Ako ma tak hladkal, začala som sa trochu hmýriť. Keďže som bola už hodnú chvíľu hore, rozhodla som sa že mu dám najavo že už nespím.
-Dobré ráno.
-Dobré ránko, spala si dobre?
-Čo ja viem...
-Idem spraviť niečo na raňajky, tak potom príď dole.
-Mhm- Pred tým ako odišiel mi dal pusu na čelo.
-Ľúbim ťa, Amber.
Prešlo niekoľko minút, a ja som sa rozhodla že by som mohla vstať. Došuchtala som sa do kúpeľne ale bola obsadená. Keď som bola už otočená na odchod vyšiel z nej Louis a pustil ma dnu.
-Ránko, Am
-Ahoj.
-Ukáž tú ruku.- Vyzval ma a ja som mu ju traslavo ukázala. Začal mi opatrne odväzovať obväz.
-Už ti to nekrváca, tak ti to dám dole, dobre?
-Mhm.- Úprimne, bolo mi jedno čo s tým spraví. Potom pustil moju porezanú ruku a odkráčal z kúpeľne. Keď som potom zišla dole, videla som ako ocko robí sendviče, Louis krája zeleninu a Fred sedí na gauči s miskou cereálií v rukách.
-Tato, ešte chcem!- Zakričal Fred a podal Louimu misku. Postavila som sa k ockovi a pozerala sa čo robí. Prečo si teraz prídem ako malé decko?
-Mám ti pomôcť?
-Hm? Nie, nemusíš. -Potom boli raňajky. Freddie celú dobu rozprával o tom že sa mu snívalo s Messim, Louis ho počúval, ocko pozeral do mobilu a ja som bola ticho. Nemala som chuť do jedla, tak som len prechádzala vidličkou po nakrájanej zelenine.
-Ty neješ?
-Nie som hladná.
-Amber, hladná si nebola ani včera, nejedla si celí deň, musíš byť hladná.
-Ale nie som.- Ocko si vzdychol odložil mobil a zahľadel sa mi do očí.
-Dobre, aj ak nie si hladná, zjedz toho aspoň trochu. Jesť musíš.
-Ale ja nechcem.
-Nebuď tvrdohlavá. Prečo nechceš jesť, Amber?
-Lebo nie som HLADNÁ!- Praskli mi nervy a posledné slovo som zakričala. Je mi jedno že to je neslušné. Fakt mi to je úplne u riti. Nemôže ma predsa nútiť do jedla. Postavila som sa od stola a odišla do izby. A dala som si extrémne záležať aby som na poslednom schode dupla ako malá decko ktoré sa hnevá lebo mu zobrali hračku.
Po niekoľkých minútach som započula kroky blížiace sa ku mne. Bol to ocko, kto iný...
-Am, musíme sa porozprávať.