Soraya
Odletela som do Anglicka v spoločnosti mojich dvoch priateľov, ktorí sa na seba pozreli asi toľko čo myš na mačku počas naháňačky. Prehovorili spolu formálne dve tri slová a tam ich celá konverzácia skončila, čo mi prišlo divné, ale nenabrala som odvahu spýtať sa. Vo vzduchu visela napätá atmosféra, z ktorej som vycítila, že ešte nie je správny čas na kladenie otázok. V Anglicku som ostala jeden celý deň. Po prílete sme sa ubytovali, išli na obed, prespali jednu noc a následné ráno som si zbalila posledné zvyšky vytiahnutého oblečenia a mierila som v spoločnosti Valentine a Oscara na letisko.
"Nemusíš ísť o týždeň skôr." smutno prehovorí Tina, ktorá kráča vedľa mňa po pravej strane a Oscar mi pomáha s kufrom na ľavej.
"Nemusím, ale chcem." ubezpečím ju, že to je moje rozhodnutie. "V boxe by bola zbytočne napätá atmosféra medzi mnou a Landom. Ak by sme jeden na druhého prehovorili, asi by sme sa pozabíjali a ja si aspoň urobím dlhší výlet."
"Výlet?" zamračí sa na mňa. "Vždy odtiaľ prídeš s modrinami, mozoľmi na rukách, štípancami, všade šrámy a krvavé rany, ktoré sa ti nestíhajú zahojiť. To nie je výlet Soraya! Môžeš si tam ublížiť, môžeš tam niečo chytiť, môžeš..."
"Áno môžem tam zomrieť na chorobu a iné." zastavím sa pred ňou. "Stane sa čo sa má stať."
"Znie to akoby si išla do vojny." zľahka nadhodí Oscar.
"Ty to nechápeš." osopí sa na neho Tina, ktorá moje dobrovoľníctvo veľmi ťažko znáša. Je na mňa hrdá, ale na druhej strane vyšiluje ako viac ako moji rodičia a bojí sa o mňa.
"Idem do Afriky, nie na vojnové pole. Oscar má pravdu." chytím ju za ruku, ktorú jej stisnem. "Tie deti ma potrebujú. Chcem im pomôcť, stavať, postarať sa o nich."
"Nemôžeš pomáhať v detských domovoch?" nádejne na mňa hodí psie oči.
"Pomáham aj tam." pripomeniem jej so smiechom. "Vrátim sa o pár týždňov. Budem sa snažiť aby som neprišla ako posledný robotník." nebolo to myslené ako urážka na robotníkov, ale niekedy chodím s väčšími ranami ako oni. Moje hebké ruky sa následne z môjho výletu spamätávajú niekoľko dlhých týždňov.
"Takže ideš do Afriky ako dobrovoľníčka pomáhať deťom?" zo záujmom sa ma spýta Oscar. Vyjdeme k vchodu na letisko.
"Áno. Chodím tam už niekoľko rokov a vždy sa snažím ísť na iné miesta a spoznávať to tam. Týždeň si však vyhradzujem na návštevu miest, kde som už bola a návštevy rodín, u ktorých som bývala."
"Bývala?" zamrká prekvapene.
"Áno. Máme tam síce ubytovanie, kde spia všetci dobrovoľníci, ale ja vždy bývam u domácich. Dokonale ma to s nimi prepojí, prispôsobujem sa ich rituálom a naučia ma vždy niečo nové. Ich kultúru, zvyky, ba si od každej rodiny odnášam darček v podobe náramku, náhrdelníku. Všetko ručne vyrábané." ukážem na jeden, ktorý mám na ruke. Je pre mňa zo všetkých najšpeciálnejší. "Tento mi dal jeden chlapček, z mojej prvej výpravy. Červená reprezentuje jeho rodinu, ktorá všetko čo vyrobí je červené. Naučil ma mnohé. Pokore, oddanosti, láske, viere. Naučila som ho napísať jeho meno, on ma naučil tancovať. Naučila som ho pár písmenok, on sa ma pokúšal naučiť niesť košík na hlave. To moc nevyšlo ale obaja sme sa snažili. Pred dvomi rokmi zomrel. Poštípal ho jedovatý had a protijed sa mu nedostal včas. Každý rok chodím za jeho rodičmi, každý rok máme svoju tradíciu a každý rok tam budem chodiť. Chcem pomáhať. Tie deti, ženy, muži nemôžu za to kde sa narodili. Mne sa dostalo do vienka viac ako im tak prečo nevyužiť prostriedky a nepomôcť im?"
"Soraya prekvapuješ mňa dňom čo dňom." zastavíme sa na boku a ja na nich zhliadnem. "Dávaj si tam pozor. Keby si niečo potrebovala volaj a ak to bude v mojich silách pošlem ti tam čo budeš chcieť. Hlavne si dávaj pozor. Na ďalších možných závodoch ťa už chcem vidieť v paddocku."
"Neboj. Po prílete z Afriky ti volám a budem požadovať lístky." pohľad presuniem na Valentine. "Neboj sa o mňa. Vrátim sa ako vždy." mrknem na ňu. "Aspoň vám obom prečistím vody v boxoch a Lando nebude po mne zazerať ako po nepriateľovi."
"Tak trošku práve si jeho nepriateľ." sucho skonštatuje Oscra začo ho udriem päsťou do hrude.
"Ďakujem za pripomenutie." s iróniou sa na neho usmejem. "Budeš s týmto v pohode?" ukážem naokolo. Pár deciek a báb si nás fotí o sto šesť.
"Sme všetci kamaráti. Nemám prečo vás už skrývať." usmeje sa na mňa. "Môj život sa upísal k fotografovaniu každého môjho kroku."
"Neurobím ti hanbu."
"Na jej slovo by som sa nespoliehala." zamrmle Tina, na ktorú sa zamračím. Ruky dá do obranného gesta. "Len vravím. Niekedy si dosť impulzívna a ľahkovážna."
"Lúčim sa s vami, pretože táto konverzácia naberá iný rozmer, na ktorý nie som pripravená. Oboch vás ľúbim. Vrátim sa živá a zdravá. Budem vás informovať, že žijem a keď sa viac ako štyri dni neozvem tak som možno nezomrela ale zomrela mi baterka na telefóne." informujem ich.
"Ak sa mi tri dni neozveš vyhlásim po tebe celosvetové pátranie." pohrozí mi reálnou hrozbou Tina, na ktorú sa ukážkovo usmejem.
"Beriem na vedomie." mrknem na ňu. Postupne ich oboch objímem a chcem aby boli čo najskôr preč. Stačí ešte pár minút a rozhodnem sa ostať ešte na tento jeden závod a to nechcem. Musím vypadnúť teraz.
Smútok z odlúčenia na mňa doľahol až v lietadle. Miestenka v prvej triede mi zabezpečuje komfort, veľa miesta a posledný možný pohodlný spánok. Kúsok rozmaznaného decka sa vo mne nezaprie, ale teším sa ako po dlhej dobe vyjdem z komfortnej zóny a prepnem hlavu na iný život. Upustím od elektroniky, bohatého života plného osláv, prehliadok, výhod a drahých nákupov. Teším sa na jednoduchosť, ktorá ma čaká.
—————————-
❤️ Liked by nino_rown and 149 785 others
soraya_mill Milujem ten kľud, pohodu, jednoduchosť, teplo a dobrú spoločnosť ☀️🐳
zobraziť ďalších 2 365 komentárov
valentine_rinehart Už nech si naspäť.🥹
oscarpiastri Uži si to naplno. Všetko mi porozprávaš.
—————————-
Lando
"Koho hľadáš?" drgne do mňa kráčajúca Lara.
"Osobu, ktorej sa chcem vyhnúť." zamrmlem potichu. Prvý deň na domácej Veľkej cene a ja si nechcem deň pokaziť jej hlúpymi rečami a prítomnosťou.
"Tebe to nikto nepovedal?" usmeje sa na mňa kľudne. "Už chápem, chceli ťa vidieť nesvojho ale ušetrím ťa nervov."
"Čo mi mal kto povedať?" švihnem po nej krátkym pohľadom. Chcem sa jej vyhnúť. Nechcem ju vidieť. Je to príliš čerstvé aby som jej dokázal znovu čeliť. Jej očiam, ktoré v sebe skrývali mnohé a predsa ma podrazila. Predsa sa so mnou rozprávala o neznámej akoby sa nič nedialo. Ťahala ma za nos. Hrala sa so mnou. To nemám rád.
"Soraya odletela deň po prílete." strhnem sa a pozriem sa na moju najlepšiu kamarátku svojím dlhým pohľadom, ktorým analyzujem či mi neklame. "Nie je tu." dodá. "Ani nebude niekoľko závodov." čosi vo mne sa preberie a pichne ma zradne pri srdci. Za tých pár týždňov som si ju obľúbil, aj naše konverzácie počas raňajok, ale stále ma zradila. Ťažko sa s tým zrovnávam.
"Kam?" nenútene sa spýtam, myknúc ramenami na znak akoby mi to bolo vlastne jedno a keď neodpovie tak sa svet nezrúti.
"Neviem. To vie len Oscar a Valentine. Keď už sme pri nej. Mal by si sa jej ospravedlniť za tvoj výstup."
"Hrala to s ňou."
"Aj keby nemal si právo po nej vyletieť ako šialený pubertiak. Soraya ťa upozorňovala, že to nie je ona. Možno si ju mal počúvnuť."
"Možno mal a čo z toho? Nikdy by som sa nedozvedel pravdu a teraz ju aspoň viem."
Pokrúti nado mnou hlavou a povie pred odchodom jediné. "Ospravedlň sa jej."
Nebudem klamať, ale premýšľal som nad jej slovami. Celý deň som ju vídal v paddocku. Na ušiach mala veľké slúchadlá a pozerala sa na obrazovky, keď Oscar jazdil. Všimol som si medzi nimi napätie, ktoré rástlo, i keď spolu komunikovali, nebolo to také ako predtým. Niečo sa udialo, ale rozhodne som nemal v pláne skúmať čo. Mám dosť svojich problémov a klebety sa jedného dňa dozviem. Tento deň prišiel ku koncu a ja som sa cítil stále plný energie vďaka domácim fanúšikom, ktorí kričia hlavne mená Britských jazdcov. Vlievajú do mňa adrenalín, šťastie a čistú, nefalšovanú energiu, ktorá ma poháňa vpred a od ktorej očakávam maximum. Je skvelé mať domáce závody, ktoré sú iné. Atmosféra je hlboká, prajná, nikdy rovnaká. Dokážu vás nabudiť, vzbudiť vo vás bunky, ktoré iné dni driemu. Kto nikdy nejazdil domácu cenu nikdy nepochopí ten pocit. Iný a lepší.
Predo mnou kráča Valentine, ktorá ma z mojich myšlienok o domácej cene preberie. Lara mala pravdu. Nezaslúžila si môj výstup a slová na jej meno.
"Valentine." oslovím ju, keď je kúsok predo mnou. "Môžeme sa porozprávať?" zahladí sa jej do očí. "Prosím." dodám.
"Máme sa o čom? Nepovedal si dosť?" mierne nakloní hlavu na bok. Pery sa jej sformujú do provokačného úsmevu, tak viem, že ma len naťahuje. Bol by som radšej, keby to nerobila, ale odpúšťam.
"Chcem sa ti ospravedlniť za to čo sa stalo. Nemal som po tebe kričať a povedať slová, ktoré ubližujú. Mrzí ma to." ospravedlnenie je úprimné. Nikdy sa neospravedlňujem zo srandy a z nudy. Každé jedno ospravedlnenie je myslené z hĺbky mojej duše a myslené vážne ako to len vážne ide.
"Pozri." pristúpi ku mne o krok bližšie, aby nás počulo čo najmenej ľudí. "Hoď to za hlavu. Nič sa nestalo. Máš odpustené čo si povedal, i keď viem, že si to povedal v návale nevedomosti, hnevu a kúsok zo zúfalstva. Chcel si vedieť pravdu. Chápem to."
Prekvapene zamrkám. "Naozaj?" spýtam sa pochybovačne. Nečakal som, že to pôjde tak rýchlo a hladko. "Takže sa nemusí báť, že na mňa niekoho pošleš?" zažartujem.
Zaberie to a zasmeje sa. "Neobávaj sa. Všetko je medzi nami v naprostom poriadku."
"A môžem ešte niečo?" skôr ako si stihnem premyslieť danú otázku vyletí zo mňa, rýchlejšie ako rýchlik. "Teda... konštatovať?"
"Do toho." pokynie rukou s úsmevom. Chápal som čo na nej Oscar vidí a prečo si ju stráži ako oko v hlave. Valentine má veľké srdce a síce vie využiť svoje postavenie, stále stojí pevne nohami na zemi a je ku každému milá. Nezaujíma ju kto má koľko peňazí, aké má postavenie. Bude s vami rozprávať s rešpektom a úctou.
"Všimol som si, že tu nie je tvoja kamarátka." poškriabem sa na zátylku. "Nechala ťa tu a išla na dovolenku?"
"Na dovolenku?" zvrašti obočie. "A kľudne vyslovuj jej meno, Volá sa Soraya." zachichoce sa.
"Ešte nenastal ten správny moment na vyslovenie jej mena."
"Čo je Voldemort?" ďalší zvonivý smiech.
"Teraz áno." odvetím ako dieťa. "Aby som odpovedal na tvoju otázku. Zahliadol som jej fotku na strome."na tvári sa jej rozšíri úsmev a v očiach sa jej zaleskne nefalšovaná radosť.
"Sleduješ ju na jej oficiálnom instagramovom účte?" zamrká mihalnicami. Udrie do mňa z čista jasna blesk uvedomenia. Prezradil som sa. Potom ako mi Lara povedala o jej odchode, som náhodou, veľkou náhodou, pozrel jej profil.
"Objavil sa mi. Nepozrel som sa ani poriadne." myknem ramenom. "Nezaujíma ma."
"Keď ťa nezaujíma, tak ti len k tomu poviem, že nešla na dovolenku."
"Nie?" zamračím sa. "Veď má na tej fotke plavkovú podprsenku." vyhŕknem a ona nadvihne obočie.
"A vraj objavil sa príspevok a vôbec si ho neprezrel." zamrmle rýpavo. "Fotí sa tak aby si ľudia mysleli, že je na dovolenke."
Jemne pokrútim hlavou do oboch strán. "Nechápem."
"Ak ju stretneš, nehovor jej, že to vieš. Nemá rada, keď to ľudia vedia." stíši hlas. "Soraya každý rok chodí pomáhať v lete na niekoľko týždňov do Afriky. Pomáha stavať školy, nemocnice, učí tam deti, dospelých. Hrá sa s deťmi a pritom sa učí ich kultúre a zvyklostiam. Vždy prespáva u niektorej z rodín aby bola v ich svete viac zahrnutá a dokázala sa prispôsobiť rýchlejšie. Takže nie, dovolenka to naozaj nie je, ale má to tak pred všetkými vyzerať."
Užasnuto na ňu pozerám. Prišiel som o slová a na chvíľu som zabudol čo mi tá žena urobila. "Hanbí sa za to? Preto nechce aby to ľudia vedeli? Veď to čo robí je úžasné a každý by si z nej mal brať príklad. Pomôcť najviac ako sa dá, keď sa dá."
"Nehanbí, ale nechce aby ju ľudia v komentároch uctievali či hovorili, že to robí len pre slávu a zviditeľnenie. Lita tam už niekoľko rokov a má aj tradíciu, že navštevuje všetky rodiny, u ktorých bývala a vždy im niečo prinesie. Z Austrálie jej rodičia poslali minimálne štyri kufre plné vecí pre deti a ich rodičov. Vieš, nechcem ti do toho hovoriť, ale Soraya nie je zlá. Mal by si jej dať šancu spoznať ju a ona teba. Myslím si, že ste si dosť dobre rozumeli, keď ste mali malé rozhovory a sled udalostí, ktoré nastali boli nutnosťou, ale možno vás to oboch poučilo a je načase sa vrátiť na svoje koľaje a začať odznovu."
Pekná slová na jej meno sa pominú a vážne pozriem na Valentine. "Potrebujem čas to vstrebať a pochopiť aspoň kus z jej strany. Nepôjde to zo dňa na deň."
"V tom prípade len dobre, že ona je na pár týždňov preč a ty môžeš premýšľať o sto šesť." zažiari úsmevom.
"Uvidím čo príde, keď ju uvidím." pokrčím ramenami. "Nehovorím nie ale ani áno. Nie sú dvere úplne zatvorené, ale zasa nie sú ani dokorán otvorené. Situácia sa nejako vyvinie a potom budem múdrejší."
"Pri vašom nasledujúcom stretnutí si kúpim popcorn."
"Aj dva, ak to dopadne ako naposledy."
"Dopadne to omnoho lepšie. V tú chvíľu ste boli obaja mysľami úplne inde. Teraz budete jeden na druhého pozerať s rozumom a tak aj voliť slová."
"Dúfam, že máš pravdu." usmejem sa. "Je to ešte budúcnosť."
"Ale tá môže prísť rýchlejšie než si myslíš."
Dni ubiehajú rýchlo, v tom má pravdu. Obávam sa toho čo sa stane, keď ju uvidím pred sebou. Ako zareagujem? Po tomto víkende si budem musieť sadnúť k sebe samému a prebrať všetko čo sa udialo. Ak bude s nami v boxoch, náš konflikt bude musieť ísť stranou.
—————————-
❤️Liked by mclaren and 345 263 others
landonorris DOMOV 🇬🇧 ĎAKUJEM VÁM 🧡
zobraziť ďalších 9 785 komentárov
mclaren Ohromujúca atmosféra 🧡
lara_smith Neskutočné 🧡 Najlepší fanúšikovia pod slnkom 🧡
____________________________
Ahojte ❤️
Bolo potrebné ich od seba na chvíľu oddeliť, aby popremýšľali a išli pár sen dní každý svojou trasou. Aké bude ich prvé stretnutie po hádke? Čo všetko sa medzi nimi udeje? Čo si povedia? Budú sa ignorovať?
Dúfam, že sa Vám časť páčila ❤️