Ember si spokojne vydýchla a potom sa znova obrátila k nej. Mŕtve bábky stále čakali v úzadí, aby nezavadzali. Amber premýšľala nad tým, či bude musieť bojovať s nimi a či im vôbec dôjde, že ich veliteľka je v ohrození.
„Tak, keď som sa konečne zbavila toho zradcu, je čas sa teraz povenovať tebe," uškrnula sa.
Amber o krok ustúpila. Celé jej telo bolo napäté, cítila, ako jej po chrbte stiekla kvapôčka potu. Ako má s ňou zápasiť? Iste, cítila, že mala v sebe niečo, čo tam predtým nebolo, čo bolo dovtedy skryté hlboko vo vnútri a čakalo na prebudenie. No to, že teraz mala moc, neznamenalo, že zrazu vedela ako nato.
Vedela iba, že to musela urobiť. Neexistoval nikto ďalší, kto by jej pomohol, kto by jej poradil. Bola tam iba ona sama, s vlastnou hlavou a improvizáciou.
Ember vyrazila vpred ako divé zviera. Amber uskočila dozadu, no zakopla o vyčnievajúce mačacie hlavy a padala na chrbát. Treskla zadkom na zem a bolestivo sa udrela, to však nebolo nič v porovnaní s tým, čo jej urobí Ember, keď ju chytí.
Prevrátila sa práve včas. V zemi, kde iba pred chvíľkou dopadla, ostali zabudnuté Emberine pazúry, akoby to neboli tvrdé kamene, ale iba pena. Amber sa znova prevrátila a podarilo sa jej vyškriabať na nohy. Čo však mala robiť? Nemohla donekonečna utekať a nemohla ju tu ani nechať. Čo sa stane, ak sa Ember dostane znova nad hladinu a začne vybavovať staré účty?
Nevedela o svojej moci nič, rovnako ako ju nevedela ani použiť. Cez kamenné okná dnu povieval vánok a znova jej odhŕňal vlasy z čela, kým zúfalo preskočila cez jednu z kamenných lavíc.
„Povedala si, že si môj protivník," posmievala sa jej Ember. „A aj napriek tomu nebojuješ, iba pred všetkým utekáš. Si presne ako tvoja matka."
Amber vyskočila na kamennú lavicu.
„Nie som ako moja matka," zakričala na ňu. „Nikdy som nebola a nikdy nebudem."
„Vieš, čo jej kedysi hovorili?" spýtala sa. „Slová, čo nenávidela? Vlastnú krv nezmeníš."
Slová v nej zarezonovali, prudko a nečakane. Nikdy v živote jej takéto niečo nikto nepovedal a predsa tie slová zacítila na jazyku, akoby už mnohokrát musela prežrieť ich trpkosť. A veľmi dobre si tú chuť pamätala. Bola z rodu Blakeových a bola čarodejnica, bez ohľadu nato, ako veľmi si to nepriala.
Zažmurkala, aby zatlačila naspäť dnu slzy, ktoré sa snažili predrať na povrch. Bola Blakeová a bola čarodejnica. Ale bola jediná čarodejnica. Poráta sa s Ember po svojom.
Vykríkla a skočila dopredu, vietor sa omotal okolo jej tela, vlasy jej šľahali do tváre. Natiahla ruku a vzdušný vír preletel popri nej, rútil sa priamo na Ember. Tá tam iba stála a šialene sa rehotala.
Vtedy ju silný ostrý prúd vzduchu sekol cez líce. Amber zahliadla ako sa jej cez tvár roztiahla plytká rana, ktorá sa postupne otvorila a začala krvácať. Teda, Amber si to myslela, ale tá tekutina nemohla byť krv. Bola príliš tmavá a hustá. A prenikavo páchla.
Ember sa prestala smiať a potom si chrbtom ruky utrela líce.
„Ty malá striga."
Amber pochopila. Jej živlom bol vietor. Pamätala si, že jej mama spomínala oheň, ale vzdala sa ho. Nečakala, že by jej na pomoc mohol prísť sám vzduch, no zdalo sa, že účinkoval. Mávla rukou a nasmerovala na ňu ďalší vír. No teraz nebol rýchly a ostrý ako ten predtým. Na Ember sa rútila obrovská tlaková guľa, ktorá by ju rozpučila.
Ember rozoznala nebezpečenstvo a uskočila vzad. Guľa narazila do kamenného oltára a odrazila roh na stole.
Keď to uvidela, z úst jej vyšla spŕška hnusných nadávok. No nehodlala sa len tak vzdať. Natiahla ruku, Amber mala pocit, akoby sa jej prsty s pazúrmi ešte viac predĺžili, teraz už skutočne pripomínali tlapy zvieraťa. Ember sa narovnala a vyletela vpred.
Snažila sa jej uhnúť, no bola príliš rýchla. Zavolala si znova na pomoc vietor, snažila sa jeho prúdením vzduchu donútiť stratiť ju rovnováhu, či porezať. To však iba viac rozdúchavalo jej zlosť a ona potom útočila čoraz zúrivejšie.
Skočila na ňu a ona sa len tak-tak vyhla ostrým pazúrom. Keď nepomohol vietor, musela sa spoľahnúť sama na seba. Vrazila Ember do tváre a začula, ako jej krehké rozložené kosti zapraskali. Prekopŕcla sa z nej na zem a Amber sa vyšvihla na nohy.
Utekala pomedzi kamenné lavice, no keď sa obzrela, Ember jej bola znova v pätách. Neváhala a vletela do vysokej siene. Vyskočila nahor a vzduch ju pomaličky vyniesol k vysokému kamennému stropu, akoby bola ľahučká sťa pierko.
Ember zaškriekala ako zviera a potom začala liezť hore po stene, akoby bola nejaký plaz. Ostrými nechtami sa zadrapovala do škár medzi neforemnými kameňmi steny a štverala za ňou čoraz vyššie. Bola ako nejaký zvláštny zvierací hybrid.
Amber sa rozhliadla navôkol a premýšľala, akoby ju mohla oslabiť. Vrhla na ňu ďalší vír, no Ember sa mu vyhla, preskočila na ďalší kameň. Čoskoro bola v rovnakej výške ako ona. A potom ako nejaký šialenec skočila do stredu miestnosti a snažila sa ju chytiť vo vzduchu, presne tak ako keď mačka chytá poletujúce motýle.
Amber dovolila vánku, aby ju nechal klesnúť a Ember preletela ponad ňu až kým sa nezachytila steny oproti. Bolo fajn, keď si uvedomila, že tu ju nikdy nechytí, no pokiaľ neprejde zo sebaobrany do útoku, budú sa tu hrať na mačku a myš do rána. Na niečo také nebol čas, Amber ju musela poraziť ešte predtým, ako sa tá vec narodí.
Klesla ešte nižšie a Ember sa na ňu zúfalo vrhla. Ona sa jej však vyhla a za dunenia jej tela po náraze s tvrdou kamennou podlahou vbehla naspäť do hlavnej časti svätyne. Bolo tam viac vecí, ktoré mohla skúsiť zdvihnúť do vzduchu a použiť ich ako svoju zbraň.
Ember zanadávala a potom pozrela na svojich poddaných.
„Zbavte sa jej. Ihneď!"
Zombíci sa dali do pohybu. Amber sa zvrtla a chcela vybehnúť do siene, no zistila, že jej zatarasili cestu. Nebolo ich veľa, možno dvadsať, no ona stále nevedela, ako s nimi bojovať. Má ich skúsiť vzduchom rozmetať na kusy? Nevedela.
Roztiahla ruky a pred ňou sa začalo víriť malé tornádo. Postupne rástlo a hoci stála pri ňom, vôbec jej neublížilo. Zato začínalo strhávať rastliny zo stien svätyne, ako i drobný prach a smeti, ktoré sa tam za tie roky nahromadili.
Amber skočila k zemi a ukryla sa pod kamennú lavicu. Tornádo sa roztiahlo a rozletelo. Počula nejaké čudné zvuky, akoby čosi ťažké narážalo do stien, no odmietala sa pozrieť až kým nebude po všetkom.
Hradby svätyne sa zatriasli. Nenapadlo jej, že to tornádo bude také silné, až strhne kamenné steny. Keby to prehnala, mohla by sa takisto zabiť.
Hukot vetra náhle ustal a ona vykukla ponad kamennú lavicu. Mŕtvoly, ktoré uchytilo tornádo, obúchalo o múry tohto divného chrámu. Teraz ich videla popadaných na zemi, ich končatiny dolámané a ohnuté v nepekných uhloch. Ani jeden z nich sa nehýbal. Zato videla, ako sa pomaličky rozpadávali na kosti a prach, navlas rovnako ako len pred pár chvíľami dopadol Gabriel.
No Ember nikde nevidela.
„Mám ťa!"
Ember ju schmatla za vlasy a ona vykríkla. Ember to však nevadilo, vytiahla ju nahor do vzduchu a potom pomaly ťahala po zemi ku poškodenému kamennému oltáru. Nevedela, čo s ňou ide spraviť, no rituálna dýka, ktorá sa zablysla v jej ruke, neveštila nič dobrého. Snažila sa brániť, no keď cítila, ako sa jej vytrhávajú vlasy z hlavy, prestala sa vzpierať. Ember ju hodila k oltáru a ona si nepríjemne narazila chrbát o jeho roh.
Sykla od bolesti a keď Ember čosi pohŕdavo odvrkla, pozrela na ňu. Až vtedy si všimla, že ani Ember neskončila bez ujmy. Mala po sebe niekoľko fľakov, ktoré vyzerali ako podliatiny.
„To bol tvoj plán?" opýtala sa jej. „Zabaviť ma, aby tvoja mamička mohla utiecť?"
„Prestaň ňou byť natoľko posadnutá," odvrkla Amber nahnevane.
Udrela ju po tvári a ona treskla hlavou do kameňa. Zanadávala a Ember sa spokojne usmiala. Naklonila k nej dýku.
„Čoskoro bude koniec. Najprv sa ťa zbavím a potom pôjdem aj po ostatných, to sa môžeš spoľahnúť."
Amber pritvorila oči a pripravila sa na prudkú bodavú bolesť. No žiadna sa nediala. Keď začula, ako čepeľ dýky zacvendžala na podlahe, s prekvapením otvorila oči.
Ember dopadla na zem, nohy mala kŕčovito zohnuté a pokožka na jej bruchu sa hýbala. Zrejme mala obrovské bolesti, pretože kričala ako zmyslov zbavená, vlnila sa na zemi ako had a držala za brucho. Prevrátila sa na bok a znova na chrbát, potom čosi puklo a keď Amber zazrela na zem vytekať tmavú krv, obrátil sa jej žalúdok.
To, čo sa práve malo narodiť, sa snažilo dostať von. No Ember to stále nechcela dovoliť.
„Si ešte slabé, musíš tam ostať," tíšila to.
Držala ho vo svojom tele dvadsať rokov. Čo sa z toho napokon narodí? Amber sa natiahla po dýke, ktorá sa ešte stále leskla na zemi. Zovrela jej rukoväť v prstoch a uvedomila si, že má spotené ruky. Pozrela na Ember, ktorá sa stále zvíjala na zemi a premýšľala. Má zabiť ju? Alebo tú vec? Oboch naraz? Postupne?
No Ember pomaly umierala, to bolo jasné. Tak veľmi s ňou chcela bojovať a napokon zomrie skôr než sa dočkala svojej vysnívanej pomsty. Dokonca i teraz, vo svojej poslednej hodine, kedy sa zmietala v kŕčoch, si našla vždy niekoľko chvíľ, aby sa mohla na ňu nenávistne pozrieť.
Amber sa k nej sklonila a potom priložila čepeľ k jej bruchu.
„NIE!" zarevala Ember. „Neopováž sa!"
Amber zarezala dýkou do jej tela a prešla po jej pokožke. Rozostupovala sa pod čepeľou úplne hladko, akoby sa nevedela dočkať, kedy sa sama otvorí. Von sa vyvalila tá čierna tekutina, ktorá tvorila celé jej telo, no to bolo všetko. Amber zahodila zakrvavenú čepeľ na zem a uskočila vedľa. Neverila tomu, že by bola schopná niečo také urobiť, no predsa to spravila.
Ember prestala kričať.
Ale z jej otvoreného brucha nevyšlo žiadne dieťa, žiadny démon. Iba husté klbko nechutnej čiernej vody, ktorá prenikavo smrdela. Pokrčila nosom a potom si zakryla ústa. Myslela si, že bude zvracať.
„Čo si to urobila?" zarevala na ňu Ember.
Bolesť jej povolila a ona očakávala svojho potomka, no nikde žiadneho nevidela.
„Nič som neurobila, iba som si myslela, že mu pomôžem dostať sa von," dodala na vysvetlenie.
„Klameš, zabila si ho. Zabila si ho. Bol tam, cítila som ho, snažil sa dostať von a ty si ho teraz zabila. Nie je tam."
„Zbláznila si sa?" opýtala sa jej Amber. „Čo nechápeš, čo sa to vlastne stalo?"
„Nie."
„Falošná gravidita."
„Čo?"
„Nebola si tehotná. Ty si si to iba myslela. Ako by si mohla byť? Mŕtve telo nevie splodiť a vynosiť dieťa. Bytosť temnoty nikdy neuvidí svetlo zrodenia nového života."
Ember nenávistne zajačala, no jej zúfalé výkriky už viac nemali na Amber žiadny účinok. Znova do svojej moci povolala vietor a požiadala ho o pomoc. Vzduch vôkol nej sa zdvihol a potom nezastaviteľne rozkrútil. Emberin škrekot konečne utíchol. Kým vietor ustal, jej telo sa rozpadlo na milión prachových častíc.
Prach si a na prach sa obrátiš.