Sedela som na posteli a v rukách si prezerala ten krásny náhrdelník čo mi Jonathan predvčerom kúpil v nákupnom stredisku. Bol absolútne dokonalý a už som ho nehodlala dať z rúk preč. Mal striebornú retiazku, vrch tvorila tvarovaná strieborná pologuľa s rôznymi ornamentmi a k nej bola pripevnená naopak otočená sklenená kvapka s krásnym tvarovaným špicom. No to najkrajšie bolo vo vnútri tej kvapky. Bola tam malilinká červená ruža so stopkou a lístkami. Bolo to maximálne nádherné. Rovnako nádhernú to muselo mať aj cenu ale Jonathan ma odbil s tým, že sa nemám o sumu starať a neprezradil mi koľko zaň utratil.
„Láska, máš všetko zbalené?"
Mlčky som prikývla. Joseph dal nariadenie aby sme sa zbalili a presunuli do úkrytu, pre našu vlastnú bezpečnosť. Namietať samozrejme nemohol nikto.
Jonathan si sadol vedľa mňa a pohladil ma po chrbte. Všimol si náhrdelník v mojich rukách a usmial sa: „Mám ti ho pripnúť?"
„Budeš taký zlatý?"
„Aj zlatší." povedal a ja som sa zasmiala. Odhrnul mi vlasy do strán a pripol mi náhrdelník. Jeho chlad mi nahnal husiu kožu na rukách rovnako ako Jonathanov bozk na zátylok. Privrela som viečka.
„Mali by sme ísť." hlesol potichu pri mojom uchu.
Postavila som sa a Jonathan ma vzal za ruky a pohladil ma po vlasoch: „Postarám sa o teba, dobre?"
Prikývla som a objala ho. Stisk mi opätoval a potom mi vzal kufor a ja som si vzala tašku. Pred domom čakalo šesť áut. V prvom sedel Joseph, Noel a Stefany s dvoma mužmi z ochranky, v ďalšom Dylan a Vanessa s Billom a ďalšími dvoma mužmi z ochranky, v treťom ja, Jonathan a An s dvoma mužmi z ochranky a ďalej len ochranka. Posadali sme si, Joseph ešte zakódoval všetky prístupy do sídla a nastúpil si do auta. Pohlo sa posledné auto s ochrankou a dostalo sa na čelo, potom v tesnom závese pokračovali všetky ostatné autá tak ako boli zoradené. Až na hlavnej ceste sme sa zamiešali medzi ostatné autá a zároveň šli v rovnakej rýchlosti a štýlom jazdy, tak aby sme sa nestratili z dohľadu.
Uvoľnene som sa oprela o Jonathanovo plece a An sa na mňa usmiala.
„Konečne nadišiel čas." hlesla.
„Na čo?" spýtala som sa nechápavo.
„Tento tu," poťapkala muža sediaceho na mieste spolujazdcu pred nami, „Je môj priateľ Jeremy."
Spomenula som si na náš rozhovor u Dylana. Sľúbila mi, že raz mi ho ukáže, no stalo sa toľko vecí, že mi to úplne vyšlo z hlavy. Jeremy sa k nám otočil a prišiel mi už na pohľad rovnako sympatický ako An. Obaja boli živle- veselí a tak trošku i blázniví, no prácu vykonávali ukážkovo. Jeremy mal pekný rovný biely chrup, tmavo hnedé, až skoro čierne vlasy a sivé oči. Jeho úsmev bol doslova okúzľujúci, až som mala pocit, že by som sa takýchto myšlienok mohla v Jonathanovej blízkosti zdržať.
Natočil ku mne rukou a potriasli sme si nimi: „Jeremy."
„Alisson." usmiala som sa a An pošepla, „Je strašne zlatý."
An sa zachichotala a Jonathan si ma prudko k sebe pritiahol a s tým hravým úsmevom ma vyzval: „Kráska aj ja chcem vedieť o čom si šepkáte."
„Čisto dievčenské veci." hlesla An a potom rýchlo zmĺkla, predsa len, Jonathan je jej nadriadený. No ten si z toho nič nerobil.
„Áno. Tomu by si nerozumel drahý." žmurkla som na neho a normálne sa narovnala, ako mi to pás dovoľoval.
Jonathan sa len uškrnul a slabučko ma poťahal ha pramienok bledohnedých vlasov. S An sme sa škerili jedna radosť. Chýbali mi tie časy, keď sme mali na seba o čosi viac času.
„Hej." hlesol Jeremy a pozrel na vodiča. Jonathan sa automaticky naklonil dopredu a my dve s ním. Podľa GPS som videla, že auto mení kurz. A nie len naše auto, ale i ostatné.
„Čo sa to deje?" spýtal sa Jonathan.
„Vráť sa okamžite na pôvodnú trasu!" rozkázal Jeremy vodičovi, no tomu to bolo nanajvýš ukradnuté. Jeremy obratne vytiahol pištol a tom nás už Jonathan zatlačil do sedadiel.
Ani som nepostrehla, ako rýchlo sa naša kolóna čiernych áut dostala na vedľajšiu cestu. Preto pre vodiča nebolo problém zapnúť autopilota a rýchlo bolestivo vyvrátil ruku Jeremimu, ktorý to nečakal a druhou pištolou, ktorú mal u seba namieril na mňa.
„Pohnete sa a prestrelím jej hlavu hneď teraz na mieste." vyhrážal sa muž.
Friderick to mal dokonale premyslené. V každom aute sedel vodič, ktorý patril k našej ochranke. No potom som si pomenula na jeho slová.
„Muži do boja sa dajú v mafii zohnať rovnako jednoducho ako lacné ženy alebo cvičená ochranka."
Naprázdno som preglgla a sledovala spúsť predo mnou. Jonathan sa pomaly rukou približoval k hlavni. Vodič trhol rukou a ozvalo sa štvorhlasné šťuknutie. Zamkol dvere. Jeho prst, ktorý mal položený na spúšti predo mnou sa jemne pohol a Jonathan ma dosť bolestivo stiahol k sebe, práve včas, pretože guľka prestrelila zadné okno a dnu sa dostal chladnejší vzduch.
Prudko som dýchala, zatiaľ čo Jonathan ma pevne držal schúlenú v jeho lone. Bolo vidno, že aj on bol všetkým svätým vďačný, že sa mu podarilo ma skôr stiahnuť ako by mi guľka prevŕtala hlavu. Srdce mi bilo tak silno, až som si myslela, že mi doslova prerazí rebrá.
Všetky autá prudko zatočili. Ozval sa výstrel z mojej tesnej blízkosti a ja som skríkla.
„Pokoj, pokoj." utišoval ma Jonathan a ja som sa odvážila zdvihnúť hlavu, práve keď auto zabrzdilo. Jeremy mal nohu na brzde a zatiaľ nabil pištol. Vodič bol mŕtvy. Šťukli zámky.
„Rýchlo von!" pokynula An a my sme tak spravili. Pod svetrom som nahmatala tú moju zbraň, ktorú som dostala od Jonathana. No len čo sme vystúpili, všimla som si, že aj ostatné autá brzdili. Všade okolo nás bolo voľné priestranstvo, voľakedajšie skladisko pneumatík, po ktorom ostalo zopár múrov či roztrhnuté gumy a poskrúcané plechy.
Viac ma však zasiahla naša nevýhoda. Zatiaľ čo okrem nás sme mali 19 ľudí z ochranky, vrátane An, Billa a Jeremyho, oproti nám stál Friderick, Jednotka a Dvojka, teda Niko, s asi päťdesiatimi mužmi ochranky. Tí na nás okamžite namierili, no ani An a Jeremy neboli pozadu. Jonathanovi sa podarilo vytiahnuť zbraň, no namieriť nie. Ja som stihla akurát na svoju len siahnuť. Na to, že sa to udialo rýchlo a v jeden moment, tá chvíľa, keď sme len nečinne stáli ma ubíjala. Periférnym videním som si všimla, že aj Joseph, Dylan a zvyšok ochranky vytasili zbrane, no veľmi im to nepomohlo. Noel sa ani nepohol a radšej si k sebe tisol moje sestry.
„Znovu vás rád vidím. Bola by z vás pekná rodinka, to sa musí uznať." zaškeril sa kruto Friderick a jeho hlas sa rozliehal po okolí.
Obrátil sa na Noela: „Pôvodne som ťa chcel z toho vynechať, ale snáď ti je jasné, že odtiaľto sa dnes živý už nedostaneš."
Bolo jasné, že Noel bol celou situáciou podobne vystrašený ako ja alebo moje sestry, keďže on sa do podobnej situácie ešte nedostal, ale nedal na sebe nič poznať. Tyrkysové oči odhodlane zabodol do Friderickových.
Vlastne, nikdy som si nevšimla, že naša skupinka akú teraz máme- Joseph, Dylan, Jonathan, ja, Stefany, Vanessa a Noel by sme mohli byť niekedy rodina. No i keď je medzi mnou, Jonathanom a Dylanom hocičo, nech je Joseph aký je, aj tak by som mohla s hrdosťou povedať, že za túto rodinu sa oplatí bojovať. A kedy by bol lepší čas než teraz?
Pomaly som zdvihla ruky k úrovni hlavy.
„Alisson čo to robíš?" opýtal sa potichu Jonathan.
„Ver mi." šepla som. Friderick sa na mňa zameral, rovnako ako Dvojka. Pomaly som vykročila dopredu, až som zastala približne strede.
„Friderick, zlož tú zbraň." prihovorila som sa mu. Premeral si ma. Zložil ju, no nechal si ju v ruke a podišiel ku mne. Pomaly som zložila ruky. Zastal kúsok pri mne. Pohladil ma po líci, čím chcel Jonathana vyprovokovať. Ten sa pohol. I keď som ho nevidela, vedela som to podľa toho, že pár hlavní od Friderickových kumpánov sa otočilo tým smerom.
„Budem hádať. Znova je to tvoja hlúposť, alebo máš priveľa odvahy?"
„Možno len chcem prísť na rozumnejšie riešenia." povedala som. Vysmial ma. No to mi ani tak nevadilo, pretože som to využila na krátky pohľad na Dvojku a potom späť na Fridericka. Dvojka nebol v strehu. Dvojka bol na rozhraní medzi dvoma rozhodnutiami. Pomôcť nám, alebo Jednotke. Preto som mu aj dala čas.
Možno bolo naivné si myslieť, že po tom všetkom nám pomôže, no tajne som v to dúfala. Veľmi som v to dúfala.
„Žiadne riešenia, Alisson." povedal chladne a zložil ruku z môjho líca. Vedela som, že je zle a tak som neváhala a s presnou muškou ho kopla medzi nohy, načo zastonal a namieril na mňa. No to som už aj ja mierila na neho. Všimla som si, že už aj ostatní sa rozhýbali a ozvali sa prvé výstrely.
„Ty jedna vypočítavá mrcha." zasyčal.
„Mám sa od koho učiť." povedala som. Skôr ako som sa vôbec premohla k tomu, aby som vystrelila, ho niekto zozadu skopol na zem.
Šokovaná som pozrela na Dvojku.
„Niko..."
Namieril na Fridericka, keď sa naším smerom strhla paľba. Obzrela som sa. Jednotka bol rozzúrený.
„Preč!" Niko ma schoval vo svojom objatí a už sme bežali za prvú stenu. Len čo sme našli prvú nízku stenu, nedokázala som myslieť na nič iné, iba na dve veci.
„Musím nájsť Jonathana."
„Je v poriadku. Len tu chvíľu zotrvaj."
„Nenechávaj ma tu." stiahla som ho späť a potom sa mu zadívala do tváre, „Obetoval si sa pre nás."
Pousmial sa: „Musel som si určiť svoje priority."
„Aké sú tvoje priority?"
„Zatiaľ len jedna." hlesol a skontroloval situáciu, potom znova na mne spočinul pohľadom, „Neničiť si vyhliadky na sľubnú dobrú budúcnosť."
Tentoraz som sa pousmiala aj ja a vyrušila nás dosť blízko mierená strela. A za ňou hneď niekoľko.
„Musíme preč." potiahla som ho za rukáv a už sme utekali preč. Niko strieľal po piatich mužoch a podarilo sa mu zostreliť hneď troch tak, že sa z toho nepozviechajú.
„Alisson pozor!" ozval sa a keď som sa otočila, len tak- tak som pribrzdila pred hlavňou zbrane. Jednotka nás oboch prebodol pohľadom.
„Tobias polož tú zbraň." povedal s rozvahou Niko.
„Podviedol si ma. Po toľkých rokoch si ma podviedol!" mykol rukou, až som od strachu cúvla.
„Nerozumieš že..."
„Si obyčajný zradca, Niko! Ja som ti tak zaťato veril, a ty spravíš toto!" namieril na neho.
„Nie!" povedala som rázne a ani neviem ako, už som na neho mierila. Pozrel po mne, no ďalej mieril na Nika.
„Do toho! Zabi ma!" povedal výsmešne.
Nato sa ozval výstrel.
„Panebože." hlesol Niko a už sa zohýňal k bezvládnemu telu Jednotky. Ja som na neho len šokovane hľadela. Hľadela som na to krvavé miesto na jeho tmavej košeli, kde presakovala krv. Niko mu priložil prsty k tepne na krku, no len pokrútil hlavou a stisol mu plece. Pomaly vstal, vedomý si svojej straty a nebezpečenstva okolo nás. Ja som len paralizovane stála. To ja som mu spôsobila tú stratu.
Vzlykla som a Niko sa ku mne otočil.
„Som ako on." vzlykla som znova, „Ako Friderick."
„Alisson nie. Ty si musela."
„Zabila som niekoho na kom ti záležalo." pokrútila som hlavou, no on si ma k sebe pritisol aj napriek tomu, že som sa nepodvolila.
„Teraz na to nemysli. Musela si to spraviť."
„Neodpustíš mi to."
„Spravil by som to isté." prekvapene som na neho pozrela, „Možno sekundu po tebe. Ale spravil by som to."
„Bez váhania?"
Prikývol: „Niekedy sa treba rozhodnúť rýchlo. Niekedy konáme spontánne. Ale všetky zlé či dobré rozhodnutia a chvíle nás dostanú k tomu, po čom túžime po celý život. Treba len zotrvať. Prežiť."
Utrela som si slzy roztrasenými rukami.
„Musíme sa dostať k ostatným. Musíš im pomôcť. Pomôž rodine." vedel čo na mňa zaberie. A posledné dve slová zabrali okamžite. Narovnala som sa, krátko prikývla a už sme zhodnocovali situáciu, keďže konkrétne sme boli mimo centra diania.
„Ty máš svojich prívržencov?" opýtala som sa prekvapene a nemálo ma to potešilo, pretože niektoré tváre, ktoré stáli po bokoch našej ochranky som spoznala keď stáli pred nami pri Nikovi a mierili na nás.
„To menšie divadielko mi vyšlo." povedal hrdo. Takže od už bol dávno rozhodnutý. A tou neistotou, keď som stála zoči- voči Friderickovi mi len naznačoval, čo mám čakať.
Celkom som sa chytila. Vlastne, sama som spravila menšie divadielko, že si Friderick ani nevšimol, že mi ide o odpútanie jeho pozornosti.
Pohľadom som našla Jonathana, ktorý ma takisto hľadal a tak som potiahla Nika za rukáv a rozbehli sme sa tým smerom. K mojej rodine.
Bola som kúsok od Jonathana, keď sa na neho znenazdajky vrhli hneď traja.
„Panebože!" vyhŕkla som, no Niko ma strhol za jedno odstavené auto. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale silno ma držal, „Musím mu pomôcť!"
„Alisson poč..." nedohovoril, lebo mu červenovláska priložila k hlave zbraň.
„An nie!" artikulovala som pre istotu a ukázala na Nika, „To je spojenec."
Vyčítala mi z pier informáciu a prikývla. Premerala si Nika, no potom vykukla spoza nášho úkrytu a začala strieľať. Niko jej s radosťou pomohol. Všimla som si, že jej chýbal na uchu strojček a na moment som ostala prekvapená, ako dokonale dokáže hájiť svoje postavenie aj napriek svojej nevýhode. Počula polovičato, no i to spraví veľa v takejto situácii.
„Idem pomôcť Jonathanovi. Ostaň tu." prikázal mi Niko a už ho nebolo. V trasúcej sa ruke som zvierala zbraň rozhodujúc sa, či mám An pomôcť alebo nie. Pozrela som pred seba a srdce mi vynechalo jeden úder. Stiahla som An na seba a bolo to tesne, pretože guľka trafila auto na tom mieste, kde pred chvíľou kľačala. No až potom som sa na syčivý zvuk otočila a zistila som, koľká bije. Guľka bola zapichnutá v nádrži auta.
„Rýchlo preč!" skríkla som a ťahala ju na nohy. Utekali sme naprieč tomu parchantovi, ktorý na nás mieril, no An bola rýchlejšia a trafila ho do hrude. Bezvládne padol na zem. V tom nás dostala do kolien tá menšia vlna od výbuchu. Prikryla som si rýchlo uši, zatiaľ čo An to mohlo byť úplne jedno. Mohla to počuť asi v takej hlasitosti ako keď padne vidlička na podlahu, zatiaľ čo pre mňa to bolo ohlušujúce. An sa rýchlo otočila aby skontrolovala situáciu. Keď som sa otočila aj ja, naskytol sa mi nepekný pohľad. V blízkosti auta bolo niekoľko ľudí a tí práve ležali na zemi, neschopní pohybu a nedalo sa poprieť to množstvo popálenín.
Zaraz som začula Dylanov a Stefanin krik.
„Ste celé?" spýtal sa Bill a s Jeremym nás postavili na nohy.
Krátko som prikývla a opatrne sme sa blížili k autu. An s Jeremym šli prví, aby skontroľovali obete. Zdalo sa, že tento výbuch nachvíľu rozptýlil okolie a počula som menej výstrelov.
Odrazu ma niekto prudko objal až som sa zľakla.
„Láska, si v poriadku." vydýchol mi Jonathan do tváre a prehrabol mi vlasy. Hneď som ho objala, „Bál som sa, že si nestihla utiecť."
„Som v poriadku." povedala som a tuhšie ho objala.
Všimla som si Anin ustarostený výraz. Niečo sa dialo. Nevedela som čo, ale už len samotný fakt mi vháňal slzy do očí. Pozrela som na Jonathana a pomaly sme k nim pristupovali, no ona sa vybrala oproti nám.
Postála pred nami a s ľútostivým pohľadom prehovorila: „Modrá padla. Je mi to veľmi ľúto, Alisson."
Veľmi, veľmi pomaly mi dochádzali jej slová. Ale keď som im konečne porozumela, bola som rada, že ma Jonathan objímal, pretože inak by som sa zosypala.
„Panebože." rozplakala som sa.
Vanessa je mŕtva.
Zachránila som jednu osobu pred výbuchom, no doplatila na to druhá, vzácnejšia. Jonathan ma viac objal, aby som nepadla. Začal ma tíšiť, ale v tej chvíli to nemalo žiadny efekt.
Pribehol k nám Jeremy. Sotva som jeho slová vnímala: „Joseph zavolal vrtuľník. Je to do niekoľkých minút. Odvezie vás aj so zranenými."
„Zranenými?" ozval sa.
„Slečna Stefany má vnútorné krvácanie."
Druhý ostrý zásah do srdca. Nie, moje sestričky.
„Dobre. Kde je Friderick?"
„Nevieme ho nájsť." povedal frustrovane Jeremy. Jonathan sa zhlboka nadýchol. Cítila som ako sa mu nadvihol hrudník. V tom som započula vrtuľník a vietor rozvíril dym. Jonathan ma začal kamsi ťahať a mne bolo jasné, že sa musím pozviechať. Stefany ešte žije. Musím jej pomôcť. Musím pomôcť Jonathanovi. A uctím si pamiatku Vanessy.
Uvidela som pred nami vrtuľník a už doň opatrne nakladali Stefany. Dylan len skľúčene vstúpil dnu hneď za Josephom a potom začali nastupovať An, Bill, Jeremy a Noel.
„Nastupuj." pokynul mi Jonathan. Len čo som bola dnu, kde bolo dosť tesno, Jonathan tam ostal stáť. Natiahla som k nemu ruku. Pokrútil hlavou.
„Je tam málo miesta, pretože Stefany je ranená. Musím počkať na ďalší vrtuľník." prekrikoval hluk.
„Ja ťa tu nenechám. Nie, ak je Friderick ešte živý!"
„Alisson poslúchni ma!"
„Nie!" hlesla som, vytrhla Billovi z rúk zbraň a skočila späť k Jonathanovi.
„Zošalela si?!"
Od lásky? Určite áno.
Za mnou doskočil ešte niekto a vrtuľník sa zdvihol. Obzrela som sa a všimla si Dylana. Síce mal kamennú tvár, ale v očiach som mu videla ako ho tá strata bolí.
Podal Jonathanovi zbraň: „Poďme to tu dokončiť."
Jonathan po krátkom zaváhaní prikývol a už sme sa bok po boku všetci traja vybrali naprieč nebezpečenstvu. Bola tu ešte asi desiatka našich mužov a približný počet mužov bol aj na Friderickovej strane. Toto vyhráme. Rozbehli sa na nás hneď traja a ani jeden z nás ich nešetril a dostali hneď niekoľko rán. Neviem, odkiaľ sa vo mne vzala tá odvaha a zbesilosť. Bolo to niečo nové, nepoznané. Ale tušila som, odkiaľ to pramení. Toto nie je len taká prestrelka mafiánov. Toto je boj o to najcennejšie. O rodinu. Či už žijúcu, alebo nežijúcu. Či už za Wannerovcov, An a Jeremyho, Billa alebo Noela, či už za Stefany alebo Vanessu, či už za mamu, alebo otca. Napriek všetkému práve títo ľudia boli to najcennejšie čo som kedy mala.
Pomaly doznievala streľba a mne zo srdca pomaly opadával kameň. Až dokedy sa tesne za nami neozvalo: „Ako veľmi bolí strata blížnych, Alisson?"
Túto vetu okamžite sprevádzal výstrel. Nedalo sa tomu zabrániť.
„Jonathan!" zvolala som.
Prekvapene na mňa hľadel, upustil zbraň a siahol si na ľavý bok. Celú ruku mal krvavú. Zapotácal sa a ja som ho hneď zachytila.
„Ber ho preč! Rýchlo!" okríkol ma Dylan. Nech mali bratia akékoľvek vzťahy, bál sa o neho. Nie málo.
Prevesila som si Jonathanovu ruku cez plece a chytila ho okolo bokov. To, že som začínala byť od krvi aj ja ma vonkoncom nezaujímalo. Šli sme toľko, koľko sme vládali, no Jonathan slabol. Celé nohavice mal od krvi.
„Už nemôžem, Alisson." hlesol a odpľul si. Nechcela som sa vzdávať, no jeho prosebný tón ma dostal do kolien, „Prosím."
Už som ho viac neuvládala a tak sme spolu klesli k zemi. Strhla som si dolu sveter a ranu mu prikryla: „Ešte ma neopúšťaj, Jonathan. Ešte nesmieš."
„Kráska." hlesol a potom zmraštil tvár, „Vieš prečo tá prezývka?"
Nevzdával sa. Aj napriek situácii sa pokúsil o úsmev.
„Nie, neviem." nedokázala som sa usmiať. Rovnako ani zadržať slzy. Vonkoncom som nebola taká silná ako on. Ako som mu mohla predtým toľko krivdiť?
„Lebo si bola tá najkrajšia žena..." odkašlal si a krv mu stiekla dolu lícom, „akú som kedy videl už od začiatku. Žiadna ma nikdy tak moc neočarila."
„Si ten najlepší muž akého poznám." povedala som a pohladila ho po vlasoch. Stisol mi ruku svojou roztrasenou a zahľadel sa mi do očí. Bol šťastný. Zaľúbený. Nič na tom nemenila ani táto situácia. Zomrel by šťastný.
„Nenechám ťa zomrieť. Nestratím ťa. Dnes ešte nie."
„Verím ti, Alisson." povedal a privrel oči.
„No čo Alisson, skončíme to konečne?" ozval sa predo mnou Friderick. Okamžite som pustila Jonathana a namierila na neho. Bola som odhodlaná ochraňovať ho do poslednej minúty.
Hlavou mi vírilo, čo asi urobil Dylanovi.
Jonathan zastonal a tak som mu jednou rukou opäť pritlačila sveter na ranu. Tá pekná bledomodrá, ktorá sa mi tak páčila sa teraz veľmi rýchlo sfarbovala do bordova a mne to trhalo srdce.
„Ešte vydrž." zašepkala som mu a on len prehltol. Opäť som upriamila pozornosť na Fridericka.
„Alisson Villkinsonová." hlesol, akoby to bolo meno nejakej významnej osoby, „Na prvý dojem si nepôsobila tak nebojácne ako teraz. No už od začiatku su mala za koho bojovať. Ale keď stratíš aj jeho, za koho budeš bojovať teraz?"
Prebodla som ho pohľadom a ďalej na neho mierila: „Jednoducho ťa zabijem."
Rozosmial sa, akoby počul vtip roka: „Na to nemáš. Videl som, ako si sa tvárila keď si zabila Jednotku."
Ale nevidel ma ako som pred chvíľou jedného muža bez ľútosti doslova roztrieľala.
„Mohol som ťa ušetriť od tejto bolesti, ale ty si si nedala povedať."
„Všetko si mal naplánované. Ale i tak všetci Wannerovci žijú." viem, veľmi som bola optimistická v tejto situácii, ale čo som mala robiť? Nechcela som si priznať porážku. Ešte nie.
„Nebyť Dvojky, plány by mi vyšli." hovoril ľahko, akoby moja namierená zbraň nič neznamenala, „Ty ani nevieš kam a ako ďaleko siaha tvoj vplyv. Ak by si chcela, všetci by tancovali tak ako ty pískaš. No je zábavné pomyslieť si, že ťa dokážem zabiť jedným posunkom prsta."
Namieril mi presne na hlavu. A síce som mierila aj ja, poľavila som. Len som na neho hľadela a paralizovala ma myšlienka na to, ako blízko k smrti som v tomto momente.
Zarovno dvojitého výstrelu som skríkla.
Počula som ako telo dopadlo k zemi. Opatrne som zdvihla hlavu s Jonathanovej hrudi.
„Zhor v pekle, úbožiak." zavrčal Dylan a surovo strelil Friderickovi do čela. Jednu guľku už mal v hrudi. A tá, ktorú vystrelil on skončila v betóne kúsok odo mňa. Zo srdca mi opadol veľký balvan. Konečne je mŕtvy.
Dylan prišiel v pravej chvíli. Zdalo sa, že kríva na jednu nohu a je dobitý, no inak vyzeral v poriadku. Obzrel sa s utrápeným výrazom na mňa a následne na Jonathana. Sklonila som hlavu. Jonathan mal zatvorené oči. Nehýbal sa.
Rozplakala som sa.
„Láska." pohladila som ho po tvári a cez slzy takmer nič nevidela, „Už je po všetkom. Láska počuješ ma? Jonathan..."
Zlomil sa mi hlas a plakala som ďalej. To, čo dialo potom som videla len v hmlistom opare.