Keď Christine precitla, kráčala hore kopcom k cintorínu. Pamätala si, že Amber bývala v dome pri ňom, hoci nevedela, v ktorom presne. No keď prechádzala popri nich, v oknách sa nesvietilo, až na jedno jediné.
Závesy boli zatiahnuté, ale Christine mohla aj tak vidieť tlmené svetlo z lampy. Dokonca, zdalo sa jej, že sa troška zachvelo, možno to nebola lampa, ale sviečky. Zdvihla sa do vzduchu a preletela k oknu. Prešla cez sklo akoby to bola iba hladká hladina jazera. Ocitla sa v malej izbe, polepenej staromódnymi tapetami a niekoľkými plagátmi. Na poličke na stene sa nachádzalo kopec plyšových hračiek, po izbe bolo rozhádzané oblečenie.
Amber sedela na stoličke a Christine uvidela vôkol nej niekoľko zapálených sviečok. Rozhliadla sa po jej izbe a videla, že sa snažila napodobniť jej rituály. Okrem sviečok v pohároch uvidela i niekoľko kameňov porozkladaných po izbe. Zo zárubne viseli nejaké zvláštne prívesky, nechýbali čínske červené pletené šnúrky.
Čo ju však ale dostalo najviac, bolo, že Amber vykladala karty. A keď Christine zazrela ich rub, nahnevala sa. Amber mala jej karty, ktoré dostala od starej mamy? Znamenalo to, že jej ich dal Gabriel?
Amber bola zvláštna. Celý čas čosi drmolila o čarodejníctve a zo zariadenia jej izby bolo jasné, že sa takým veciam venuje, no predsa z nej necítila žiadne obrovské vlny mágie. Bola iba dievča, ktoré sa venovalo týmto veciam. Necítila z nej vôbec nič také ako z Gabriela.
Amberine pery čosi nečujne zašepkali, ale Christine aj tak zachytila prúd jej myšlienok. Pýtala sa na Gabriela. Bola do neho až po uši. Chcela vedieť, čo znamená, že jej dal tento darček, karty. Akoby nevnímala, že sú to v skutočnosti karty Christine. Silno pochybovala o tom, že jej ich dal preto, aby jej ich vrátila.
Christine podišla bližšie a naklonila sa nad ňu. Videla, že vyťahuje z balíčka karty a našla svoju príležitosť ukázať jej, aký je v skutočnosti. Zľahka sa dotkla kariet a keď ich Amber obrátila, zjavili sa pred ňou presne tie isté obrázky, aké tam predtým videla Christine.
Amber sledovala hrozivé obrázky kariet a Christine zacítila jej strach. Tvrdohlavo však odmietla veriť veštbe a znova zamiešala karty. Keď ich rozložila na stôl opäť, Christine zazrela všetky tri pozitívne karty, ktoré videla i predtým. Amber bola zaslepená a odmietala veriť skutočným znameniam, ktoré jej karty ukazovali.
„Mala by si ju nechať na pokoji, Christine."
Trhla sa, keď začula hlas za svojim chrbtom. Zvrtla sa a uvidela vedľa seba Gabriela. Vznášal sa vo vzduchu rovnako ako ona.
„Prečo ma prenasleduješ?" spýtala sa.
„Nepovedal som ti to? Pretože po tebe túžim."
„Si smiešny," zavrtela hlavou.
Vyletela von oknom z Amberinej izby a on ju nasledoval. Vyzdvihla sa vysoko do vzduchu, sledovala toto mŕtve mestečko a pochopila, že kým u nich doma bolo mesto v noci vysvietené tisíckami svetiel, Crowfall bol zahalený hlbokou tmou. Iba kde-tu videla slabé svetlo starej pouličnej lampy, no na okraji, kde boli domy, nebolo po umelom osvetlení ani stopy.
„Prečo by som mal byť smiešny?" opýtal sa Gabriel. „Cítil som to, cítila si to. Christine, náhoda neexistuje."
Zastala a pozrela na neho. Vyzeral presne tak ako dnešný deň v škole, ležérne oblečený, upravený a predsa v jeho existencii bolo čosi rebelantské, čo jej vždy rozbúšilo srdce. Kým ostatní chalani v jej veku boli totálni idioti, on pôsobil už dospelo, sebavedome, sofistikovane. A predsa nebezpečne.
„Áno, náhoda neexistuje," odvetila. „A ty vieš, že som si vytiahla Diabla. Musela by som byť hlúpa, aby som ti podľahla."
„A musela by si prestať mať rada dievčatá," podotkol.
Zabudla na túto svoju výhovorku.
„O tom ani nehovorím," dodala akoby to bolo súčasťou jej existencie odjakživa.
„Ibaže ty mi klameš, Christine."
Zaťala sánku, nechcela, aby ju zradila jej tvár. Gabriel sa stále vznášal vo vzduchu, rovnako ako ona. Pomaličky sa otáčal akoby sedel na kolieskovej stoličke a kýval sa do strán. Bolo to divné, sedieť na vzduchu a nepadať. A na začudovanie to bolo i celkom prirodzené. Napodobnila ho a zdvihla hlavu.
Kým mesto bolo ponorené do tmy, hlboká nočná obloha bola rozsvietená miliónmi hviezd. Bolo to, akoby sa vysvietené mesto z domova preklopilo na oblohu. Vyrastala vo veľkomeste, zabudla nato, že tou skutočnou prirodzenou krásou sú nočné nebesá a nie umelé blikajúce svetlá.
„Neklamem," pokračovala vo svojom klamstve. „Pobozkala som ju, lebo som chcela. Naši sa to dozvedeli a preto som skončila tu. Smrť mojej starej mamy bola iba výhovorka."
„Spomienka, ktorú si mi ukázala, bola skutočná," nenechal sa odbiť Gabriel. „Ibaže, to, čo sa odohrávalo v tvojej hlave, som nevidel. Ale zato som počul zvyšok príbehu od nej."
Pozrela na neho, zaskočená.
„Nikdy by si ju nenašiel."
„Ale ja som ju vystopoval, Christine. Tvoja mágia je tak mocná i mimo tohto sveta. Jej bozk na nej bolo poznať ešte mesiace po tom, čo sa to stalo. A to ste iba experimentovali, pretože ste blbli. Neviem si predstaviť, čo by urobila tvoja mágia so skutočným bozkom."
Hľadela na neho, očarená a vydesená zároveň.
„Našiel si ju a dostal si sa jej do hlavy."
„Áno," povedal. „Netvrdím, že to bolo jednoduché, ale zvládol som to. A dokážem toho ďaleko viac."
Prevrátila očami. Bola oproti nemu slabá. Aj keby trénovala mesiace či roky, nikdy by sa nedostala na jeho úroveň. Ale prečo s ním chcela za každú cenu bojovať?
„Mohla by si to so mnou skúsiť, Chris," priplazil sa k nej bližšie. „Mohli by sme skúsiť, čo urobí tvoja mágia so skutočným bozkom."
Chytil ju za ruku a pomaly stúpali nahor. Myslela si, že jej bude zima, no boli pomerne vysoko a nestalo sa tak. Dokonca nemala ani problém s dýchaním. Keď sa teraz pozrela na zem, z mesta pod ňou nestalo nič, zato keď sa pozrela navôkol, mala pocit, akoby sa kúpala v oceáne hviezd.
„To je nádherné," povedala.
Stále ju držal za ruku. Mal príjemný hrejivý dotyk. Očakávala by od neho kostnatý chlad.
„Sme v tvojom sne, Christine. Tu sa nikto nedozvie, čo sa stalo. Tu svojim experimentovaním nikomu neublížiš."
„Keby som ti mala vybrať povolanie, bol by si diablovým pomocníkom, ktorý nahovára ľudí aby mu upísali svoju dušu."
„Dokiaľ mi v tomto momente nepovieš, že mi ju upíšeš, nemá to zmysel," uškrnul sa.
„Nie, dušu nikdy," zasmiala sa.
„A jeden bozk?"
Premýšľala. Prečo nie? Bola z neho ochromená a očarená zároveň. Už od toho momentu ako ho zazrela, niečo v ňom cítila, niečo, čo nedokázala opísať. Iste, bola za tým jeho silná mágia, ale skutočne išlo len o moc? Pretože v jej očiach vyzeral byť rozumný a pekný chalan. Vlastne, mladý muž, možno to jej imponovalo na ňom najviac.
Bol to len hlúpy sen. A ďalší experiment. Pokus, omyl.
Naklonil sa k nej bližšie a potom ju pobozkal. Očakávala by nesmelé bozky, no ich vzájomné prepojenie v nej rozdúchalo plameň, ktorý sa rozhorel až do stredu vesmíru. Posadila sa na neho, nohy omotala okolo jeho pása, ruky sa jej zavesili okolo jeho krku. Pasovali tam, akoby v takomto pevnom objatí bývali už veky.
Jeho pery boli lačné a ona mu jeho hlboké bozky vášnivo opätovala. Bolo to také jasné. Patrili k sebe. V žalúdku jej rástlo tlmené vzrušenie, pomaličky začínalo priasť a roztekalo sa jej v podobe tepla a mravenčenia do celého tela.
Jej mágia sa okolo neho stáčala, bola ako had, ktorý nedočkavo vyplazeným jazykom ochutnáva jeho energiu a hoci ju nikdy nedokáže zožrať, nemôže ju prestať dookola olizovať a utápať sa v tej slastnej chuti štekliacej energie.
Keby sa nezastavila, mohla by sa s ním dostať na vrchol, uprostred všetkých tých hviezd. Ľahko a rýchlo, niekoľkokrát za sebou, akoby boli pre seba stvorení.
Odtrhol sa od jej pier a vrhol sa jej na krk. Zaklonila hlavu a zastonala od rozkoše. Jeho pery pomaličky prechádzali po jej hrdle, jazykom ju hladkal a pokračoval čoraz nižšie, až kým sa nedostal k jej kľúčnej kosti. Myslela, že sa z tej horúčavy rozpustí, ale on pokračoval ďalej, nižšie a nižšie k jej výstrihu.
S Gabrielom to bolo omnoho lepšie, než s akýmkoľvek chlapcom, či dievčaťom. Jeho moc to všetko posúvala do ďalšej úrovne, po duševnej stránke zažívala nevysvetliteľné pocity uspokojenia, radosti, vzrušenia. Zaskočilo ju to.
Keď sa od neho konečne odtiahla, uvedomila si, že lapá po dychu.
„Vedel som, že to bude s tebou také úžasné," povedal jej.
Hlas mal trocha zachrípnutý a musela si zahryznúť do jazyka, aby sa znova na neho nevrhla.
„Mohli by sme to zažívať spolu každú noc, Christine. Prečo sa ma strániš? Kvôli veštbe tvojej starej mamy?"
Prikývla.
„A čo ak tie karty klamali? Videla si, že Amber ukazovali to, čo chcela. A hlavne, bol to len sen."
„Nie," zastavila ho. „Nebol to len sen. Bolo to skutočné."
„Naozaj?" usmial sa na ňu.
Počkal, kým jej dôjde význam jeho slov. Oči sa jej rozšírili hrôzou.
„Ani toto nebol sen, Christine."
Pustil ju a ona začala prudko padať nadol. Videla, ako sa jej mesto pod nohami čoraz viac zväčšuje, vietor ju štípal a oči jej slzili.
Letela čoraz viac nadol, akoby zabudla nato, že len pred chvíľkou sa mohla vznášať podľa svojej ľubovôle, snažila sa rukami zmierniť pád, ale vedela, že týmto tempom dopadne na zem a nejaké ruky z tenkých kostí ju nezachránia. Zabije sa.
Keď ju prudký náraz prebudil a ona sa spotená posadila na posteli, celé jej telo pulzovalo vzrušením. Zhlboka dýchala, snažila sa upokojiť, no vedela, že ak ho cez deň uvidí, asi sa zblázni. Celé jej telo bolelo žiadostivosťou po ňom, chcelo mu patriť. Očaroval ju.
Prehrabla si vlhké zlepené vlasy a potom sa zdvihla, aby mohla prejsť dole po schodoch do provizórnej kúpeľne.
Keď rozsvietila holú žiarovku, čo visela na izolovanom kábli zo stropu, nahla sa k starému prasknutému zrkadlu. Vyzerala byť bledá, no to nebolo nič nezvyčajné. Keď však prstom prešla po krku, kde ju len pred niekoľkými sekundami bozkával, vydesila sa.
Na svojej bielej pokožke uvidela drobný čierny symbol, ktorý vyzeral takmer ako tetovanie. Mal zložité slučky a kvôli slabému svetlu nevedela presne zistiť, ako vyzerá. No kým ho sledovala, začal pomaly blednúť, strácal sa a rozpúšťal v jej koži. Cítila ho, ale nevidela.
Vzdialila sa od zrkadla a vtedy si uvedomila, že vo dverách kúpeľne niekto stojí.
Čierne dlhé mokré vlasy ju vydesili. Pozerala príliš veľa hororov nato, aby si vyziabnutú postavu v bielych šatách nespojila s dievčaťom z Kruhu. No keď sa obrátila a s hrôzou v očiach sledovala tvár dievčaťa, z ktorého kvapkala voda na zem, pochopila, že to je dievča z močariska.
Dostala sa von? Ale prečo? A ako? Videla predsa, že vody ju stiahli naspäť.
„Hovorila som ti to," povedalo jej dievča. „A teraz, teraz je už neskoro."