„Držím ti palce," povedala jej Amber.
Zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Christine sa snažila mentálne pripraviť nato, čo bude nasledovať v priebehu ďalších minút.
„Vďaka."
„Ak by bol na teba hnusný, povedz mi to. Ja si ho podám na našom ďalšom rande," zazubila sa na ňu a potom vybehla z triedy.
Christine si iba vydýchla a potom si zbalila svoje veci. Očakávala by, že bude v zborovni spolu s ostatnými učiteľmi, no on mal zrejme také šťastie, že mu pridelili samostatný kabinet. To bol recept na hotovú katastrofu.
Vybehla hore po schodoch, kam jej kázala ísť Amber, nakoľko ešte stále poriadne nevedela, kto má kde svoju kanceláriu a potom zastala pred dverami jeho kabinetu. Možno sa nemusela ani pýtať, stačilo pohnúť mozgom a čítať menovky pri dverách.
Chodba bola plná žiakov, ktorí končili s vyučovaním, alebo pokračovali ďalšou hodinou. Každopádne, väčšina z nich vedela, že ona je tým novým dievčaťom z veľkého mesta a všetci čakali, prečo stojí pred kabinetom pána Bowmana a čo sa bude diať.
Nadýchla sa a zaklopala. Otvoril jej dvere takmer okamžite.
„Ach, slečna Blakeová," vykríkol nahlas. „Konečne, konečne! No len pekne poďte. A dúfam, že ste pripravená zavolať aj vašu mamu, aby sme mohli spoločne prediskutovať vaše školské rebelantstvo."
Vošla do kabinetu a zatvorila dvere.
„Načo tá teatrálnosť?" opýtala sa.
„Aby zvedavé uši dostali to, čo chcú počať," odvetil.
Posadil sa za svoj stôl a Christine neušlo, že mal pred sebou jej balíček kariet. Pohodlne sa usadil na stoličke a otočil tvárou k nej. Stála chrbtom k dverám a hľadela na neho, netušiac, čo očakávať.
Naklonil hlavu nabok a zámka dverí za ňou cvakla. Zvrtla sa a hľadela na ňu, no kľúč chýbal. Otočila sa naspäť. Srdce jej búšilo ako splašené, adrenalín jej rozhučal krv v ušiach. Nikdy nie je normálne, ak sa s vami niekto zamkne v miestnosti. Má sa pripravovať na súboj, či na prežitie?
„Čo chceš?" opýtala sa.
Nebol priestor na formalitky. Potrebovala odtiaľto čo najrýchlejšie zdúchnuť. A nato bude musieť buď vyvaliť dvere alebo prelomiť jeho kúzlo. Jedno nemožnejšie, než druhé.
„Chcem sa s tebou porozprávať, Christine," usmial sa na ňu. „Máš skutočne zaujímavý balíček kariet a istotne i mnoho otázok. Ja ti na ne môžem dať odpovede."
„Ako si tým môžeš byť taký istý?" nadvihla obočie.
Potrebovala s ním vyjednávať a hoci ho nechcela vyprovokovať, začínala byť z jeho správania podráždená.
„Stavím sa, že to cítiš. Sme rovnakí."
Áno, bol čarodejník. A ona čarodejnica. To však neznamenalo, že teraz budú kamoši. No všetko záviselo od toho, aké odpovede má a za čo je ich ochotný poskytnúť.
„Áno, cítila som to, musela by som byť absolútne nevedomá, aby som si to nevšimla," povedala pomaly. „To však nemení nič na tom, že nevieš, aké odpovede hľadám."
Prižmúril oči a Christine narovnala chrbát. Okolo svojho tela vytvorila priehľadný štít, ktorý mu zabraňoval vkradnúť sa jej do mysle. Nečudovala by sa, ak by dokázal čítať myšlienky. Silnejší mágovia to vedeli. Myšlienky ľudia nevedomky prenášali nielen do reči svojho tela, ale i do svojho vyžarovania. Cítila, ako niekto horel hnevom či závisťou, cítila ich chlad, keď sa uzatvárali do seba.
„Si skutočne talentovaná," uškrnul sa. „Nie nadarmo si z rodiny Blakeových."
„Smiem hádať?" opýtala sa. „Mám to v krvi?"
Zasmial sa na jej sarkastickom tóne hlasu. Bolo jasné, že to už neraz počula. Nato nemusel čítať jej myšlienky. Ich rodinu poznalo celé mesto.
„Vieš, prečo ti to všetci hovoria? Vieš vlastne, kto bola tvoja rodina, Christine?"
„Nie," odvetila.
„Si z rodu čarodejníc, to je jasné ako facka. Celé toto mestečko o tom vie. Váš dom možno teraz nevyzerá ako luxusná vila, no vedz, že pár pokolení dozadu ste boli veľmi bohatá rodina."
Christine tým prekvapil. Ak boli predtým bohatí, prečo teraz skončili v starom rozpadnutom domci, ktorý nemá ani vodu a poriadne kúrenie?
„Možno si už počula o tom, že sem kedysi v minulosti niekto priviedol černošských otrokov."
„Počula," prikývla opatrne. „No čo s tým máme my?"
„Bola to vaša rodina, u ktorej bývali, Christine. No nebrali ste ich sem ako otrokov. Dotiahli ste ich sem preto, aby ste sa od nich naučili voodoo a ďalšie podobné praktiky. Preto je váš dom osamotený od zvyšku mesta. Preto sa ti mnoho ľudí ešte i o niekoľko storočí neskôr bude vyhýbať."
Christine na neho hľadela. Iste, zaujímala sa o mágiu, no netušila, že zato môžu generácie, ktoré žili v súlade s ňou. To, čo hovoril, bolo zaujímavé a malo zmysel. Vedel o nej, možno po nich pátral a preto sem prišiel.
„Ale tvoje schopnosti sú ešte veľmi nevybrúsené. Povedal by som, že momentálne ešte spia."
„Moje schopnosti sú v poriadku," odvetila odmerane.
„Si strašne hrdá, Chris, ale pokiaľ nebudeš mocnejšia, nemôžeš sa priblížiť k močarisku."
Christine sa prudko nadýchla a on sa usmial. Dostal ju. Zmiatol ju rečami o ich rodine a ona prestala dávať pozor. Prestala sa sústrediť a on prenikol do jej mysle. Čo všetko z nej vyčítal?
„Bol to len sen," povedala.
„Nebol to len sen, vieme to obaja. Rovnako ako i prvý sen s tvojou starou mamou."
Christine schmatla do hrsti látku na svojej hrudi, nahnevala sa a vzduch vôkol nej sa zavlnil. Energia silná ako vietor preletela popri nej a ona ju vrhla priamo na neho.
Uškrnul sa a bez toho, aby urobil akýkoľvek pohyb, zazrela, ako sa pred ním zjavil štít, odrazil jej zaklínadlo a miestnosťou čosi tupo zadunelo akoby vrazila do starého gongu.
Kliatba sa rútila priamo na ňu a ona prekrížila pred sebou ruky, snažila sa vytvoriť štít rovnaký ako on, no bola príliš pomalá. A slabá.
Zaklínadlo vrazilo do jej obrany a štít praskol. Rozsypal sa na črepiny vôkol nej a ona pritvorila oči. Zraní ju vlastná kliatba, pretože bola neopatrná, no Gabriel Bowman mávol rukou a zaklínadlo sa rozpadlo na vánok, ktorý jej rozvial vlasy a potom sa neškodne rozplynul vo vzduchu.
Závidela mu tu moc. Hoci bol starší od nej, stále bol relatívne mladý, neskončil ani vysokú školu a predsa bol tak mocný a vzdelaný v mágii. Ako to robil? Všetci jej hovorili, že má nato nadanie a je skutočná čarodejnica, no mala pocit, že je absolútne nemožná.
„Smrť v rubáši," pousmial sa. „Máš veľmi zaujímavý balíček kariet, Christine."
Natiahol sa za ním a stiahol zhora prvú kartu.
„Nedotýkajte sa ich!" zasyčala na neho.
„Iste, bojíš sa, aby sa na ne nenalepila moja energia."
„Môžem kašľať na tvoju energiu. Tie karty sú moje, zdedila som ich po starkej. Vráť mi ich."
„Čo znamená diabol v tvojich kartách, Christine?"
Prudko sa nadýchla. Túžba, ktorej nesmie podľahnúť.
Gabriel Bowman bol nepopierateľne príťažlivý, no ju na ňom priťahovalo niečo iné. Jeho moc. Bol silný mág a jeho energia sa okolo nej stáčala a priťahovala ju k sebe ako magnet. Možno v tom nebolo nič sexuálne, možno išlo čisto iba o to, aby sa vďaka nemu stala silnejšou. Problém bol v tom, že tieto dve príťažlivosti sa niekedy až príliš prelínali. Bola si istá, že keby s tým pokračovala, hranice by sa úplne zotreli.
Vtedy si uvedomila, že Gabriel videl skutočnú podobu kariet. Bolo to kvôli tomu, že videl jej spomienky na sen, alebo skutočne dokázal vidieť to, čo hovorili iba jej? Možno na tom ani tak nezáležalo, ale ona to chcela vyskúšať.
„Vráť mi moje karty," zopakovala.
„Vrátim ti ich, až keď so mnou pôjdeš na rande, Christine."
Pokrútila hlavou nad toľkou absurdnosťou, z úst jej unikol smiech: „Nepodvediem svoju najlepšiu kamarátku."
„Ani nemusíš, nechodíme spolu."
„Boli ste na rande."
„Boli sme si spolu vyraziť von, to je všetko. Keby som išiel do kina s tvojim otcom, znamená to, že spolu chodíme?"
„Bozkávali ste sa."
„Vrhla sa na mňa. Tak veľmi po tom túžila, nedokázala nato prestať myslieť. Tak som ju nechal, nech si troška užije."
Spomenula si znova na kartu Diabla.
Nechal jej balíček kariet kartami a vstal zo stoličky. Vrazila chrbtom do dverí, keď zaspätkovala, no nemala kam utiecť. Energia, ktorú vyžaroval, ju privádzala do šialenstva. A teraz sa k nej približoval, nenútenou chôdzou, akoby si boli blízki, no jej telo šalelo. Z neho.
Plytko dýchala, potrebovala sa od neho nejako vyslobodiť. Bola však príliš slabá a keby chcel, premohol by ju a to nielen fyzicky.
Natiahol ruku a prstami sa dotkol jej brady. Vykrútil jej tvár nahor a priblížil sa k nej. Prižmúrila viečka, aby zadržala slzy. Nenávidela na sebe, že bola taká bezmocná. Nenávidela. Zuby silno zaťala, pery mala zovreté do tenkej čiaročky. Najhoršie na tom všetkom bolo, že časť jej bytosti po tom vlastne túžila. No ona vedela, že to nie je správne a snažila sa ju potlačiť. Ak si bozk vynúti násilím, nebude vedieť, čo sa stane ďalej.
„Nie je s tebou žiadna zábava, Christine," povedal jej, keď jej pustil tvár. „Keby si sa konečne poddala svojim pocitom, bolo by to jednoduchšie."
On sám bol diabol z jej karty. Ináč si to ani nevedela vysvetliť.
„Poddaj sa tomu, Christine," rozprával šeptom.
Oblizla si pery.
„Nie je to o Amber, však?" spýtala sa. „Celý čas to bolo len a len o mne."
„Zjednodušila si mi to, keď si porušila školský poriadok. Ináč by som sa musel k tebe dostávať poriadne dlho."
„Ale prečo?"
„Nie je to jasné, Christine? Tak ako ja priťahujem teba, ty priťahuješ mňa."
„Ale ty ma nepriťahuješ," zaklamala.
Zasmial sa.
„Skutočne. Nazri mi do mysle, keď chceš."
Teraz to nesmela pokašľať. Musela vytesniť všetky tieto zmiešané pocity von. Namiesto toho sa sústredila na incident spred niekoľkých týždňov. Slabo sa nadýchla a pred očami zhmotnila svoju spomienku.
Gabrielov úsmev zamrzol na tvári.
„Bozkávala si sa s dievčaťom," povedal.
V jeho očiach videla, ako je tým prekvapený, omámený.
„Nebolo to s čarodejnicou," podotkla. „Nebolo tam nič s mágiou."
Prechádzal si prstami po brade, zamyslený.
„Páčilo sa ti, čo si videl?" zavŕtala do neho.
Uškrnul sa: „Pochybujem, že by si mi dovolila dívať sa."
„Pochybuješ správne."
Zámka za jej chrbtom cvakla. Podarilo sa jej prekvapiť ho natoľko, že zlomila jeho kúzlo. Schmatla kľučku a otvorila dvere.
Karty zostali na jeho stole.