HARRY'S POV
Netrpezlivo som pochodoval hore-dole po obývačke, čakajúc, kým sa Edward vráti domov. Domov, pche. To slovo si škrtnite.
Už boli takmer dve hodiny a po ňom ani stopy.
"No tak, si na rade," prevrátil Louis očami a ja som po ňom vrhol zamračený pohľad.
"Vravel som ti, že nemám náladu na Scrabble," odvrkol som a hneď nato som prudko zabrzdil, keď sa od vchodových dverí ozval zvonček. Na tvári sa mi roztiahol diabolský úškrn pri myšlienke, že konečne Edwarda môžem zvoziť pod čiernu zem a ráznym krokom som sa vybral k dverám, pričom Louis okamžite vstal zo svojho miesta a utekal za mnou, snažiac sa ma zabrzdiť.
"Harry, no tak, buďme rozumní," vravel, ako ma za lakeť ťahal dozadu, no ja som sa mu vytrhol zo zovretia a tým istým pohybom stisol kľučku, otvoril dvere a vrhol vražedný pohľad na osobu stojacu na prahu našich dverí.
"Ja ťa zabij-..." zmĺkol som, len čo som si uvedomil, že miesto Edwarda predo mnou stojí Niall.
"Harry?" nechápavo si ma premeral. "Nie, že? Edward? Zase hráte nejaký žart?" Pravačkou ma odtisol od dverí, aby okolo mňa mohol prejsť dnu a pokračoval smerom ku gauču. Ja som za ním zavrel a otočil sa k nemu akurát vo chvíli, keď si vykladal nohy na stolík.
"Pozor na Scra-..." snažil sa ho varovať Louis, no neskoro - Niall nohou zhodil hraciu plochu spolu s niekoľkými písmenkami, ktoré tvorili Louisovo prvé slovo.
"Ups," Niall pozrel na hru na zemi, potom na Louisa a mykol plecami. "Tak kde je Harry?"
"Ja som Harry," odvetil som, nasledujúc Louisa do obývačky a zatiaľ čo on si sadol vedľa Nialla na gauč, ja som si vzal kreslo oproti nim.
"Uhm, jasné," prikývol ironicky. "A ja som kráľovná Elizabeth."
"Niall..."
"Áno, Edward?"
Mal som pocit, že vybuchnem. Navyše, Louisov tlmený smiech mi vôbec nepomáhal.
"Nie-som-Edward."
"Zayna a Liama možno nachytáte, ale ja sa tak ľahko nedám. Harryho poznám ako vlastnú dlaň, spoznal by som ho aj medzi stovkami dvojičiek," vravel hrdo.
"Toto je skvelé," dostal zo seba Louis pomedzi potláčaný smiech a ja som len prevrátil očami.
"Niall," ozval som sa opäť varovným tónom. Na moment som sa odmlčal, premýšľajúc, ako mu dokázať, že som to ja a keď mi čosi napadlo, tvár sa mi rozjasnila pri spomienke. "Minulý rok sme spolu boli piť a po niekoľkých panákoch si musel ísť na záchod, ale bol tam príliš dlhý rad a ty si to nevydržal a celý si sa-..." Koniec mojej vety zanikol v Louisovom rehote, keďže to bola preňho novinka - Niall ma vtedy donútil prisahať, že o tom nikomu nepoviem. Teraz si ma podozrievavo premeriaval, akoby zvažoval, či mi môže veriť, alebo nie. Napokon pokrútil hlavou a vyhlásil: "To máš od Harryho. Mimochodom, neverím, že to spravil. Sľúbil, že to nebude roztrubovať ďalej."
"Áno, jasné, že to mám od Harryho. Ja som totižto Harry," precedil som pomedzi zuby, lebo už mi vážne dochádzala trpezlivosť.
Niallovi sa na tvári rozhostil pochybovačný výraz, vstal z miesta a obišiel stôl, aby sa nado mňa mohol skloniť a zľahka mi prstom pichol do líca.
"Zabijem ťa," oznámil som mu pokojným tónom a jemu ruky vystrelili pred ústa.
"Vážne si Harry!"
"Konečne," zvolal som víťazoslávne a obrátil pohľad k stále sa smejúcemu Louisovi.
"Mimochodom, ďakujem za pomoc."
On len nevinne pokrčil plecami. "Bolo zábavné sledovať to."
Niall prešiel späť na svoje miesto a striedavo pozeral zo mňa na Louisa. "Tak potom kde je Edward?"
Mykol som plecami, dávajúc tým najavo, že ma to nezaujíma. Louis uprel zrak na hodiny nad dverami, potom sa s obavami zahľadel na mňa.
"Čo je?"
"Už je preč niekoľko hodín. Čo ak sa mu niečo stalo?"
"Nesnaž sa ma rozveseliť," odvetil som, ignorujúc jeho zamračenú tvár.
EDWARD'S POV
Ruky.
Krik.
Údery.
Blesky.
Bolesť.
Chaos.
Všade vôkol mňa bolo plno dievčat, z každej strany ma niekto chytal, strhával k sebe, tisol mi pred tvár fotoaparát. Pomaly som strácal prehľad, čo sa okolo mňa deje, bola to len akási zmes... všetkého. A najhoršie bolo, že aj keď som sa dievčaťu podpísal, aj keď som sa s niekým odfotil - tých ľudí neubúdalo. Čím ďalej, tým väčšie klbko sa okolo mňa tvorilo, krik sa stupňoval a ja som pomaly už aj prestával dúfať, že sa odtiaľ niekedy dostanem. Ako Harry a jeho kamoši zo skupiny chodia von? Aha, jasné, s ochrankou. Ako som mohol byť taký sprostý, že mi nenapadlo, že sa niečo takéto môže stať?
Neustále som opakoval tú istú vetu, prepáčte, vážne už musím ísť - nezdalo sa však, že by ma niekto počúval.
Umriem tu, napadlo mi.
V nasledujúcej sekunde sa ku mne prebojovali páni v uniformách, samotní ochrancovia zákona a nejakým zázrakom sa im podarilo dostať ma z toho chaosu von.
"Rozíďte sa," kričal ktosi opakovane do megafónu a dva páry silných rúk ma ťahali preč.
Keď sme konečne nechali dievčatá za nami, slušne som sa im poďakoval, policajti však nevyzerali, že majú v pláne pustiť ma. Pokračovali smerom k parkovisku, kde som predtým nechal motorku, pravdepodobne sa len chceli uistiť, že odtiaľ odídem celý.
"Harry Styles, však?" ozval sa z ničoho nič jeden z nich a ja som len mlčky prikývol.
"Moja dcéra vás zbožňuje."
"Čo ti to napadlo, ísť do centra bez bezpečnostnej služby?!" vložil sa do rozhovoru druhý.
"Ja..." začal som, no nemal som ani tušenie, ako vetu dokončiť.
"Popové hviezdy, človeče," odfrkol si. "Prišiel si autom, alebo ťa treba odviezť?"
Jeho tón ani náhodou nenasvedčoval, že má chuť odvážať ma niekam, tak som mu rýchlo vysvetlil, že na druhom konci parkoviska som nechal Brit. Po tom, ako nadvihol obočie, som mu musel vysvetliť, že je to moja motorka.
"Takže budeš v poriadku?"
"Asi áno," pokrčil som plecami, načo sa policajt zvrtol na päte a vydal sa na odchod. Druhý si ma len krátko premeral, zaprial mi veľa šťastia a rozbehol sa za kolegom.
Len som si nahlas povzdychol a oprášil sa predtým, než som sa obrátil k Brit a všimol si, že pri nej postáva akási dievčina. Skvelé, ďalšia fanúšička. Keď som však podišiel bližšie, uvedomil som si, že to nie je len taká hocijaká dievčina, ale April.
"Čo tu robíš?" spýtal som sa, keď som k nej podišiel bližšie a April sa okamžite otočila ku mne.
"Čakám na teba," mykla plecami. Len som na ňu zmätene pozrel, tak si vzdychla a pokračovala:
"Ráno sa na internete objavili fotky z tvojej vychádzky. Neveril by si, ako niektoré bulvárne stránky rýchlo pracujú. Skvelé ťahy, mimochodom."
V mysli sa mi vybavilo, ako som Kyane podpisoval podprsenku a prevrátil som očami.
"Potom však fotiek pribudlo a keď som videla, do čoho si sa dostal, vybrala som sa sem osobne, zachrániť ti krk. Kto myslíš, že zavolal tých policajtov?"
Viem, že to bola len rečnícka otázka, no aj tak som spýtavo ukázal prstom na ňu.
"Nemáš zač," prikývla.
Skôr, než by som vôbec otvoril ústa, vysadla na moju motorku. "A teraz ma môžeš odviezť domov."