Očakávali by ste, že keď žijete v mŕtvom meste, nezúčastnite sa počas tak krátkeho časového intervalu viacerých pohrebov. Väčšina obyvateľstva totiž už dávno odišla na druhý svet a mladšia časť sa pred rokmi odsťahovala za lepšími podmienkami.
A predsa, keď Christine už po druhý raz na seba navliekala tie isté čierne šaty a vytiahla zo skrine čierny kabát, zdalo sa jej to príliš skoro. Posledný raz si prehrabla svoje vlasy a odišla dole, aby sa mohla obuť. Jej otec už stál pripravených pri dverách, mama s nimi nebola. Vrátila sa naspäť do práce a ani sa len neobťažovala zavolať im. Očividne sa jej pohodlný život vo veľkomeste páčil viac než bývať v studenej chatrči, kde si musíte sami rozkúriť oheň.
„Kto vlastne zomrel?" opýtala sa Christine otca.
„Tvoj strážca."
Christine na neho pozerala, zabudla zatvoriť ústa.
„Zomrel kvôli tomu kúzlu?" spýtala sa šeptom.
„Nie," jej otec pokrútil hlavou. „To je to, čomu nerozumiem. Povedali, vraj bol mŕtvy už celé týždne. Z jeho chatrče sa šíril strašný smrad. Bol samotár a nemal žiadnu rodinu. Nikomu skrátka nechýbal. A na tú stranu mesta chodí len málokto."
Snažila sa to všetko spracovať, ale nedarilo sa jej.
„Bože, Christine," prehovoril otec a potom si pošúchal spánky. „Nechápem, ako tak môžeš fungovať bez toho, aby si sa nezbláznila. Len pred pár dňami sme ho videli živého. Urobil ten rituál, rozprával sa s nami. Ako mohol byť týždne mŕtvy? Bola to zombie, alebo čo vlastne?"
Christine mu položila ruku na rameno.
„Nepomôžeš si, ak budeš hľadať na všetko logické vysvetlenie. Musíš tie veci skrátka brať ako fakt. Neodišiel, pretože musel čakať až do momentu, kým nevyslobodí moje sily. Akonáhle si splnil svoju úlohu, mohol sa pobrať na druhý svet."
„Ako to môžeš vedieť?"
Mykla plecami: „Skrátka to tuším. A možno si to tušil i ty. Len máš pred takými vecami strach ako mama."
Nekomentoval to. Namiesto toho sa vzdialil a otvoril jej dvere. Bol čas ísť na pohreb.
Tak ako i na pohrebe jej starej mamy, i teraz sa pri miestnom cintoríne zhŕkol zvyšok obyvateľstva mestečka Crowfall. Vonku už bola poriadna zima, za posledné dni hustého sneženia pripadlo mnoho snehu.
Zahalení v čiernych oblekoch a šatách ľudia ostro kontrastovali s bielou pokrývkou mesta.
„Ako je možné, že hoci nikomu nechýbal, prišlo celé mesto, aby sa s ním rozlúčilo?" opýtala sa Christine.
„Pretože bol náš," pošepol jej otec.
„Ako to myslíš?"
„To, že naša rodina fušovala do mágie, kedysi vedel každý. Neviem, či o tom vedia aj teraz, alebo sa skrátka o tom prestalo rozprávať, no naša rodina mala kedysi v tomto meste u ostatných ľudí rešpekt. Či už to bolo z bázne alebo zo strachu."
Chcela sa ho opýtať toho omnoho viac, no boli už príliš blízko ostatných ľudí a on na ňu zasyčal, aby bola ticho. Schovala skrehnuté ruky do vreciek a potom spolu s otcom vošla do Domu smútku.
Považovala tak trocha za povinnosť, že pri rozlúčke s tým mužom bude stáť hneď pri ňom. Bol to on, čo na ňu čakal, aby mohol prelomiť pečať na jej schopnostiach. Vlastne, ona bola určite príčinou, prečo zomrel, o tom nepochybovala.
Spolu s otcom kráčali hneď za truhlou a pokračovali po chodníku, kade išli len pred pár dňami, keď pochovávali svoju starú mamu. Christine dýchala studený vzduch, ktorý ju štípal v nose a vháňal jej slzy do očí. Počula šepot obyvateľov za nimi, ale nevenovala im pozornosť.
Keď prechádzala popri jednom z čerstvých hrobov, fotka na náhrobnom kameni jej bola omnoho povedomejšia, než by chcela. Dievča utopené v močarisku sa na fotke v okrúhlom rámiku usmievalo.
Christine bola presvedčená o tom, že musí existovať dôvod, prečo sa celé mestečko tvári, že jej smrť sa nikdy nestala. Jediný spôsob, ako to ale zistiť bol, že by musela ísť blízko močariska a nato nemala odvahu. Okrem iného, musela vymyslieť, ako sa vyhnúť Gabrielovi. V ten deň, keď podľahla jeho bozku, niečo s ňou urobil, no ona stále nevedela čo.
Povedal to vtedy, bozky majú moc. A on teraz na nej zanechal svoj otlačok. Stále netušila, čo s ňou bude teraz, keď si ju takto označil, ale rozhodla sa, že nebude potrebné to zisťovať. Namiesto toho potrebovala vymyslieť, ako sa pred ním ochrániť. Jeho sladké reči boli lákavé a ona sa obávala toho, že len čo sa znova strednú, neovládne sa. Možno dokonca bude on ovládať ju. Videla, ako zmanipuloval a ovládol Amber, zrejme pre neho nebude zložité ovládnuť i ju.
Otec si odkašľal a ona precitla. Stáli pred čerstvo vykopanou jamou. Obzrela sa navôkol, aby uvidela, kto sem prišiel. V dave zazrela Amber, stála presne na tom istom mieste ako i vtedy a teraz Christine prepaľovala pohľadom. No len čo sa ich oči stretli, ihneď sa odvrátila, akoby sa to nikdy nestalo.
Christine nemala pocit, že by bola nahnevaná.
„To je on?" začula otca.
Zdvihla hlavu a uvidela Gabriela Bowmana. Stál z opačnej strany, priamo oproti nim. Díval sa na Christine, no ona mu ho nemusela opätovať. Cítila jeho prítomnosť na tej strane ešte predtým, než ho tam uvidela. A hlavne, značka na krku ju pálila a ona si bola istá, že keby nemala teraz okolo krku omotaný šál, asi by svietila na jej svetlej pokožke až na kilometre.
„Hej," povedala takmer nečujne.
Ako to mohol uhádnuť. Bolo to preto, lebo vyzeral že nie je odtiaľto, alebo to jeho otec tiež vycítil.
„Môže si so svojimi čarami robiť čo chce, no ak bude treba, ja sa dokážem pobiť aj holými rukami."
„Vďaka, oci," usmiala sa na neho.
Silno pochybovala o tom, že by si Gabriel Bowman nechal ublížiť. Jeho mágia bola natoľko mocná, že sa dokázala zhmotniť v skutočnom svete, nielen na astrálnej úrovni. Keby chcel, vytvoril by ochranný štít taký, že otec by mal pocit akoby narazil päsťou do steny.
Teraz chodila po veľmi tenkom ľade. Prečo neposlúchla karty? Prečo na začiatku neodhovorila Amber?
Obrad sa skončil a ľudia začali odchádzať. Christine chcela nabrať za hrsť hliny, no tá bola tak zmrznutá, až ju z navŕšenej kopy odlomila ako kus kameňa. S tupým zadunením dopadla na spodok.
Ktosi vedľa nej hodil ďalšiu hrsť hliny. Podľa dlhých vlasov rozoznala Amber.
„Vieš," sama podišla ku Christine a potichu rozprávala, „keď som bola malá, fascinovali ma kúzla a mágia. Tento svet mi prišiel príliš obyčajný a nezáživný, tak som začala skúšať rôzne triky. Nikdy mi nejako extra nefungovali, až kým neprišiel on."
Christine vedela, že narážala na Gabriela.
„Zistil, že niečo také skúšam a ukázal mi niekoľko kúzel. Konečne som mala pocit, že tento svet je magický. Že mágia je skutočná."
Christine neodpovedala. Amber chcela byť zúfalo čarodejnicou, no nikdy sa ňou nestane. Bola príliš zaslepená tým, čo chcela vidieť, namiesto toho, aby to videla také, aké to v skutočnosti naozaj je.
Keď ju počula vzlyknúť, šokovane sa k nej obrátila. Amber sa na ňu hľadela, po lícach jej stekali horúce slzy.
„Naozaj som ho milovala, Christine."
Odvrátila od nej tvár a pozrela na Gabriela, ktorý stále nepohnuto stál na svojom mieste a nesnažil sa skryť, že ich pozoruje.
„Ale on si zvolil teba. Skutočnú čarodejnicu. Nie iba učnicu, ktorá nedokáže vytvoriť obyčajné kúzlo. Niekedy si prajem, aby som bola tiež taká výnimočná."
„Ale ty si," povedala Christine. „Každý je jedinečný. Keby sme boli všetci dokonalí, stratilo by sa to. Naše chyby a slabosti nás robia tým, kým sme."
Nebola si istá, či ju Amber skutočne počúvala. Upodozrievala ju, že nie.
„Možno som sa mala vzdať už na začiatku," pokračovala Amber. „Od začiatku som videla, že ma iba využíva, aby sa dostal k tebe. Keď ma zobral na to rande, bola som taká šťastná. A predsa sa po celý čas vypytoval iba na teba."
Christine odtrhla pohľad od Amber a zazrela na Gabriela. Ich oči sa stretli.
„Príď za mnou, ináč sa jej stane niečo nepekné."
Počula ho vo svojej hlave, stavila sa, že to bolo kvôli tomu, že si ju označil.
Pozrela na svojho otca, ktorý stále postával neďaleko nich, aby to nevyzeralo trápne, že ich počúva. Podišla k nemu a zdvihla hlavu.
„Volá ma," povedala, „musím ísť."
„Nemusíš."
„Ublíži vám, pokiaľ ho neposlúchnem. Som príliš slabá nato, aby som mu vzdorovala."
„Christine..."
„Viem, čo chceš povedať. Ale musíš mi iba veriť," pokrčila plecami.
Vzdychol a posledný raz zazrel na Gabriela Bowmana. Ten mu však nevenoval žiadnu pozornosť, nepovažoval ho za hrozbu.
„Dobre teda."
Otočila sa a nechala otca s Amber samých. Kráčala vzpriamene rovno za ním. Videla, ako sa mu na tvári rozťahoval úsmev a mala sto chutí mu ho zotrieť. Jeho hladká mágia sa okolo nej pomaličky ovíjala, symbol na krku jej pulzovať, ťahal sa k nemu ako magnet.
„Čo odo mňa chceš?" opýtala sa.
„Nepovedal som ti to?" uškrnul sa.
Odvrátil sa a s rukami vo vreckách kráčal ku chodníku cintorína. Christine ho nasledovala.
„Od samého začiatku som ti povedal, že ťa chcem, Chris. Ale ty si musela byť tvrdohlavá a musela si do toho zatiahnuť ľudí, ktorí s tým nič nemajú. Civilisti sa do našich vecí nezaťahujú."
„To ty si ten, kto ich tam zatiahol. Mohol si skrátka akceptovať moje odmietnutie a pohnúť sa ďalej."
„To nie je také jednoduché, Chris," vychutnával si jej meno na jazyku. Maznal sa s ním a ona cítila, ako ju zalieva horúčava. „Si potomok mocného rodu čarodejníc, neexistuje, aby sme sa my dvaja nespojili."
Christine hľadela na jeho široký chrbát a premýšľala. Nikdy jej nepovie, načo ju chce v skutočnosti. Bude skrývať pravdu. Tvrdí, že po nej túži len preto, lebo vie, že je hlúpa a bude mu naivne veriť. Že bude chcieť veriť tomu, že by ho priťahovala. Myslel si, že bude presne ako Amber, ktorá tomu tak zúfalo chcela veriť, až dokázala oklamať samú seba.
„Čo chceš urobiť po tom, čo sa spojíme? Značka, ktorú si mi spravil... očakávaš, že ti budem dôverovať po tom všetkom? Snažíš sa zo mňa urobiť svoju bábku."
„To som nikdy nechcel," povedal. „Len som ti dal malý darček, aby sme mohli spolu lepšie komunikovať. A aby som ťa mohol chrániť."
„Chrániť? A pred kým? Pred samým sebou?"
„Pred tým dievčaťom, ktoré ťa prenasleduje."
Christine si spomenula na dievča z močariska. Iste, videla ju už vtedy, kedy sa ju snažila stiahnuť k sebe do vody, videla ju i vo svojej kúpeľni, keď s ňou opäť nadviazala kontakt. No aj napriek tomu nemala pocit, že by sa jej skutočne snažila ublížiť.
„Dostala sa k tebe domov. Mala by si zapečatiť svoj dom ochrannými kúzlami."
„To som už dávno urobila."
„Iste, ale vtedy si nebola prebudená."
Christine zavrčala.
„Darmo sa urážaš, je to tak. Cítil som to. Potešilo ma to. Vedel som totiž, že som si vybral za svoju budúcu partnerku správne."
Premýšľala. Hovorí jej to preto, lebo jej to dievča chce skutočne ublížiť? Nebola zase taká naivná. Keby to tak bolo, povedal by jej to už dávno.
Niečo s ňou chcel a pre nejaký dôvod jej to nemohol povedať. Zjavne preto, že by s tým nikdy nesúhlasila. Preto sa musel znížiť k takémuto vydieraniu. Čo také od nej mohol chcieť, že by to bolo neprípustné?
Pravdepodobne chcel jej moc. Počula o tom, že mnoho mocných mágov bolo natoľko posadnutých túžbou po moci, až načisto prišli o rozum. Zhromažďovali ju a násobili, až kým sa z nich nestalo niečo, čo sa viac nedalo nazvať ľudskou bytosťou.
Monštrum.
Vykrútila krk a uvidela svojho otca, ako v diaľke odchádza z cintorína. Hovoril síce, že muži v ich rode schopnosti nededili, nevedela si však ináč vysvetliť jeho vedomosti a intuíciu, ktorú prejavil od momentu ako sa sem nasťahovali.
Bola by ochotná vzdať sa celej svojej mágie v jeho prospech? Keby to znamenalo záchranu ostatných, urobila by to. Zahodila by dedičstvo, ktoré bolo dlhé storočia výlučne v ich rodine a predávalo sa z generácie na generáciu. Pre niekoho by to bolo niečo ako zrada, ale Christine mala nato iný názor. Neexistovalo nič dôležitejšie, než ľudský život.
„Myslel som, že máš omnoho viac rozumu, Christine."
Zľakla sa, keď Gabriel náhle prehovoril. Zastal a ona mala čo robiť, aby nevrazila do jeho chrbta. Otočil sa a díval sa na ňu, v jeho očiach videla čosi zvláštne. Myslela si, že to je hnev, ale bolo to niečo ako... bola to závisť?
„Tvoja mágia je tak stará a vzácna. A ty ju chceš vymeniť za obyčajný ľudský život, ktorý tak či onak vyhasne a stane sa súčasťou tohto tu. Pozri sa na tie náhrobné kamene, Christine. Pozri sa, koľko ľudí už umrelo a koľko ich ešte stále umiera každým dňom."
Poslúchla ho, ale odmietala ho počúvať.
„Každý z tých ľudí niekedy žil, ale skôr či neskôr každý z nich zomrel. Ich telo uložili do zeme, kde sa v priebehu mesiacov, či rokov rozložilo, až z nich napokon nič neostane. O niekoľko storočí neskôr neostane po nich absolútne nič. Žiadna spomienka, žiadna stopa. Dokonca i kamene a kríže, ktoré majú naveky hlásiť, že tu boli uložení na posledný odpočinok, postupne nahlodá zub času. Videla si tie zhnité kríže."
Neodpovedala. Tušila, kam tým mieri. Mala v sebe čosi vzácne, čo dokázalo preklenúť storočia. A chcela sa toho vzdať pre život, ktorý skôr či neskôr vyhasne o pár rokov. Čo by nato povedal jej otec? Napriek tomu, že považoval svoju rodinu za šialenú, neustále rozprával o svojej hrdosti Crowfallčana. Chcel, aby bola normálna a predsa ju doviedol za tým mužom, aby vyslobodil jej moc a spravil z nej poriadnu čarodejnicu.
„Neskôr zmiznú kríže, zmiznú ich hroby a na nich budú rásť základy ďalších generácií, budeš mať pocit, že začína niečo nové, no skôr či neskôr umrú. A ich mŕtvoly skončia rovnako, len pár metrov od pôvodných hrobov."
„Inými slovami," prehovorila Christine. „Neoplatí sa mi nikoho zachraňovať, pretože skôr či neskôr aj tak zomrie."
„Správne," povedal. „Ibaže tvoja mágia je nesmrteľná. A ty sa jej nikdy nesmieš vzdať."
Takže to bola skutočne závisť. Závidel jej, že má niečo také vzácne, čo on zrejme nikdy nemal. Možno nemal v rodine čarodejníka a predsa je mocnejší, než ona. Nerozumela tomu.
„Prečo by si mi kázal nevzdať sa mágie, keď ju chceš pre seba?" vykĺzlo jej.
„Nepovedal som, že chcem tvoju mágiu, Christine," nahol sa k nej bližšie.
Stuhla namieste, ale nechcela na sebe ukázať strach a odmietala cúvnuť späť. Ich tváre boli teraz úplne blízko, šalela z neho.
„Chcem len teba," odvetil. „Chcem to, čo máš, ale nechcem to pre seba. Skôr či neskôr totiž skončím v jame ako ostatní."
„O čo ti ide, Gabriel?"
„Chcem vytvoriť najmocnejší rod čarodejníkov, Christine. Hľadám si ženu, ktorá ma bude priťahovať, ktorú budem milovať a ktorá bude natoľko talentovaná, že spoločne dokážeme vytvoriť a ďalším generáciám odovzdať dedičstvo príbuzné tomu tvojmu."
Christine preglgla. Gabriel sa na ňu usmial.
„A na tomto mieste som ju konečne našiel."
Onemela. Hľadal si partnerku, aby mohol založiť čarodejnícky rod, niečo, čo jej rodina urobila už pred storočiami.
„Si môj kúsok skladačky, Christine. Si pre mňa nenahraditeľná. Nemôžem dovoliť, aby mi ťa ukradol ktokoľvek iný."
Váhala. Znova ju prehováral a ona mu začínala veriť. Bolo to presne ako v tom sne, kde mu podľahla a potom sa všetko pokazilo. Mala odmietnuť hneď na začiatku, teraz to bolo s každým krokom čoraz viac a viac ťažšie.
„Nepodľahnem ti," odpovedala.
„Uľahčím ti rozhodovanie," chytil jej tvár do dlaní.
Mykla sa, no nevytrhla sa z jeho zovretia, aj naďalej mu vzdorovito hľadela do očí. Ten muž bol skutočne diabol. Jeho slová boli tak vábne a lákavé. Bolo tak ľahké uveriť mu.
„Buď ma poslúchneš a budeš so mnou žiť, alebo rozmetám na kusy všetkých ľudí, na ktorých ti záleží."
„Skutočne ti stačí, že odídem s tebou?" opýtala sa.
„Naozaj," odvetil. „Môžeme spečatiť našu dohodu sľubom, ak mi neveríš. Tvoja prítomnosť za život všetkých, to vôbec nie je zlé, čo si myslíš?"
Nebolo to zlé. Myslela si, že ju chce obrať o moc, alebo jej ublížiť. To dievča z močariska sa ju predsa snažilo varovať. Ale on jej teraz tvrdil čosi úplne iné. Komu z nich mala veriť? Duchovi alebo jemu? No ak sa skutočne zaviaže a sľúbi jej to, nebude môcť svoj sľub porušiť. Nemala čo stratiť.
„Uvidím," povedala.
„Výborne. Budeme totiž musieť začať s tréningom. Chcem, aby sa tvoje schopnosti poriadne rozvinuli, aby sa z teba konečne stala skutočná čarodejnica. A niekde tam, počas toho všetkého sa do mňa zamiluješ."
„Si strašne arogantný."
„Mám byť prečo," povedal. „Obaja vieme, že ťa priťahujem. Obaja sme cítili, aké to bolo, keď sme sa bozkávali. Predstav si, aké by to bolo, keby sme sa milovali."
V ústach jej vyschlo.
„Bude to tá najlepšia vec, akú si kedy zažila, to ti garantujem."
„Keby si bol démon, myslela by som si, že si inkubus."
„Ale ja ním nie som," povedal. „Nedokážem ťa donútiť, aby si sa so mnou vyspala. Môžem skúsiť ľúbostné kúzla, ale pokiaľ ty sama nič nechceš, nikdy to nebude fungovať."
A mal pravdu. Priťahoval ju od momentu ako ho zazrela. Čierna značka na jej krku s tým nemala nič spoločné. Zaujímala sa o neho už od začiatku, keď jej o ňom rozprávala Amber. Možno keby bola úprimná k svojim citom a ostatným, všetko by dopadlo ináč. Gabriel by nebol nepriateľ a Amber s otcom by nebola v ohrození.
Veštba starej mamy sa nakoniec predsa len naplnila. No úplne ináč, než si predstavovala.