Crowfall bolo to najpochmúrnejšie mestečko, aké si len viete predstaviť. Aspoň Christine mala taký pocit, kým sedela na zadnom sedadle auta a pozorne sledovala okolie, ktorým prechádzali.
Hoci bolo stále považované za mesto, jeho počet obyvateľov aj naďalej klesal. Keby bolo možné degradovať mesto naspäť na dedinku, úrady by to zrejme boli už dávno urobili. No kvôli rešpektu a zašlej sláve sa toto opustené miesto ešte stále mohlo pýšiť titulom mesta.
Od svojho otca počula, že mesto už od dávnej minulosti prekvitalo. Niektoré z vážených rodín vlastnili dokonca i čiernych otrokov, hoci sa tu nikdy nemohla pestovať bavlna. Nato tu bolo príliš chladno a sychravo. Počasie ako vystrihnuté z dokumentárneho filmu o Londýne. Načo ich sem teda privliekli, to bolo pre Christine obrovskou záhadou.
O niekoľko storočí neskôr tu vybudovali obrovské podniky na ťažbu dreva a spracovanie železa, ktoré sem dovážali z okolitých miest. Ľudia sa sem začali sťahovať za prácou, vznikali ďalšie závody a školy, mesto bolo na svojom vrchole.
A potom prišla kríza a mesto padlo. Na pamiatku všetkých veľkých vecí, ktoré tu kedysi boli, zostali už iba neudržiavané a vysušené polia, husté nepriateľské lesy a množstvo starých schátraných budov...
Auto s nízkym podvozkom na čosi narazilo, jej otec zahrešil a pevnejšie zovrel volant. Mestské nablýskané autíčko nepočítalo s tým, že sa za ním odspodu budú načahovať vyčnievajúce skaly na prašnej ceste a po laku ho budú škriabať prehnuté vetvy stromov.
„Prečo tu stará mama vlastne ostala?" opýtala sa mama, aby prerušila napätú situáciu. „Keď to tu ostalo také spustošené."
„Bol to jej domov, " odvetil jej otec. „Nechcela ho opustiť a chcela tu aj v pokoji zomrieť, akokoľvek morbídne to teraz znie."
Christine nemala miesto, ktoré by mohla považovať za domov. Iste, v ich byte v luxusnej časti centra sa im bývalo úžasne, no nikdy nemala pocit, že by sa tam cítila skutočne ako doma. Pokiaľ nepočítala svoje detské roky, kedy verila všetkým tým ilúziám, ktoré jej ukazovali.
„Pre tých, čo sa sem kedysi prisťahovali, bolo ľahké spakovať kufre a vypadnúť rovnako ako to urobili už i predtým, keď sem išli za prácou," pokračoval vo svojom monológu. „Ale tvoja starká, moja mama, bola skutočnou pôvodnou obyvateľkou mesta. My sme sa sem neprisťahovali na rozdiel od ostatných. Tú hrdosť máme po nej."
Christine sa pousmiala nad jeho slovami. Bol asi jediný, čo si myslel, že hrdosť je jeho pozitívna vlastnosť. Bola si s otcom hodne podobná a to ju tešilo i zožieralo zároveň.
„A možno aj tvrdohlavosť," dodala mama.
Nebolo možné z jej hlasu zistiť, či to mal byť žart alebo skrytá výčitka. Rodičia na seba krátko pozreli a potom sa odvrátili. Možno za iných okolností by zadržiavali smiech, no teraz ich tvár skamenela a svaly pod pokožkou sa im napli. Časy, keď sa spoločne smiali na cestách autom boli už dávno preč.
Christine vyzrela von oknom z auta a premýšľala. Akokoľvek bol jej otec hrdý nato, že je skutočným Crowfallčanom, predsa jedného dňa podľahol vábnemu volaniu veľkomesta, kde sa stal úspešným manažérom. A kde sa zoznámil aj s mamou. Ak boli skutočne takí hrdí, ako tvrdil, prečo tu neostali? Možno preto jej zarytosť starej mamy nedávala až taký zmysel.
Hoci svoju starú mamu niekoľkokrát do roka videla, jej dom si nepamätala. K starej mame ju zobrali iba dávno, keď bola veľmi malá, odvtedy bol jej otec odhodlaný dotiahnuť ju radšej na návštevu k nim. Bolo to, akoby sa ju snažil z tohto mesta za každú cenu dostať preč. Toľko k hrdosti skutočného Crowfallčana.
„Ako dlho tu budeme?" opýtala sa.
Teraz smerovali hore kopcom k osamotenému domu. Nespomínala si naň, ale nejasne tušila, že asi práve v ňom bývala stará mama. Skrátka to cítila.
„Ešte nevieme," ozval sa otec. „Uvidíme, ako dlho bude potrvá, kým všetko vybavíme. Nemalo by to trvať dlho, ale človek nikdy nevie, čo sa môže stať."
Znamenalo to, že tu budú dlhšie, než do konca týždňa?
„Chceli by sme, aby si tu s nami zostala," povedala mama.
Christine zachytila jej pohľad, ktorý venovala otcovi a premýšľala. Inokedy by si vzali voľno, všetko vybavili a potom by ju sem dotiahli iba na pohreb, keďže stará mama chcela byť pochovaná tu. Namiesto toho ju sem zobrali už teraz. A nevadilo im, že tu ostane dlhšie. Prečo?
Ostať tu znamenalo predĺžiť si neplánované prázdniny. Bol november, o pár mesiacov bude maturovať a mala sa preto poctivo pripravovať na skúšky, no aj tak neodolala predstave, že sa hneď po pohrebe bude musieť vrátiť do školy a všetci jej budú priať úprimnú sústrasť, čím jej to iba znova pripomenú.
„Tak sme tu," povedal otec a vypol motor. „Mal by som ísť pozrieť spodok toho auta," prehrabol si vlasy. „No len to sa budem musieť najprv prezliecť."
Christine vystúpila von a obrátila sa. Vzduch tu voňal ináč, bol sviežejší a vlhký, čosi spôsobilo, že jej na krku naskákali zimomriavky. Vytiahla zips na svojej bunde viac nahor a obrátila sa čelom k údoliu.
Stála na jednom z menších kopčekov, ktoré pokrývali celú túto oblasť a pred ňou sa v dolinke rozlievalo celé mesto. Videla ako staré historické budovy stáli spolu na rovinke. Smerom od nich sa ku kopcu na opačnej strane zakrádalo ešte niekoľko domčekov. Mama jej povedala, že v diaľke za kopcom na druhej strane sú schátrané výrobné závody a že celé mesto obkolesoval les.
No Christine hľadela na druhú stranu, kde videla ako sa po úpätí svahu tiahol cintorín, ktorý bol... obrovský. Aj z diaľky videla vytŕčajúce sivé kamene a sochy s tmavým tieňom za chrbtom, zrejme krídla. Videla pár náhrobných kameňov, ktoré sa zdali byť nové, odrážali totiž od seba svetlo, no väčšina z nich bola nakrivo alebo úplne špinavá a zájdená.
„Nikdy sa mi nepáčilo, že som z domu mohla vidieť cintorín," povedala mama. „Mám z toho vždy taký divný pocit."
„Je to iba cintorín," povedal otec.
Christine z jeho tónu priam vycítila, ako teraz nad nimi prevracia očami.
„Ešte som nevidela tak obrovský cintorín," dodala akoby na vysvetlenie.
„Staré mestá majú zväčša veľké cintoríny. Niektoré z tých náhrobkov sú staré aj storočia. Súčasť histórie tohto mesta," rozprával otec. „Nech ľudia odtiaľto kamkoľvek odišli, po smrti sa sem aj tak vždy vrátia."
Christine z jeho slov zamrazilo. Odvrátila tvár od cintorína a pozrela na neho. Kým s mamou sledovali panorámu mestečka, stihol sa už prezliecť zo svojho obleku a teraz kľačal kolenami na vysušenej tráve vedľa auta.
Nato, že tu bolo vždy sychravo a často pršalo, bola vegetácia suchá. Pomedzi sivé oblaky slabo na zem dopadali slnečné lúče. Už nehriali tak ako v lete.
Starý dom bol tvorený kamenným základom, no čím vyššie išla pohľadom, tým viac drevených častí videla. Okná boli natesno pozatvárané, kde-tu sa z nich zlupovala farba. Odkvapová rúra navrchu strechy sa červenala hrdzou. Bolo jasné, že babka bola už príliš stará nato, aby sa dokázala o dom starať.
Christine podišla k dverám a stlačila kľučku. Pánty zaškrípali, no ona im nevenovala pozornosť. Vošla dnu. Stará drevená podlaha bola na niekoľkých miestach ošúchaná, ale stále pevná. Prešla chodbou a vstúpila do obrovskej kuchyne, kde bola stará pec, podomácky robená kuchynská linka a posteľ. V rohu pod oknom, ktoré smerovalo na opačnú stranu, stál starý stôl a drevené stoličky. Starká zrejme už žila iba v tejto miestnosti.
Christine zaujímalo, čo jej rodičia s týmto domom urobia. Bolo totiž jasné, že ho zdedia, oco bol jediný žijúci príbuzný, pretože starká viac detí nemala. A jej súrodenci boli už dávno mŕtvi, s väčšinou z nich sa v živote ani len nestretla.
Či už to bolo sušenou levanduľou visiacou nad pecou, alebo starými číslami novín rozhádzanými po stole, celá tá miestnosť dýchala prítomnosťou jej starej mamy. Cítila to, hoci tu s ňou nikdy nebola. A bolo zvláštne uvedomiť si, ako tam strašne chýba.
Zaklipkala očami a zatlačila slzy naspäť dovnútra. Od momentu, ako jej rodičia povedali, že starká umrela, akoby vo vnútri skamenela. Udržiavala si odstup od svojho vnútra a všetkých tých udalostí, ktoré mali nasledovať, no keď tu stála a uvedomila si, že toto bol kedysi jej domov, realita ju udrela tvrdo do hrude.
„Chris, choď hore. Máš tam nachystanú vlastnú izbu."
Jasné, rodičia už tu boli aj pred ňou, aby sa v dome aspoň troška dalo prespať. Múry boli studené a cez okná skuvíňal vietor. Vonku bolo zrazu akosi sivo. Slnko, ktoré pred chvíľkou svietilo pomedzi mraky, začínalo skrývať svoju tvár. Možno skutočne čoskoro začne pršať.
Kým vyšla nahor, jej otec medzitým stihol skontrolovať auto, z kôlne na dvorčeku nanosil drevo a zakúril v peci. Christine si bolestivo uvedomovala, že tento dom nemal takmer žiadne moderné zariadenie. Všetko bolo staré a opotrebované.
Otvorila dvere, ktoré boli ozdobené presklenými štvorčekmi a neuniklo jej, že jedna z nich bola prasknutá. Veľké okno smerovalo tam kde aj kuchynské, zdola počula hlasy ich rodičov, hoci zatvorila dvere. Podlaha jej pod nohami vŕzgala, keď podišla k piecke, ktorá stála v rohu. Žiadne radiátory, žiadny vodovod. Tento dom vyzeral akoby mal omnoho viac rokov, než v skutočnosti.
Hodila svoj plecniak na posteľ a chcela zísť naspäť dole. Bolo tu chladno a ruky jej za tú krátku chvíľku skrehli.
„Takže si myslíš, že by sme tu mohli ostať?" začula zdola mamu.
Christine zastala na mieste. Bála sa, že ak sa čo i len pohne, zradná podlaha jej znova zaškrípe pod nohami a jej rodičia sa prestanú zhovárať. Očividne si neuvedomovali, že tak starý drevený dom nedokáže brániť zvuku ako pevné múry a nepreniknuteľné dvere v ich byte.
„S týmto domom treba niečo spraviť."
„Chce sa ti s tým všetkým babrať?"
„Aj keby sme ho chceli predať, keď sa niekto dozvie, že tu nie je ani len vodovod, v živote ho nekúpi. Už dávno som hovoril matke, aby si dala spraviť kúpeľňu. Nechcela. Podarilo sa mi ako-tak spojazdniť záchod. Chodievala do latríny, akoby sme boli v stredoveku."
Počula v jeho hlase pohŕdavosť. Pri zmienke, že tu predtým nebol záchod, jej však nebolo trikrát do smiechu. Také niečo považovala za samozrejmosť a bolo pre ňu šokujúce uvedomiť si, že niektoré domy ho stále nemali. Fungujú tak aj ostatní starší obyvatelia mesta? Určite museli pri jeho výstavbe budovať aj komunikácie.
„Uvidíme, koľko by to asi stálo," povedal. „Dovtedy tu ostaneme. Christine môže kľudne prestúpiť na túto školu, všetko som už dohodol."
Zahryzla si do pier. Vedela, že rodičia niečo chystajú, vytušila to z ich správania, hoci si spočiatku myslela, že zato môže smrť starej mamy. Zdalo sa však, že jej rodičia s ňou mali už vlastné plány, síce sa jej o tom zabudli zmieniť. Koniec koncov, kázali jej zbaliť si veci na niekoľko dní.
Obrátila hlavu a pozrela na čierny batoh, ktorý bol hodený na starej posteli. V kufri auta ju čakala ešte jedna taška. Toto miesto mal byť teraz jej domov? A mala začať chodiť do inej školy, v poslednom ročníku? Prečo ju nenechali už dokončiť strednú u nich doma? Bola predsa omnoho prestížnejšia než táto tu, kde zrejme chodí iba pár študentov.
Chceli ju dostať čo najrýchlejšie z mesta. Znamenalo to, že sa museli dozvedieť niečo, čo ich donútilo urobiť to. Christine vedela iba o jednej veci, ktorá by mohla jej otca rozrušiť natoľko, že ju sem dotiahli.
Začula kroky na schodoch a rýchlo prebehla k posteli. Tvárila sa, že sa hrabe vo svojom ruksaku, keď otec otvoril dvere a nazrel dnu.
„Chris, ideme s mamou vybaviť pár vecí, zostaneš tu sama?"
Prevrátila očami: „Nie som malá, dokážem byť doma sama bez toho, aby som sa bála."
„O tom nepochybujem," uškrnul sa. „Tašku máš dole. A asi ti tu zakúrim. Je tu strašná kosa."
„Skúsim to sama, vďaka," povedala.
„Veľké dievča," odvetil.
Počkala, kým nezačula buchnutie dverí a vrnenie motora. Až potom sa odvážila naspäť do kuchyne, kde našla svoju čiernu cestovnú tašku a v starom drevenom koši hromadu dreva. Nikdy v živote nekúrila do pece, ale ako dieťa si spomenula na opekačky zo školy. Prehádzala do prázdneho koša pár popílených konárov a triesok, zo stola vzala výtlačok starých novín.
Takýto boli jej rodičia odjakživa. Vždy si všetky veci nechávali iba pre seba a nemali problém klamať jej a tváriť sa, že je všetko v úplnom poriadku. Ale ona nebola slepá a časom si začala všímať veci. Ako napríklad to, že jej rodičia spolu hovoria čoraz menej, takmer ich už ani nevidela smiať sa. Iste, dokázali spolu vychádzať, ale to bolo všetko. Niekedy uvažovala nad tým, či nezostali spolu len kvôli nej.
Keď vošla naspäť do izby, začula, ako jej na okno začal vyklopkávať dážď. Bola rada, že to ešte nebol sneh. Kľakla si k peci a napchala dovnútra hrču papiera. Nasledovali kúsky triesok a potom z batohu vytiahla zapaľovač. Noviny boli troška navlhnuté, ale rozhoreli sa. Zavrela dvierka a sledovala, ako sa v miestnosti vznášal kúdol dymu. Na takéto niečo si bude musieť zvyknúť. Alebo otec bude musieť vybudovať kúrenie.
Na chvíľku pootvorila okno a sledovala, ako sa celá krajina zazelenela. Bolo to akoby sa nachádzala v úplne inom svete. Ináč sa to ani nedalo popísať. Celé toto miesto malo akúsi čudesnú atmosféru a ona si bola istá, že to nebolo spôsobené úmrtím starej mamy, ani zvláštnym správaním jej rodičov. Mala dokonca pocit, že sa to netýkalo ani starého domu, ale mesta ako takého.
Kým sa oheň rozhorel, vytiahla z batohu jednu jedinú sviečku, ktorú si so sebou vzala. Bola zaliata v sklenenom hrubom pohári a voňala levanduľou. Zapálila ju a položila na stôl. Chvíľku sedela za stolom a očami preskakovala z horiaceho plameňa na dážď klopkajúci na okno.
Hoci len pred chvíľkou v jej peci začal horieť oheň, cítila, ako sa miestnosť zapĺňala teplom. Otvorila dvierka a napchala dovnútra drevo, potom sa znova hrabala v batohu až kým nevytiahla papierovú škatuľku čiernej farby ozdobenú zlatým písmom.
Vybrala z nej balíček tarotu, keď jej jedna z kariet padla na zem obrázkom nahor. Zohla sa po ňu, no ustrnula na mieste, keď zazrela obrázok veže. Nebezpečenstvo. Premýšľala nad tým, či to bola všetko skutočne iba náhoda, alebo sa ju karty snažili varovať, keď čosi tresklo.
Vyskočila na nohy a zvrtla sa k oknu, no dom bol tichý. Srdce jej prudko búšilo z toho nečakaného zvuku, ktorý ju naľakal. Napínala sluch a nehýbala sa. No počula iba pukotanie ohňa v peci a šepot dažďa. Keď však podišla bližšie k stolu, zbadala, čo vydalo ten zvuk. Hrubý sklenený pohár v ktorom horela jej sviečka, praskol skrz-naskrz.