|12.04.2020-pondelok|
Po prílete do Monaka nás čakal cesta k jeho domu, kde sa nachádzali všetci rodinný príslušníci domu. Prvé zoznámenie s jeho starším bratom som si takto nepredstavovala ale nič sa robiť nedalo. Pascale už na prvý pohľad vyzerala zničená a strápená zo straty manžela. Nemôže sa jej nikto čudovať. Najviac ju prekvapilo, že nás uvidela večer prísť. Myslela si, že prídeme neskôr ale v tomto prípade sa neskôr prísť ani nedalo.
"Pôjdeš so mnou?" tichý hlas sa ozval vedľa mňa a ja som dvihla hlavu. Práve sme sedeli za stolom kde sme preberali zajtrajší pohreb. Pascal sa dohodla na zajtrajšom pohrebe už v nedeľu, kde musela obvolať cintorín a farára. Jediné čo nedokázala vybaviť bolo zájsť do pohrebnej služby a tam vybrať rakvu a potrebné kvety. Nezazlievam jej to, pre mňa to bolo nesmierne ťažké tiež keď mi zomrela babka. Sebastian sa navrhol, že to pôjde teraz vybaviť a čakal už iba na moju odpoveď.
"Pôjdem." prikývnem a pozriem sa na všetkých ľudí, ktorí sú tu. Arthur má vedľa seba Valentinu, ktorá ho drží za ruku. Pascal mala pri sebe Lorenza (starší brat Arthura a Seba), ktorý ju od prvej chvíle čo sme došli nespustil z oči.
V pohrebnej službe sme vybavili všetko čo sme mali. Pre oboch to bolo ťažké hlavne keď padla otázka akú truhlu si vyberieme. Zúfalstvo, ktoré bolo vtedy v jeho očiach ma bolelo a po celú dobu som ho držala za ruku. Teraz potrebuje moju oporu najviac. Chcem aby vedel, že som tu pre neho v tejto ťažkej situácií. Výber kvetín nechal na mňa a moje návrhy vždy len súhlasným pri kývnutím odsúhlasil. Najťažšie bolo odovzdávanie oblečenia, ktoré odovzdával Seb. Len tak tak sa držal aby sa nerozplakal.
---------------------------------
"Budeš zajtra vedľa mňa? Otec by chcel aby si sedela s nami. Si naša rodina." ležali sme v jeho posteli. Na hodinách odbila polnoc a my dvaja sme nedokázali zaspať.
"Ak sito želáš tak áno. Budem tam pre teba a tvoju rodinu. Chcem aby si vedel, že - "
"Nemusíš mi to hovoriť Luna. Dokazuješ to a tvoje činy hovoria za teba. Si tu pre mňa a moju rodinu už od začiatku. Otec ťa považoval za našu rodinu, bral ťa ako jednu z nás. Obľúbil si ťa hádam v momente ako ťa videl na letisku. Vždy keď som prišiel domov a ty si tu nebola hovoril o tebe. Spomínal ťa a zaujímal sa o teba. Hovoril ti slnko, pretože si ho do našej rodinu priniesla. Zmenila si nás všetkých a ani si si to neuvedomila. Niečo pre teba napísal...mama mi to dala včera ako sme prišli no chcel som ti to dať v správny moment, ktorý viem že nastal teraz." postavil sa z postele a zo šuplíku vytiahol obálku, ktorú mi podal.
"Nechám ťa samú aby si si ho prečítala v kľude. Budem dole keby niečo."dal mi letmý bozk na čelo, pri ktorom som privrela oči a ako odišiel som pozrela na obálku. Hervého písmo mi udrelo do očí pri oslovení, ktoré bolo v strede obálky "Slnko nášho domu". Roztrasenými rukami som otvorila obálku a začala som čítať.
"Moja drahá Luna, slnko nášho domu.
Chcem ti hneď na začiatok poďakovať za to, že si! Priniesla si do nášho domu slnko, ktoré u nás chýbalo a bolo za mrakmi. Ďakujem ti za to, že si priniesla nášho syna a že si mu otvorila oči. Už od prvého momentu, keď som ťa videl som vedel, že si úžasná žena s veľkým srdcom. Otvorila si ho pre nás a my sme otvorili tie naše pre teba. Patríš do našej rodiny Luna Garcia.
Viem, že nemám právo žiadať o prosby, pretože si pre nás urobila veľa, no jednu predsa len mám. Dávaj mi pozor na manželku a mojich synov. Nenechaj ich upadnúť do smútku. Nechcem aby nad mojou smrťou príliš dlho smútili. Zaslúžia si žiť plnohodnotný život aj bezo mňa. Chcem aby mali šťastný život a užívali si ho naplno. Viem, že s tebou to zvládnu. Si silná osoba, ktorá to zvládne. Ani ty neplač, vieš že som odišiel na lepšie miesto, kde je všetko bez bolesti. Ak stretnem tvoju babku poviem jej akú úžasnú vnučku mala.
Kapitola ty a Sebastian je neuzatvorená. Vydržala si s ním toho veľa, zažila si ho v zlých chvíľach a predsa si s ním vydržala. Váži si ťa ako žiadnu inú ženu a predsa má toho veľa na srdci čo ti chce ešte povedať. Daj mu čas a on ti všetko povie. Ste si súdení a to nemôže poprieť nikto.
Vedel som, že môj koniec príde no neočakával som, že tak skoro. Všetko som ti chcel povedať osobne a mrzí ma, že som to nestihol. Budem na teba dávať pozor zhora. Ak budeš potrebovať radu pozri sa nahor. Ja tam budem a vždy u mňa nájdeš odpoveď. Dve hviezdy na nebi vždy budú žiariť najjasnejšie. Jedna budem ja a druhá tvoja babka, s ktorou na teba budeme dávať pozor.
Dávaj si na seba pozor slnko, nenechaj sa od nikoho zlomiť. Čaká ťa toho ešte veľmi veľa a verím...nie viem, že dokážeš divy sveta.
Nikdy na tvoju tvár a úsmev nezabudnem. Si navždy v mojom srdci drahé slnko.
S úctou Hervé "
Slzy mi stekali po tvári a moje ruky sa triasli. Slová, ktoré mi boli venované ma rozplakali a pri spomienke na moju babku som sa cítila ako v deň keď som ju znova stratila. Lenže teraz bol ten pocit dvojnásobný. Stratila som dvoch ľudí, ktorých mi nikto nenahradí. Bolí to a bolesť bude pretrvávať.
Sebastian
V obývačke som sedel na kresle, na ktorom vždy sedával otec. Pri ňom bol malý stolík, na ktorom bola lampička. Na stolíku bol položený list, ktorý som ešte neotvoril. Bál som sa ho otvoriť, no vedel som, že musím nabrať odvahu. Musím si prečítať slová čo mi otec odkázal. Luna taktiež číta list, čo jej otec zanechal a môj čas tiež práve teraz nastal. Opatrne som chytil obálku do rúk a po písme môjho otca som prešiel prstami. Otvoril som obálku a vybral som list. Predtým ako som začal čítať som sa zhlboka nadýchol.
"Synak.
Môj drahocenný Sebastian neviem ako začať. Je ťažké sa rozlúčiť s osobou, ktorú milujem. Najviac ma štve, že ti nemôžem slová, ktoré píšem povedať osobne. Už keď sme sa dozvedeli, že mám rakovinu sme vedeli, že tu nebudem dlho. Vážim si toho čo si pre mňa robil. Tvoje voľno si trávil so mnou a naše chvíle sú nezabudnuteľné. Pomáhal si najviac ako si len mohol. Patrí ti moje ĎAKUJEM.
Som na teba hrdý za to, aký z teba vyrástol človek. Mrzí ma však, že som ti nebol oporou, ktorou si potreboval, keď umrel Jules. Uzatvoril si sa do seba a mne to trhalo srdce. Vďaka bohu ti Jules poslal naše slnko, ktoré ťa znovu priviedlo k životu.
Žiadam od teba aby si pokračoval v čom si začal. S Julesom budeme na teba pozerať a dohliadať na teba. Si talentovaný závodník, ktorý má naviac. Jules je hrdý, že si sa dostal do Ferrari ja som hrdý na to čo si dokázal. Viem, že toho dokážeš viac. Do auta len s čistou hlavou!!!
Dúfam, že sľub čo si mi dal dodržíš. Požiadam ťa ešte o jedno. Povedz Lune pravdu. Povedz jej ako sa cítiš, čo cítiš ku nej a že chceš aby bola kráľovnou v tvojom živote. Ona je tá pravá a ty to vieš. Uvedomil si si to, síce neskoro ale predsa. Spolu dokážete dobiť svet.
Píšem ti slová, ktoré som napísal aj Lune. Budem na teba dávať pozor zhora. Ak budeš potrebovať radu pozri sa nahor. Ja tam budem a vždy u mňa nájdeš odpoveď. Som pri tebe v každej situácií.
S láskou tvoj otec "
Luna
|Pohreb|
"Je preč Luna....je preč.." objímala som Seba,ktorý plakal a silno ma objímal. Práve nastala časť pohrebu, kedy si uv
Uvedomíte si, že je ozaj koniec. Truhla sa zviezla dole a to bol koniec. Človeka, ktorého ste milovali vám nik nevráti.
"Nie je preč." šepnem a ruku, ktorú som mala na jeho chrbte som dala medzi nás a položila som mu ju na jeho srdce.
"Je stále v tvojom srdci." môj hlas bol tichý aby ma počul len on. Stále bolo pri nás veľa ľudí, ktorí chceli povedať ich "úprimnú sústrasť" čo môj kamarát nezvládne. Smrť jeho otca ho vzala, pretože si s ním rozumel ako s nikým. Pre rady si chodil k nemu a vzhliadla k nemu. Arthur bol vždy typ mamičkin chlapec, pričom Seb bol pravý opak.
"Niekam ťa vezmem dobre?" spýtam sa ho a odpoveď mi dal v podobne prikývnutia, ktoré mi stačilo na to aby som ho vzala za ruku a viedla davom ľudí k autu, ktorým sme prišli. Našťastie sme došli oddelením autom od jeho bratov a Pascale. Kľúče od auta mi podal bez slov a po odomknutí si sadol na miesto spolujazdca. Posadila som sa, naštartovala som auto a vyšla som. Modlila som sa aby som zle neodbočila a priviedla ho na miesto na ktoré chcem. Po pätnástich minútach sa mi to úspešne podarilo a zaparkovala som na parkovisku.
Bez slov sme vystúpili a viedla som ho na odľahlú časť pláže, kde ma zobral v jeden deň. Nikto tam nechodí a máte priam nádherný výhľad na more a nebo.
"Tvoj otec mi v liste napísal aby som sa vždy pozrela na nebo a on tam bude pre mňa." prezradila som mu načo on pozrel na mňa a pousmial sa.
"Napísal to aj mne. Bude na nás pozerať a keď potrebujeme radu stačí sa pozrieť hore a on pomôže."
"Chcem aby toto bolo naše miesto keď budeme v Monaku. Miesto, ktoré nás vždy spojí s ním. Kde sa budeme cítiť s ním spojení. Ja...asi...ja asi zniem ako šialenec ale - " v rozprávaní ma zastavilo jeho krútenie hlavou.
"Nie neznieš ako šialenec. Je to skvelý nápad Lu. Naše miesto - to sa mi páči. Vieš otec mi vždy vravieval, že žena dokáže zmeniť muža. Nikdy som mu neveril a smial som sa mu. Pochopil som jeho slovám, keď som stretol teba. Bol to múdry človek s radami, ktoré mi už nikto nedá. Chýba mi....tak kurevsky mi chýba Luna!" poslednú vetu šepol a jeho hlas bol zlomený. Jeho srdce bolo rozpoltené na pár kúskov, ktoré časom pôjdu sceliť.
"Mne tiež. Spolu všetko zvládneme Seb." uistila som ho pričom moja ruka stále držala tú jeho a jemne som mu ju stisla.
"Spolu všetko zvládneme."
____________________________
Ahojte! :)
Dnes je kapitola smutná, pričom aj mne pri písaní kaplo pár sĺz.
Dúfam, že nevadí, že je kapitola bez obrázku či gif-u avšak žiaden sa mi ku nej nehodil a myslím si, že by to teraz narušilo celú atmosféru kapitoly.
Budúca kapitola bude dúfam, že dlhšia a už o kúsok veselšia ako táto :)
Ďakujem za každé prečítanie, "hviezdičku" a komentár ❤️
Ďalšia kapitola by mala byť v pondelok.