Čas strávený spolu zo Stevom na Winonských jazerách bol skvelý. Nielen že sme si obaja oddýchli, ale strávili sme tam super chvíle. Súčasťou festivalu boli totiž aj kolotoče a keď sa mi podarilo presvedčiť Steva na horskú dráhu, poviem vám, ten jeho vražedný pohľad do smrti nezabudnem. Na niektoré veci mu očividne nepomáha ani sérum. A taktiež tie jablkové koláče čo tam predávali. V živote som nič lepšie nejedla. Na cestu naspäť som si ich nakúpila peknú zásobu a mierne tým aj zruinovala Steva.
Nasledujúce dni boli úplne rovnaké ako pred výletom. Samé tréningy s Nat alebo trčanie s Tonym a tréningy s ním. Čo sa týka mojich schopností, už sa dokážem teleportovať oveľa ďalej a častejšie a ani ma to už tak rýchlo nevyčerpáva. A moje vytáčanie v zákrutách a zastavenie tam kde chcem zastaviť sa znížilo už len na jeden blok od môjho plánu. A to považujem za úspech.
,,Chráň si viac ľavú stranu." Oznámila mi Nat a urobila výpad. Zablokovala som ju v poslednej chvíli a pokúsila som sa o svoj vlastný výpad, ale aj ja som bola zablokovaná. Dnes sme mali asi mizerný deň, lebo ani jednej sa údery veľmi nedarili.
,,Neskončíme radšej už? Dnes sa mi veľmi nedarí. A ty zvyčajne tiež bývaš na tom oveľa lepšie." Nat sa totiž pokúsila o ďalší úder, no poľahky som sa mu vyhla. Dnes bola strašne pomalá.
,,Vieš, že kvôli tomu nemôžeme len tak skončiť. Čo keď by jeden z našich mizerných dní bol počas nejakej misie." podvihla obočie a tentokrát použila pravú nohu.
,,Môžeme len dúfať, že nebude." pokrčila som plecami, keď som ju zablokovala a pokúsila sa podkopnúť jej nohy. Znovu bez úspechu. ,,Som hladná, ty nie?"
,,Ty si vždy hladná." uškrnula sa.
,,Ja viem. Rýchlo trávim." úškrn som jej opätovala.
,,Fajn." povzdychla si po ďalšom nepodarenom údere. ,,Kúsok odtiaľto je reštaurácia." ruky zvesila pozdĺž tela a odstúpila. ,,Dáme sprchu a pôjdeme sa najesť." rozžiarila som sa. ,,Neusmievaj sa teraz ako slniečko na hnoji a utekaj."
,,Veď vieš, že ja som rýchla." môj úsmev sa rozšíril a rozbehla som sa v mojej superrýchlosti do šatní, kde som však vrazila do dverí. ,,Au." odlepila som sa a pošúchala si nos.
,,Agentka Jonesová." ozval sa za mnou hlas akurát keď som stisla kľučku. Otočila som sa a môj pohľad mi padol na piráta s páskou cez oko.
,,Áno?" podvihla som obočie.
,,Potrebujem s vami hovoriť." Fury sa tváril nanajvýš vážne, ale ani to ma nezastavilo od pokusu robenia vtipov. To je vedľajší efekt trávenia času s Tony Starkom.
,,A čo robíme práve teraz? Spievame?" uškrnula som sa a Fury sa zamračil.
,,Za päť minút vyrážate na misiu."
,,Čože?" ozvalo sa vedľa mňa. ,,A s kým ide?" pozrela som sa za hlasom a Natasha prepaľovala riaditeľa Shieldu pohľadom.
,,Túto misiu zvádne slečna Jonesová aj sama."
,,To nemyslíte vážne?!" vyhŕkla som.
,,Vyzerám že žartujem?" podvihol obočie. ,,Za päť minút sa hláste v hangári." otočil sa na odchod.
,,Idem s ňou." zastavila ho Natasha, ale on sa ani neotočil a jeho odpoveď ma naozaj utvrdila v tom, že to nie je žiaden vtip.
,,Nie. Ako som povedal, slečna Jonesová pôjde sama. Všetky potrebné informácie sa dozvedie po ceste. Vy pôjdete na samostatnú misiu spolu s agentom Bartonom. Vyrážate za desať minút." nasucho som preglgla.
,,Očividne tú návštevu reštaurácie budeme musieť odložiť." poznamenala som s malou dušičkou. ,,A taktiež, fakt mám misiu počas jedného z mojich mizerných dní." Odfrkla som si. Nejako rýchlo striedam nálady, nemyslíte si? Nat sa na mňa otočila a vtiahla ma do objatia. Okej, toto bolo nečakané.
,,Budeš v pohode." Myslím, že sa teraz snažila presvedčiť skôr samú seba ako mňa.
,,Nejako to predsa zvládnem. Veď som vám na poslednej misii zachránila zadky." Uškrnula som sa.
,,Šťastná náhoda." Zamierili sme na ku výťahom, a odtiaľ až k našim skrinkám s kombinézami.
Počas cesty som sa dozvedela, že ide len o dozeranie na nejaký kufrík, ktorý prevážali do Shieldu. Keď sme však pristáli na základni v Ohiu, zistila som, že to nie je nejaký malý kufríček ale veľká bedňa. Podvihla som nad tým obočie, ale počkala kým to naložia. Úprimne, ani som veľmi nechápala, prečo mňa dali ako ochranku.
Keď sme zatvárali dvere od nákladného priestoru, okolie okolo nás zrazu stíchlo. A odrazu sa začali ozývať výstrely.
,,Zatvor sa, zatvor sa, zavri sa už konečne!" Kričala som na dvere. ,,Nemôžeme vzlietnuť aj keď nie sú zavreté?" Spýtala som sa pilota.
,,Nie, mohlo by to ublížiť nákladu." Do kelu aj s nákladom, teraz ide skôr o nás, nie náhodou? Dvere od nákladného priestoru sa zastavili tesne pred uzavretím a postupne sa začali otvárať. ,,Boli sme prepadnutí..." Pilot sa očividne konečne zobudil a začal volať cez vysielačku o pomoc. Je fakt skorý.
Zbadala som dve dlane držiace okraj dverí. Začula som prasknutie a dvere s buchotom padli na zem. Môj pohľad sa zastavil na čiernovlasom týpkovi v zelenej, zlatej a čiernej. Bol mi povedomý, ale nedokázala som ho narýchlo zaradiť. Zo širokým úsmevom vstúpil do quinjetu a vtedy sa spamätali dospeláci okolo mňa, ktorí predstavovali ďalšiu ochranku a začali po ňom strieľať. Jemu to však nespôsobilo ani škrabnutie a postupne ich zložil. Keď sa vybral za pilotom, pokúsila som sa ho zastaviť, ale odhodil ma ako keby som nič nevážila. Pilotovi zlomil väzy a potom sa otočil na bedňu.
Zasyčala som od bolesti a zaprela sa o dlane. Pokúsila som sa postaviť. V hlave mi trešťalo a na jazyku som cítila medenú pachuť krvi.
,,Ani. Sa. Nepohni." Zavrčala som a vycerila zuby. Loki sa obzrel a nadvihol obočie.
,,Daj mi pokoj ty smradľavý smrteľník." Loki sa otočil späť k bedni a vytiahol na modro svietiace žezlo. Rozbehla som sa a pokúsila sa o útok.