,,Teplota T je skalárna fyzikálna veličina, ktorá charakterizuje stav... Dopekla! Ako je to ďalej?!"
opäť sa zaseknem na tej hlúpej vete. Nenávidím fyziku! Nenávidím strednú! Nenávidím maturitný ročník! A najmä, nenávidím maturitu!!!
Prečo musím maturovať už o týždeň? Nemôžem sa na to jednoducho vykašľať? Neprísť tam a myslieť si, že je to vpohode?
Asi nie, však?
Povzdychnem si a hodím sa do perín. Zošit pevne zovriem v rukách a pritlačím si ho k hrudi.
Chvíľku len tak ležím, kým mi nevzkrsne úplne nezmyselná myšlienka, ktorú aj napriek tomu zrealizujem. Opäť sa posadím a začnem zošitom búchať do svojej hlavy, aby sa mi tam dostalo aspoň zopár informácií.
Nepomohlo. Ako by aj mohlo, vymyslela som to predsa ja.
Opäť si celá frustrovaná ľahnem, no po pár minútach sa opäť pozbieram, pretože dostanem ďalší nápad.
Zošit pre tento krát pustím a začnem robiť rôzne cvičenia na prekrvenie mozgu.
Keď však práve vysím dolu hlavou, vojde mi do izby mama a ja sa od ľaku strhnem a buchnem si hlavu o drevenú časť postele.
,,Nemôžeš klopať?" spýtam sa, pričom si šúcham udreté miesto.
,,A ty nemôžeš prestať robiť hlúposti? " odpovie mi mama otázkou.
,,Prekrvovala som si mozog, to nie je hlúposť! "
,,Nedarí sa ti to naučiť?" súcitne na mňa pozrie a ja len prikývnem.
Podíde ku mne a pohladí ma po vlasoch. ,,Zvládneš to, neboj sa, ja ti verím, " usmeje sa a odíde.
Hm, to mi teda pomohlo....
Opäť si ľahnem do zvislej polohy.
Nevydržím v nej dlho, pretože mi znovu do izby vtrhne mama, ja si opäť buchnem hlavu a mama nadomnou opäť pokrúti hlavou.
,,Nestačilo ti to buchnutie predtým? Prestaň s týmito hlúposťami a radšej si poď dať túto čokoládu. Sladké pomáha, " mrkne na mňa a znovu odíde.
Ja si čokoládu rozbalím, odlomím si kúsok a dám si ho do úst. K učenia sa však už nevrátim a namiesto toho odpíšem kamarátkam a pozriem, čo je nové vo svete.
Neskôr mi opäť niekto vtrhne do izby a ja zo strachu, že je to moja mama a uvidí, že sa flákam, hodím telefónom, ktorý následne spadne na zem a odletí z neho kryt. Rýchlo popadnem zošit, na telefón kašlem a upriem pohľad na človeka vo dverách.
Strýko. Zničila som si mobil kvôli strýkovi! Len dúfam, že sa až tak nepoškodil.
,,Čo tu robíš? " zmätená sa opýtam namiesto pozdravu.
,,Aj ja ťa zdravím, " uškrnie sa.
,,Chcel som sa ťa opýtať, či už máš plány na leto? "
,,Ani nie, prečo? " odpoviem a presuniem sa k telefónu skontrolovať jeho stav.
,,Chcel som ťa pozvať ku mne. Budem tam mať síce jednu skupinu, ale sú to super chalani a myslím, že by sa ti páčili," nádej na kladnú odpoveď z neho priam srší.
,,Doriti! " zahreším namiesto odpovede.
,,Chápem, že si si asi nepredstavovala leto u svojho strýka, ale..."
,,Nie, prepáč, nehovorila som to tebe. To len môj mobil, rozbil sa. A jasné, rada strávim leto u teba."
Poslednú vetu som už ani nevnímala, že hovorím, pretože som sa snažila sfunkčniť telefón.
,,Vážne? Teším sa, užijeme si to, " usmeje sa.
,,Tak, ja už pôjdem, mám ešte niečo na práci " dopovie a odíde.
Chvíľku sa ešte hrám s mobilom, kým mi dôjde, s čím som to práve súhlasila.
Povedala som mu, že u neho strávim celé leto? Zbláznila som sa? Nemohla som ho aspoň chvíľku počúvať? To všetko kvôli mobilu! A kvôli tomu, že som ho hodila na zem...
Hlúpa Laura! Hlúpa, hlúpa, hlúpa! Kopnem nohou do postele.
,,Auu!" zhíknem. Ja kopem bosou nohou do postele! Chápete to niekto? Bosou! Ja som sa musela naozaj zblázniť...
Zoberiem si nohu do rúk a na tej druhej poskakujem po izbe, pretože neviem udržať rovnováhu. Zároveň si hladím udreté prsty a po chvíli padnem na posteľ. Nie však z vlastnej vôle.
Poskakovala som totiž do zadu a tú posteľ si nevšimla, takže som na ňu pekne krásne dopadla a zhodila pri mykaní rúk mobil. Samozrejme sa rozbil a poškodil ešte väčšmi, ak to bolo ešte vôbec možné.
,,Laura," ozval sa mamin hlas. V okamžiku som vstala a potom sa aj naspäť posadila, pretože som nevedela na tú jednu nohu stúpnuť. Šikovne som teda preniesla váhu na druhú nohu a doskackala dolu za mamou.
Bola v obývačke. Ale nie sama. Mali sme hosťa. Už spočiatku sa mi táto návšteva nezdala a potom som sa o tom presvedčila.
Och, bože! Ako to všetko prežijem?!
....
Zvládla som to! Maturita je za mnou. Síce nie na samé jednotky, ale nie som Einstein a aj dvojky sú predsa dobré, no nie? Akurát sedím s mojou najlepšou kamarátkou u mňa v izbe. Obe nedokážeme uveriť, že sme to zvládi. Stredná je u konca. Zostáva len taký menší večierok a svojich doterajších spolužiakov už nikdy neuvidím. Hm.. Keď na to tak teraz myslím, uvedomujem si, že to až také pozitívne nie je. Predsa len, strávila som s nimi štyri roky a už nikdy ich nevidieť... Neviem prečo, ale zmocňuje sa ma nostalgia za tými rokmi. Prečo asi, Laura? No prečo? Spravila si maturitu a teraz ti nedochádza ani takáto základná vec?
Naozaj sa práve sama hreším? Som ja normálna? Radšej budem opäť počúvať kamarátku.
Dopekla! Ona sa ma niečo pýtala! Super, som v keli. Môj nechápavý výraz jej napovie, že absolútne netuším o čom je reč, tak mi to ochotne celé opäť vyloží a ja ju poslušne počúvam. Som rada, že ju mám. Ona jediná ma chápe a akceptuje moju neschopnosť, zmysel nepočúvať a nešikovnosť. Väčšina ľudí nad tým krúti hlavou a neuvedomujú si, aké je to najmä pre mňa ťažké. Veď sa správam ako úplný blázon! Och, zase ju nepočúvam, ale základ som zachytila. Týka sa to toho večierka, ktorý má byť zajtra. Asi mám len niečo priniesť alebo tak. Veď ona mi to potom aj tak večer pripomenie. Nakoniec sa ma však opýta, či si myslím, že ju pozve. Kto pozve? Okamžite mi napadne táto otázka. Odpoveď je jasná- o niekom mi vravela a ten niekto ju má pozvať na ten večierok. Nechcela som jej povedať, že som opäť nepočúvala a tak som jednoducho prikývla a doložila som to slovami, že som si úplne istá.
,,Laura, ty si ma zase nepočúvala?" odpovie a ja na ňu opäť nechápavo pozriem.
,,Veď ti celý čas rozprávam o výzdobe, ktorú máme priniesť!"
,,Prepáááč..." zúfalo zatiahnem a v duchu sa pousmejem nad tým, ako ma nachytala.
Och! Bude mi tak cez leto chýbať!
Prečo som len na tú návštevu strýkovi prikývla?
......................................................
(dopodrobna skopírované z oficiálneho profilu)
Ahoj, ahoj, ahoj😁💚👊
Po vyše týždni konečne píšem tieto moje blbosti na záver😅
A veľmi mi to chýbalo😂
Len..keď ja vôbec nestíham... Popri škole písať a vydávať časti je dosť náročné😢😐
Snáď vás to neodradilo😅😶
Som rada, že si to už niekoľko ľudí prečítalo a pár dalo aj hviezdičku, začo som tiež rada😍😍💓
Dúfam, že sa vám aj toto teda páčilo💚💚👌
A čo hovoríte na Lauru?😅
Mne sa jej povaha páči😁
Inak tie metódy učenia sú moje, skúšam to, keď som už veľmi zúfalá😅
A... určite ste si všimli, že táto časť je písaná z Laurinho pohľadu a minulá bola z pohľadu ,,tretej osoby", bude to tak aj naďalej, Laurin pohľad a pohľad tej tretej osoby pri chalanoch.😉👊😁
Na záver chcem venovať časť little_wierd😍💓 Veľmi ti ďakujem, že si si príbeh pozrela a aj za tie krásne slová a hviezdy💓😍
Je to neuveriteľný pocit, keď niekto, koho ako autora obdivujete začne čítať vašu prácu😍😍😍💛💛 Ďakujem ti💕
Ďakujem vám všetkým za prečítanie💚
Papa👋👋
PS: aj vám sa zdá, že to, čo tu píšem nemá hlavu ani pätu?😅