa dohodli, že sa tam pôjde posledný októbrový víkend.
Celé dni som chodila v myšlienkach, čo odomňa Voldemort chce. A ako sa tam dostaneme. Mala som strach. Kto by nemal, keď pôjde rovno z očí voči k Voldemortovi, zabíjakovi bez štipky citu? Keď poviem niečo neželané, môžem byť v tej sekunde mŕtva.
Nepovedala som o tom rodičom. Zbytočne by sa o mňa báli. Nechcem, aby sa o mňa strachovali. No ja sama som mala strach o svoj život. Hádam má nechce zabiť. Ak hej, budem pripravená sa brániť. V oklumencii som bola expert. Nemal by šancu sa do mojej hlavy dostať. Teda aspoň v to dúfam.
Bol piatok. Posledný v mesiaci. Áno znamená to, že zajtra ma čaká, očividne najhoršie stretnutie môjho života. Videla som ho raz. Na päť sekúnd, ale aj to mi bohate stačilo.
Bolo naozaj neskoro večer a sedela som v prázdnej klubovni. Nemohla som ísť spať. Príliš rýchlo by prišiel zajtrajšok, ktorého som sa nesmierne desila. Čo ak sa to všetko zvrtne? Nie nedopustím, aby sa stalo čokoľvek mne alebo ostatným.
Sedela som parapete okna a pozerala sa smerom na krb. Niečo má napadlo. Zavrela som oči a začala sa sústrediť. Otvorila som oči a pohľadom skĺzla na druhý krb na ďalekom konci miestnosti. Natiahla som ruku a začala sa plne sústrediť. Prestala som vnímať svet a sústredila sa len na moju prácu. Trošku som ruku podvyhla a malý plameň z krbu tiež. Funguje to. Presunula som ruku smerom na druhý krb v ďalekom konci miestnosti a plamienok moju ruku poslušne nasledoval. Nakoniec, keď som mala ruku približne nad druhým krbom ruku som dala nižšie a krb sa zapálil. Sklopila ruku a usmiala som sa nad svojím výkonom. Konečne sa mi to podarilo. Potom som si všimla, že ma niekto pozoruje. Blonďavá hlava ktorá niesla meno Malfoy.
„Wau, čo to bolo?” Spýtal sa potichu.
„Bez prútiková mágia. Trocha náročné, ale nie nezvládnuteľné.” Odpovedala som mu, stále s úsmevom, čo som práve dokázala. Potom som si spomenula, čo má zajtra čaká, a úsmev mi hneď padol. Draco prišiel bližšie a sadol si vedľa mňa na parapet.
„Ešte sa hneváš?” Opýtal sa po minúte ticha.
„Klamala by som, keby som povedala, že nie.” Odpovedala som mu zamyslene.
„Prepáč.” Povedal ticho. „Nemohol som to zmeniť. Nemal som na výber.”
„Ale mal Draco. Vždy je na výber. A ty to vieš. Stačilo sa vzoprieť rodine. Lenže to by si sa prve nemusel snažiť byť ako tvoj otec. No ale istým spôsobom to chápem.” Riekla som tichým hlasom, aby sa náhodou niekto nezobudil.
„Nie nechápeš to! Nič z toho nechápeš! Nemohol som len tak povedať nie. Nevieš čo by sa dialo! Nevieš ako sa cítim, nevieš nič z toho. Tak nevrav, že to chápeš!” Povedal o dosť hlasnejšie ako pred tým.
„Nekrič po mne. Iste zabúdaš, že som dosť chápavý človek.” Povedala som na oko pokojne no vo vnútri som taká pokojná vôbec nebola.
„Prepáč.” Povedal a ostalo ticho. Zajtrajšok sa blížil a nebola som na to vôbec pripravená. Určite vedel nad čím premýšľam. „Nemusíš tam ísť ak nechceš. Neodpustil by som si keby sa ti niečo stalo mojou vinou.” Povedal nakoniec.
„A potom čo? Odskáčeš si to ty alebo niekto iný. A to nedovolím. Nič sa mi nestane. Nemôže. Tak ľahko sa ma nezbavíš.” Povedala som to tak trošku na odľahčenie situácie.
„Ako si tým môžeš byť taká istá? Nevieš čoho je schopný.”
„Nie som si tým istá. Ale musíme veriť. Nič iné nezostáva.” Odmlčala som sa. "Pravdou Draco je, že sa bojím. Bojím sa a ani nevieš ako. Nedokážem si ani predstaviť, že keď sa mi náhodou niečo stane, či mi ublíži alebo Merlinchráň má zabije, čo bude ďalej. Ako sa bude cítiť moja rodina, priatelia, ty? Bojím sa ale musím tam ísť, ináč to niekto odskáče za mňa. A to nechcem ver mi. Čo príde ďalej? Vojna? Zabíjanie? Chce od teba, aby si zabil Dumbledora, aby sa on dostal k moci. Ty nie si si vrah Draco. Viem to. Ale čo ak to neurobíš? Zabije ťa? A spolu s tebou aj tvoju rodinu? Je pravda, že úprimne ich zrovna v najväčšej láske nemám ale nechcem to už len kvôli tebe. Nikomu neprajem smrť. Nikomu okrem neho, a možno tej Umbrigovej. Bojím sa. Tak ako o seba tak aj o teba a ostatných. Vrav si čo chceš ale je mi ťa naozaj úprimne ľúto.” Rozpovedala som sa. Mala som toho v sebe strašne veľa. Nedokázala som sa ubrániť slzám. Chytil ma okolo pliec a pritiahol bližšie k nemu. Položila som si hlavu na jeho rameno a snažila sa zabrániť ďalším slzám. Poslednú dobu toho bolo na mňa príliš veľa a za každým, keď som niečo nezvládala som sa rozplakala. Čo som neplakala skoro nikdy. Zotrela som si slzy a ďalej hovorila.
„Čo keď príde vojna a mi ju prehráme? Začne veliť svetu a kto sa mu nepodvolí tak zomrie? Taký má byť svet? Nechcem si ani predstaviť čo bude si školou. Čo keď pri vojne zomrieš ty, alebo Lucy alebo Kiara, alebo, niekto z rodiny? Čo keď zomrú mojou vinou? Čo keď zomrem ja? Nikdy sa mi nesplní sen o veľkej rodine, z krásnym domom, a malým dovolenkovým domčekom na pláži s výhľadom na more, kde zapadá slnko. Čo keď zomrem zajtra a nebudem sa mať ani s kým rozlúčiť? Čo keď bude po mne chcieť, aby som sa pridala k smrťožrútom? Draco prečo je tento svet taký zlý? Prečo žije on? Koho všetkého ešte zabije? Prvé pozabíja všetkých muklorodenných čarodejníkov. Potom pôjde na polovičných až kým mu neostanú čistokrvný? A potom sa bude nudiť tak bude zabíjať aj ich s potom aj muklov? Veď chudáci si to nevinný ľudia, ani nevedia, čo sa okolo deje. Pre Merlina aj ja som muklorodenná. Zabije ma. On má zabije. Prečo musíme žiť v tomto svete?” Znovu som sa rozplakala. Úplne som zabudla, čo mi moja biologická mama písala v liste, že nie som muklorodenná. Ale aj tak.
„Čššš neplač.” Upokojoval ma Draco, hoci som vedela, že ani on na tom není zrovna dvakrát najlepšie.
„Bojim sa Draco. Príšerné sa bojím, aj zajtrajška aj čo bude ďalej. Keď teda už není aj zajtrajšok.” Zvlykala som mu na ramene.
„Nie si sama.” Šepol, a hladil ma po chrbte. Opadol zo mňa hnev a zavládla bezmocnosť a zúfalstvo.”
„Bojím sa.” Zopakovala som sa snažila sa upokojiť.
„Mala by si si oddýchnuť. Potrebuješ silu.” Povedal no mne sa vôbec nechcelo spať. Zdvihla som hlavu utrela si slzy no ďalšie sa spustili tak dom to nechala tak.
„Nechcem spať. Už vôbec nie sama. Už by som vôbec nezaspala. Lucy spí a nebudem ju budiť. Radšej ostanem hore, tu sledovať krb a jazero.”
„Tak poď spať ku mne na izbu.” Povedal akoby nič.
„Ale veď...je to zakázané. A čo Blaise? Jemu to akože nebude vadiť?” Oborila som sa naňho. Nemohla som mať dobrú náladu. Cez slzy, ktoré som stále mala v očiach a na tvári som zaostrila na hodiny. Akurát odbili jednu hodinu rannú.
„Hovoríš to akoby si nikdy neporušila pravidlá. A na Blaisa serem. Není to jeho vec.” Povedal rovnakým tónom ako ja.
„Draco nemyslím, že...” Ani som nedopovedala, lebo si ma vzal na ruky a smeroval k jeho izbe.
„Keď nie po dobrom, tak po zlom” Povedal a musela som sa usmiať. Niesol ma ako nejakú princeznú. Prišiel k jeho izbe spoločnej z Blaisom a nejako horko ťažko sa mu dvere podarilo otvoriť. Položil má až na posteli. Poobzerala som sa po izbe. Vyzerala rovnako ako aj naša. Bola úplne identická aj s kúpeľňou.
„Neblázni Draco, ani pyžamo nemám, mám ho v izbe.” Povedala som šeptom, keďže vedľa na posteli spal Blaise. Dúfam, že spal. Viem aký vie byť.
„Ty neblázni. Vezmi si toto.” Dal mi nejaké obyčajné čierne tričko. Obzrela som si ho. Hm. Celkom pohode. „Kľudne sa choď prezliecť aj do kúpeľne, alebo sa otočím, keď nechceš aby som ťa videl. Nehovorím, že by sa mi to nepáčilo ale ako chceš.” Povedal a na tvári sa mu objavil jeho typický úškrn.
„Nevadí mi to." Povedala som pobavene a vyzliekla si mikinu aj nohavice a dala na seba to tričko. Bolo mi fakt veľké. Hm asi skoro po kolená. Rozvalila som sa na jeho posteľ a stále si obzerala izbu. Na to, že sú to dvaja chalani majú tú celkom poriadok. Nie jak ja s Lucy. Prezliekol sa a ľahol si tiež na posteľ.
„Suň sa, stále je to moja posteľ!” Zavelil a posunula som sa. Nejako som si zvykla spať vedľa neho. Pritúlila som sa tvárou k nemu a urobila si pohodlie.
„Draco...čo keď zajtra, teda už dnes...” Začala som hovoriť no nedopovedala som, keďže mi skočil do reči.
„Nemysli na to. Myslí na niečo pekné.” Povedal. Ale na čo pekné?
„Vieš, že voniaš po čerešni.” Povedal len tak odrazu.
„Ty po limetke.” Usmiala som sa naňho.
„Od teraz ťa budem volať čerešnička.” Znova povedal a nedalo sa mi neusmiať. „Dobrú noc čerešnička.”
„Brú noc.” Riekla som, usalašila som sa tvárou k nemu v jeho objatí a zavrela som oči. Na to začal Blaise chrápať a už bolo po spánku. Keď sa to nedá vydržať hodila som doňho jeden vankúš, bez ohľadu na to či ho zobudím a tadá....prestal chrápať. Znova som si ľahla do Dracovho objatia a snažila sa zaspať, nemysliac na zajtrajšok. Vdychovala som jeho vôňu, akoby som ho videla, cítila, počula naposledy. Asi až po pol hodine ležania zovretá v jeho náručí sa mi podarilo zaspať. A spala som až do rána, do šiestej. Nechcelo sa mi stavať z postele, a tak som sledovala sledovala očividne spiaceho Draca.
„Baví ťa tak na mňa zírať?” Ozval sa šeptom.
„Nevedela som, že už nespíš.” Odpovedala som tiež šeptom.
„Vyspala si sa?” Opýtal sa.
„Ani veľmi nie.” Odpovedala som mu a z druhej strany izby sa ozval Blaisov hlas. A ja myslela, že aspoň on ešte spí.
„Á naše hrdličky sa nám zobudili.” Zarýpol a hodila som po ňom vražedný pohľad.
„Drž hubu!” Zavrčal naňho Draco.
„Pokiaľ viem, tak dievčenské internáty sú na opačnej strany.” Vyzýval ďalej. To ho baví ako vidím.
„Pokiaľ viem, tak nechceš mať rozbitú hubu, tak láskavo drž jazyk za zubami, mlč a staraj sa pekne o seba.” Oborila som sa na neho. Dobrá nálada bola momentálne vo mne niekde hlboko skrytá. Blaise zdvihol ruky do obranného gesta a odpochodoval do kúpeľne.
„Pôjdem sa prezliecť do izby, potom ti donesiem to tričko.” Oznámila som mu.
„Kľudne si ho nechaj. Viacej sa ti hodí.” Povedal, vzala som si svoje veci a vyšla z izby. Prebehla som do svojej, kde na posteli sedela Lucy so zrkladom v jednej ruke a v druhej mala očnú linku a zápasila, aby boli obidve rovnaké. Všimla si ma odhodila to.
„Predpokladám Ely, že si nespala tu.” Zaškerila sa na mňa, no vôbec ma to nepobavilo. „Alee Ely, čo ti je?”
„Čo mi je? Zabudla si čo je dnes za deň?!” Odbila som ju arogantne.
„Čo čo je za deň? Sobota.”
„Merlinnnnnnnn Lucy! Áno je sobota a akosi si zabudla, že dnes ma čaká neželané stretnutie s Voldemortom.” Odvrkla som jej a šla ku skrini. Lenže som nevedela čo na seba. Niečo čierné, to je jasné. Nakoniec som vybrala čierne legíny a čierny sveter. Vybrala som aj čierny plášť s kapucňou a vysoké čierne čižmy na podpätku.
„Ohh. Ja myslela, že je to až na budúci týždeň. Prepáč mi to.” Odpovedala mi Lucy.
„Ale to nič, nerieš to” Povedala som a mávla rukou, že mi je to jedno a nič si z toho stretnutia nerobím. Sadla som si na posteľ, vyzliekla si tričko a obliekla sa do svojich novo vybraných vecí. Vošla som do kúpeľne a vybrala si svoje líčidlá.
„Nemôžeš niekoho prevšehodžúsovať na teba a poslať tam niekoho iného. Ako špióna?” Navrhla Lucy keď som si robila tmavé očné tiene.
”Není až taký hlupák, žeby nerozoznal všehodžús.”
„Máš pravdu, blbý nápad.” Uznala moja kamarátka. „Bojíš sa, čo?”
„A ty by si sa nebála?”
”Máš pravdu, opäť.” Dorobila som si oči a na ústa som si dala tmavo fialový rúž. Vlasy som si kúzlom nakulmovala a bola som hotová. „Ely, prečo sa tak chystáš? Nejdeš na módnu prehliadku.”
„Haha.” Povedala som sarkasticky. „Musím hádam urobiť nejaký dojem.” Dodala som.
„To si viem živo predstaviť ako ti Voldy dáva komplimenty.” Zachichotala sa Lucy a ja som sa tiež zasmiala. Tá predstava bola naozaj zaujímavá. Bola som hotová. Mrkla som na hodiny. Ach pol ôsmej. Hm. Zapla som si vpredu plášť a do pravého, hlbokého vrecká som si vložila prútik a do ľavého vreckový nožík. Ako sa mi ho sem podarilo dostať? Jednoducho.
„Na čo ti je nožík?” Zvedavo sa opýtala Lucy.
„Pre prípad.”
„Bojím sa o teba Ely.” Znovu prehovorila hnedovláska. „Sľúb mi, že si nenecháš ublížiť a už vôbec nie zabiť. To by som neprežila.” Pozrela som sa na ňu smutnými očami. Jej tiež neboli o nič lepšie. Videla som ako má sama slzy na krajíčku.
„Sľúbiť ti to nemôžem ale pokúsim sa.” Odpovedala som jej. Pozerala na mňa tak smutne a tak som ju objala. „Neboj sa o mňa. Nikomu to nepomôže.” Utešila som ju. Cítila som ako sa jej slzy spustili z očí. Malo kedy som ju videla plakať. Potrebovala utešiť. Aj ja som sa bála, pravda. Mala som chuť sa rozrevať ale to by ničomu nepomohlo.
„Lucy... Neplač. Dám si na seba pozor. Nenechám ťa tu behať po škole keď ťa nebudem mať pod mojím dozorom. Pf ešte mi preberieš všetko moje.” Povedala som, aby sa usmiala. Bol to hrozný pocit vidieť svoju najlepšiu kamarátku plakať. Odtiahla som sa od nej a utrela jej slzy.
„Lucy, sľubujem ti, že si dám na seba pokoj. Vrátim sa živá a zdravá. A keby sa mi čokoľvek stalo, vypytaj sa domov a choď za mojími rodičmi. Rozumieš?” Prikývla a utrela slzy. „Poď sem.” Privinula som si ju naspäť do objatia, a nechcela som ju pustiť.
„Musím ísť. Keby sa na mňa Kiara pýtala vysvetli jej to, no nech to nikomu nevraví. Bolo by to peklo. No môžeš ísť s nami na raňajky.”
„Dobre..” Povedala a pery sa jej triasli. Vzala som ju za ruku a odišli sme z izby do klubovne. Prezrela som ju a našla medzi malým húčikom dievčat toho koho som hľadala. Draca.
„Poď sa najesť potom pôjdeme.” Povedala som a zdvihol sa. Vyšli sme spolu z klubovne, vystúpali pár schodov, niekoľkokrát sme zabočili a boli sme vo veľkej sieni. Bolo osem hodín, takže bola celkom plná.
Sadli sme si za stôl a naložili si jedlo. Hoci som nebola hladná, prinútila som sa niečo zjesť. Párkrát sme prehodili pár slov no inak sme jedli bez slova. Keď som si všimla že sme všetci dojedli vstala som od stola a rozlúčila sa s Lucy.
„Dávaj na seba pozor” Povedala. Našťastie nás nikto nevnímal. „A ty, mi na ňu dávaj pozor ináč si ťa podám.” Tieto slová boli adresované Dracovi.
„Nemiešaj sa do toho.” Oboril sa na ňu.
„Hej prestaňte. Vôbec mi tým nepomaháte. A neboj sa Lucy dám si na seba veľký pozor.” Po mojích slovách som ju pevne objala. „Ľúbim ťa moja.” Šepla som jej do ucha.
„Aj ja teba.” urobila to isté. Znova sme mali obidve slzy na krajíčku. Odtiahli sme sa od seba a pozdravila aj Dracovi. Čo ma prekvapilo bolo, že ho aj objala. Kedysi mali k sebe blízko, boli dobrý kamaráti, no časom sa prestali baviť. Prekvapene na ňu pozrel, no objatie jej opätoval. Bolo to milé. Usmiala som sa, a zaregistrovala som pri chrabromilskom stole golden trio ako sa na nás pozerajú. Usmiala som sa na nich a zamávala im. Harry a Miona sa usmiali tiež a niečo si začali šepkať. Nepáčilo sa mi to no neriešila to. Ešte raz som sa pozrela na Lucy a chytila sa s Dracom za ruku, a vybrali sme sa preč z sieni.
„Ako sa tam dostaneme?” Opýtala som sa potichu.
„Keďže sa z Rokfortu nedá premiestniť, tak pojdeme do Rokvillu a odtiaľ sa premiestnime na Manor.” Odpovedal mi tiež potichu, aby nás nik nepočul. Zmocnil sa ma neuveriteľný strach.
„Neboj sa.” Povedal mi, akoby vedel čítať myšlienky s stisol mi ruku.
„To sa ti povie.” Zamrmlala som. Vyšli sme z hradu, že ideme do Rokvillu. Neboli sme jediný, šli aj iný, takže sme nevzbudili, žiadne podozrenie. Začal fúkať vietor a tak som si na hlavu dala kapucňu, ktorá mi zakrila čelo a siahala mi rovno nad oči.
Po niekoľkých minútach kráčania sme prišli do Rokvillu. Okrem takmer neznesiteľného strachu sa ma zmocnila aj úzkosť. Potrebovala som niečo sladké.
„Draco....Potrebujem niečo sladké. Len si niečo kúpim v medových labkách a pôjdeme, dobre?”
„Fajn, v pohode.” Vošli sme do medových labiek a rozhliadla som sa po obchode. Čím skôr tam prídeme, tým skôr to budem mať za sebou. Vybrala som si nejakú čokoládu a zaplatila to. Hneď som ju rozbalila a zjedla ju. Ponúkla som aj Draca, predsa slušnosť káže.
„Ja to nedám Draco.”
„Dáš. Nič sa ti nestane. ” Upokojoval ma no nepomáhalo to.
Hlavne dýchaj Elya. Predsa to nemôže byť také hrozné. Keby ťa chcel zabiť urobil by to už na ministerstve. Tak nestresuj. Pri najhoršom máš prútik aj nožík a môžem mu preťať hrdlo.
Asi máš pravdu. Ale to nejde byť pokojná.
Ja ťa varovala. Dýchaj ináč sa udusíš.
Veď dobreeee.
„Pripravená?” Opýtal sa ma.
„Nemyslím, že by som na to niekedy bola pripravená.”
„Fajn chyť sa ma.” Prikázal mi a počúvala som ho. Urobila som nádych, výdych a zatvorila som oči. Urobilo to z nami PUK, mne sa prevrácal celý žalúdok a pristáli sme. Myslela som, že sa povraciam.
„Sme tu.” Povedal mi, ako by som na to sama neprišla. Otvorila som oči s rozhliadla sa. Predomnou sa týčil veľký dom. Pôsobila z neho zvláštna energia. Keď som si predstavila, že tam niekde v tom obrovskom dome ma čaká Voldemort, bolo mi z toho zle.
Nezabudni....hlavne dýchaj.
Viem!
„Hlavne sa neboj, a nenechaj si vstúpiť do hlavy. Ani sa nenazdáš a bude po tom.” Prihovoril sa mi. Prikývla som a vrhla sa mu do objatia. Jednou rukou mi držal moju ruku a druhou ma hladil po chrbte. Celá som sa triasla. Dal mi pusu na čelo a ruka v ruke sme vošli do domu. Dýcham. Hlavne dýchaj.
Dom pôsobil temmne. Neviem či vyzeral tak aj pred tým ako sa im tu nasáčkoval Voldemort ale to není moja vec. V tom dome som v živote nebola, no prišlo mi, že ho poznám. Zložila som si kapucňu a mala som pocit, že moje biele vlasy v tom tmavom dome žiarili.
V salóniku na pravo sedela Bellatrix. Hrozné stvorenie. Všimla si nás a zavolala si nás. Zazrela na mňa s nechuťou. Očividne si ma pamätala z ministerstva. Znechutený pohľad som jej opätovala.
„Temný pán ťa už očakáva.” Povedala svojím piskľavým hlasom. Wau to mi nedošlo ty krava jedna. Povedala som si v duchu. „Po schodoch hore a potom doľava, je to otvorená miestnosť.” Zapišťala ďalej.
„Drž sa.” Šepol mi Draco. Pokúsila som sa o úsmev no nevišlo. Hoci dom nechcela, pustila som jeho ruku a odišla zo salónika.
Takže ako to bolo? Hore schodmi s potom do prava?
Doľava ty tupá hlava.
Jaaj veď dobre jasné, hore schodmi a doľava.
Išla som hore schodmi na mojich podpätkoch. Inštinktívne som siahla po prútiku a nožíku vo vreckách môjho plášťa. Snažila som sa upokojiť. Nádych, výdych, nádych, výdych, nádych, výdych, nádych, výdych.
Nezbláznila si sa náhodou?
Nie, ty mĺč. Nepomaháš mi.
Pred tou údajnou veľkou miestnosťou som urobila jeden veľký nádych. Vyčistila som si myseľ, najviac ako sa dalo a vkročila dnu.
On tam fakt bol. A bola tam aj Narcissa a nejaký ďalší smrťožrút. Sedel za veľkým stolom na ktorom bolo niekoľko čaš. Prestávalo sa mi tu páčiť. Narcissa stala tesne predomnou.
„Môj pane, slečna Elya Softgoodová prišla.” Povedala.
„Choďte. Niečo tu so slnečnou prediskutujeme.” Prikázal im hnusným slizským hlasom. Akoby som ho už niekedy dávno počula.
Obidvaja odišli a ostala som tam len ja a Voldy. Čo by urobil, keby som ho tak nazvala?
„Sadni si.” Prikázal mi. A to ho mám akože počúvať?
„Myslím, že zvládnem aj stáť.” Odpovedala som. Absolútne som nevedela, čo si môžem dovoliť a čo zas nie.
„Sadnúť. A neodvrávať” Zvýšil hlas, a tak som si radšej sadla na druhý koniec stola. Nepotrebujem byť v jeho blízkosti.
Hlavne ho nevyprovokuj, lebo bude s tebou očividne Ámen.
Veď dobree.
„Iste ťa zaujíma, prečo som si ťa nechal zavolať.” Začal rozprávať.
„Inak by som tu asi nebola.” Zavrčala som z odporom. „Čo je to? Víno? Voda? Whisky?” Spýtala som sa ukazujúc na čašu predomnou.
„Víno.” Zasyčal, keďže som ho vtedy nenechala dohovoriť.
„Hm. Piť to aj tak nebudem. Kto vie čo v tom je.” Ups, to som asi nemala. Stále som mala strach ale prevládala vo mne nenávisť voči nemu.
„Ticho!” Zavrčal. „Nebudeš si tu robiť čo chceš!” Nenápadne som zagúľala očami. Bla bla bla, koho to zaujíma.
Už mĺč. Inak to fakt z tebou nedopadne dobre.
Asi dám prvýkrát na tvoju radu.
„Určite ťa zaujíma, prečo som ťa zavolal.” pff to už vravel. „Už sme sa raz strelí však?” Eh Merlinžial.
"Áno.” Povedala som odhodlane.
Nehovor Áno akoby si sa vydávala.
Jemine dobree.
„Niečo o tebe viem.”
„Aj ja viem niečo o Vás.” Povedala som potichu no asi to počul.
„Poznal som tvoju mater....”
„To ste ma zavolali len pre to, aby ste mi povedali, že ste pozanli moju matku? Počkať odkiaľ viete o mojej pravej matke?” Stále som ho nenechala dohovoriť. Prečo ja nemlčím, naštvem ho a som mŕtva.
„Vyzeráš úplne ako ona. Úplne. Očividne si to zdedila po nej. No tá povaha? Bola zamĺkla a neozývala sa len tak, ako ty.. Nízka, bielovlasá, zelenooká dievčina.” Nedalo sa to počúvať s akým odporom to hovoril.
„Nedalo by sa to urýchliť? Nemám na Vás celý deň.” Asi ani toto som z úst vypustiť nemala.
„Nebuď drzá!”
„Však sorry” To som fakt taká drzá? Veď odporujem samotnému Voldemortovi.
”Keď som ťa pred pár mesiacmi videl, myslel som, že si ona, tvoja mater. Myslel som, že není mŕtva a prežila rovnako ako aj Potter, čož je hlúposť. Zabil som ju sám. Hneď, keď som sa dozvedel, čo s tebou urobila.” A tým sa človek chváli? Počkať. V hlave som začala premietať, mamin list. Čo tam bolo? Môj pravý otec ju zabije, keď sa dozvie čo urobila?. Počkať toto mi nesedí. Ešte raz. Môj otec, by ju zabil, keď sa dozvie, že sa ma vzdala. A čo on hovoril? Zabil ju hneď, keď sa dozvedel, čo so mnou urobil. Počkať počkať. To znamená že....? Merlin nie, toto je zlý sen.
„Počkať. Snažíte sa mi teraz povedať, že vy....vy máte byť môj foter?”
„Múdre dievča. Múdrejšie, než som si myslel.”
„Voldy? Na čom fičíš? Aj ja chcem.” Upsss toto som už asi prepískla. Toto som nemala vravieť. Teraz výbere svoj prútik a zabije ma. Fakt som sa znovu začala báť. Bol schopný zabiť moju matku. Určite nebude mať problém zabiť aj mňa. „Je tu príliš tma.” Povedala som, akoby som nič pred tým nepovedala. Mávla som rukou a miestnosť sa osvetlila.
„Mlč!” Zosypel na mňa. Fakt som sa teraz naozaj bála. Ruku som spustila dole ku vrecku plášťa, aby som mohla mať prútik pri sebe. Až potom som si to uvedomila na plno. Sám Voldemort môj otec. Nechcem radšej ani vedieť, čo všetko s mojou mamou robil. Začala som prepočítavať roky. O moc prišiel približne pred pätnástimi rokmi. Ja mám šestnásť. Sedí to. O môj dobrotivý Merlin.
„Čo....čo odo mňa chcete?” Vydala som zo seba. Nemohla som ani hovoriť v akom šoku som bola.
„Aby si sa pridala k nám. Môžeš mať moc, všetko čo budeš potrebovať. Zbavím sa Pottera a začnem riadiť svetu a ty po mojom boku.” Nie. Neprídam sa k nim. Nikdy aj keby ma to mal stať život. Mysli. Nemôžem povedať nie. Očividne by ma zabil. Ale dokážem sa brániť.
„Čo keď poviem nie?”
„To by som ti neradil.” Zasyčal na mňa.
„A čo zabijete ma? Rovnako aj moju mamu? Ste obyčajný sobec, ktorý priahne len po moci. Nikdy nespoznáte lásku. Musíte mať hrozný život. Oh dá sa to vôbec povedať život? A aby som odpovedala na vašu otázku. Neprídam sa k Vám ani cez moju mŕtvolu!” Vytrepala som zo seba. Toto som asi povedať naozaj nemala. Teraz som ho asi na totálku naštvala. Rukou som držala svoj prútik. Nezaútočí on nezaútočím ja. Videla som ako bere do ruky svoj prútik. Toto neveští nič dobré. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Čo urobiť? Boj s ním určite nevyhrám.
Dvere. Schody. Jasné zdrhnem. Zdvihla som sa zo stoličky a vyslal na mňa, dáke zaklínadlo. Uhla som sa mu a na mojich podpätkoch som utekala preč. Hodila som po ňom prvé zaklínadlo, ktoré by mi mohlo pomôcť a ktoré mi prve napadlo a rozutekala som sa dolu schodmi. Môj dupot musel byť počuť po celom dome. Bežala som ako oživot. Znovu po mne šlahol nejaké zaklínadlo a odbila som ho. A ďalšie a ďalšie. Zo skočila som z posledného schodu len tak sa udržala na nohách a zdrhala po dome ďalej. Zabočila som do toho salónika, kde som bola pred tým, z nádejou, že tam bude Draco. Vedela som, že si nedá tu námahu bežať za mnou. Nemala som ako ujsť. Iba, že by ma niekto premiestnil, s čím očividne nerátal.
Celá vystrašená, vyklepaná som dobehla k Dracovi, ktorý sa rozprával so svojou mamičkou pri okne. Bella tam už nebola, za čo som bola rada. Keď som už bola pri ňom, zakopla som a padla mu rovno do náručia.
„Hej. Hej hej, čo sa deje?” Spýtal sa s chladným výrazom.
„Zober....ma odťiaľto....preč. Prosím chce ma zabiť.....prosím” Zadychčane, vystrašené a so slzami na krajíčku som sa tam takmer zosypala. Už som ho počula, ako je blízko, a Dracovi to netrebalo dvakrát vrvaieť. Zaregistrovala som, ako sa pozrel na svoju mamu a premiestnil nás naspäť do odľahlej časti Rokvillu. Zasa mi prevrátilo žalúdok. Nezvládala som to a zosypala som sa a rozrevala. Tak som sa bála. Skoro ma zabil. Vzlykala som ako malé decko.
Kluuuď sama si za to môžeš. Vyprovokovala si ho.
Eh díky no.
„Heej kľud, už je dobré” Snažil sa ma upokojiť Draco. Vtrhla som mu do objatia a odmietala sa z neho pohnúť.
„On...ma..chcel.....za-zabiť. A teraz niečo urobí aj tebe, lebo si ma odmiestnil preč. Je to moja vina.” Ďalej som mu plakala na rameni.
„O mňa sa ty neboj.” Povedal a začal ma hladiť po vlasoch. Potiahla dom nosom a zadívala sa mu do očí, no z mojich tiekli slzy. Nie smútku ale z toho šoku, čo som sa dozvedela, a že ma chcel zabiť. Ani neviem, ako sa mi podarilo uniknúť.
„Ja som skoro zomrela. Mojou vlastnou vinnou. Zabije ma. Keď ma najbližšie stretne on alebo niekto z jeho ľudí, zabijú ma.”
„Nikto ťa nezabije. Tu si v bezpečí.” Chlácholil ma Draco, pri čom si oprel čelo o to moje. Pohľadom skĺzol na moje pery s pobozkal ma. Keby sa len táto chvíľa nikdy neskončila. Snažila som sa upokojiť a začať normálne dýchať.
„Poď pôjdeme do hradu. Onedlho bude obed predpokladám.”
Prikývla som, dá som si opäť kapucňu, aby mi bolo čo najmenej vidieť tvár, chytil ma za ruku a šli sme naspäť do hradu. Vedel, že keď sa ma na čokoľvek opýta nebudem schopná odpovedať. Nie teraz v tomto momente. No nadýchol sa, že sa niečo opýta no prebehla som ho.
„Večer ti to poviem.” Predbehla som ho ako sa stihol čokoľvek opýtať.
Celú cestu som nič nevravela. Stále som bola v istom šoku, no už to zo mňa postupne opadalo. Keď príde vojna, budem pripravená bojovať. Nie ako teraz. No bolo to niečo iné. Zaútočil na mňa sám Voldemort.
„Nemysli už na to. Máš to už aspoň za sebou.” Povedal mi Draco. Vedela som, že vedel nad čím premýšľam. Prišli sme do hradu ako úplne obyčajný ľudia, ktorí boli len v Rokville, ako ostatný. Heh pri tom niekde stovku kilometrov ďalej.
Namierili sme si to rovno ku klubovni. Vošli sme dnu ako dvaja nevinný ľudia.
„Pôjdem do izby Draco. Po večeri to to poviem. Sľubujem.” Povedala som svoje slová, a tentoraz som naše pery spojila v jedno ja. Len jeden bozk. Kebyže vnútri nebolo toľko ľudí mohli byť ich viac a objala som ho.
„Ďakujem.” Šepla som. „Zachránil si mi život.”
„Za to neďakuj.” Povedal rázne. „Milujem ťa” Šepol mi do ucha na čo som sa pousmiala.
„Aj ja teba.” Tiež som zašepkala. Otočila som sa a vtrhla do izby, kde sa mi okolo krku hodila Lucy. Objatie som jej opätovala až sme padli na jej posteľ.
„Strašne som sa o teba bála.” Povedala a z očí sa nám obidvom pustili slzy. „Musíš mi všetko povedať.” Tak som jej to všetko vyrozprávala. Držala má v objatí a počúvala.
„Pre Merlina. To je šialenec.” Povedala Lucy.
„A pri tom je to môj foter.” Znechutene som odvrkla. Vlastný otec ma išiel zabiť.
Celý deň sme presedeli na posteli vedľa seba. Odmietala má hocikam pustiť.
Večer som to isté povedala aj Dracovi. Teda vynechala som to s tým, že je môj otec. Klamala som mu. Vedela o tom len Lucy a tak to ostane. Zatiaľ.
V noci som však nespala. Za každým keď som zavrela oči mala som pred sebou samu seba ako sa snažím uniknúť smrti. Celú noc som bola hore a veľa vecí mi došlo. To moje správanie, sklony k násiliu. Odmietala som však akceptovať fakt, že som dcéra Lorda Voldemorta. Čo keď sa to dozvedia ostaný? Odvrhnú ma?
Hneď zajtra napíšem domov list, čo sa dnes udialo.
Ľudkovia moji milí zdravím.
(5193 slov heh)
Ešte raz ďakujem Alfi_saska za tento návrh. Prvotné som ho sem nechcela dať ale hodilo sa mi to do deja.
Viem, že je to celkom ohratéz že Voldy má dcéru a toto. Ale prišlo mi to fajn sem dať. Iste dúfam že sa na mňa za to nenahnevate.😘
Budem veľmi rada ak zanecháte votík a komentik. Na ktoré rada odpoviem.
Ďakujem za každé prečítanie, votík komentik a doterajše hodnotenie. 😘 Veľa to pre mňa znamená.
Je T'aime 💚
Vaša Autorka ktorá znova píše pre vás v noci, lebo sa nudí, no je príliš unavená aby v tom opravovala chyby s tak to vydáva až ráno. Dufam že sa chápeme. ❤️