18.

36 4 1
                                    

Kim YuGyeom

„S kým si toľko píšeš? Už musíme vyraziť!” kričal som na Jacksona, ktorý sa usmieval na displej ako totálny idiot. Rýchlo som sa obzrel okolo seba, či nás nikto nevidí, lebo som sa za neho začínal naozaj hanbiť.

Na pumpe, kde sme po ceste zastavili našťastie veľa ľudí nebolo, takže Jackson mohol bez čakania natankovať.

„To je tá baba z párty. Hrá sa na nedostupnú, ale ja ti hovorím, že sa dlho prehovárať nenechá.” samoľúbo sa usmial a nastúpil na miesto vodiča. Obraz drobnej blondínky mi preblesol pred očami. Nastúpil som do auta hneď po ňom, no už sme sa o nej nerozprávali.

Počas dlhej cesty stále niečo trepal, no ja som ho počúval len jedným uchom. Bol na to zvyknutý, no nezastavilo ho to od rozprávania. Väčšinu jazdy som bol ticho. Občas som mu len prikyvoval, alebo, keď to bolo potrebné, navigoval som ho, aby sme sa náhodou nestratili.

Vôbec sa nedivým, že si nepamätá presnú trasu, keďže u nás bol len pár krát. Sám som mal občas dokonca problémy. Jacksonovi som to samozrejme neprezradil. O pár minút sme však úspešne dorazili pred dom mojich rodičov.

Bol som trochu nervózny, len tak sa tam zjaviť po toľkých rokoch a len kvôli tomu, že niečo potrebujem. Posledným hlbokým nádychom som si len dodal odvahu a vystúpil som z auta. Jackson ma nasledoval, ale skôr než sme sa čo i len priblížili k bráne, potiahol ma za ruku do strany.

„Čo je to za auto? Vaši majú nejakú návštevu? Asi by sme nemali...” jeho slová postupne zanikali pri hluku mojich myšlienok, ktoré sa mi nakopili v hlave pri pohľade na auto, v ktorom sedel šofér SeungJi.

„To nie je možné.” zamrmlal som si a rýchlo som sa hnal dnu. Nie je možné, že sem prišla. Už to vie? Naštve sa na mňa, že som jej nič nepovedal?

Všetky tie nezodpovedané otázky spôsobili, že som čoraz viac zrýchľoval krok, nechávajúc Jacksona ďaleko za sebou. Nebol čas rozmýšľať, či mám klopať alebo proste vojsť.

Skôr než som však stihol čo i len dosiahnuť na kľučku, dvere sa pootvorili a ďalej som len pocítil náraz, ktorý som samozrejme ustál. Ani by mi však nenapadlo, že mi v náručí pristane práve ona.

„SeungJi? Čo tu robíš?” dostal som zo seba napokon a ona od prekvapenia odskočila. Zjavne bola z tejto situácie prekvapená ešte viac než ja, no to stále nevysvetľovalo, čo tu robí.

Mal som až priveľa otázok, no pri pohľade na ňu som vedel, že som ju nemohol nimi zasypať.

„Ja-, ehm...” nevedela, čo má povedať a rýchlo len sklopila zrak.

„Tak toto je super.” začal sa smiať Jackson, ktorý k nám práve dobehol a ja som mu venoval len nepríjemný pohľad, keďže som videl, že SeungJi sa začínala cítiť čoraz nepríjemnejšie.

„Ja už musím ísť.” pohľad opäť zabodla do zeme a prebehla popri nás rýchlejšie, než som si to stihol uvedomiť. Nezostal som tam však len tak stáť a rýchlo som sa rozbehol za ňou.

Stihol som ju dobehnúť ešte skôr než vyšla na ulici a nepúšťal som jej ruku. „Prečo si sem prišla?” položil som jej otázku, ktorá ma toľko svrbela na jazyku a konečne som jej ju mohol položiť.

Stále sa na mňa neotočila, no dobre som vedel, že ma počula. Namiesto slov som ako prvé počul tichý vzlyk, ktorý bol nasledovaný ďaľším a ďaľším.

„Celý ten čas,” hovorila priškrteným hlasom, „si to bol ty.” Keď to dopovedala, vedel som, na čo narážala bez toho, aby mi to bližšie vysvetlila.

Bez zaváhania som ju otočil k sebe a objal ju, aby prestala plakať. „Prepáč, chcel som ti to povedať, ale nevedel som ako.” hladil som ju po vlasoch, no z ničoho nič ma po mojich slovách odstrčila a s uslzenými očami sa na mňa sklamane pozrela.

„Takže ty si to celý čas vedel?” nemôžem poprieť, že pohŕdavosť v jej hlase ma zabolela, no musel som jej to vysvetliť. Musel som jej povedať, že to zle pochopila. Nemôže si predsa myslieť, že som to vedel od nášho prvého stretnutia. Však?

„Nie, ja som-” nenechala ma ani dopovedať a hneď mi skočila do reči. „Všetko si to vedel a správal si sa ku mne ako k hlupani! A ja som sa ťa celý ten čas pokúšala nájsť.” prehrabla si vlasy a ja som opäť nebol schopný slova.

„Mala som sa na to dávno vykašľať. Nestálo to za to.” naštvane dohovorila a otočila sa na päte. Nechcel som ju nechať odísť, no moje pokusy skončili neúspešne, keďže moju ruku hneď odstrčila. „Nedotýkaj sa ma!” začala kričať a ja som vedel, že ju musím nechať, aby si všetko nechala rozležať v hlave.

Nezostávalo mi tak iné, než pozorovať auto, v ktorom odišla späť do Seoulu. Ešte chvíľu som ostal postávať na okraji cesty, no keď sa pri mne zjavil Jackson, začali sme kráčať späť k domu.

„Prečo sa tak naštvala? Nemala by práveže skákať od radosti, že ťa stretla?” začal trepať a ja som sa ešte raz pozrel späť na prázdnu cestu.

„Myslí si, že som to celý čas vedel a nič jej nepovedal.” prezradil som mu hľadiac pred seba. „A nemá pravdu? Mohol si jej to predsa povedať už dávno, no ty-” začal opäť bľabotať, no môj pohľad ho hneď umlčal.

Obaja sme už v tichosti vstúpili dnu a mňa v momente zaplavila nostalgická vôňa, s ktorou sa mi spájalo mnoho spomienok.

Spoza rohu sa hneď vynorila mama a začala nás oboch objímať. Občas sa správa, ako by bol aj Jackson jej syn, ale ak to neprekáža jemu, tak prečo by malo mne.

„Ešte pred chvíľou tu bola tvoja kamarátka z detstva. Aká škoda, že ste sa práve minuli. Chcela som, aby ste sa stretli, no zrazu sa asi niečo stalo, lebo všetko nechala tak a utiekla. Zvláštne.” vysvetľovala mi mama a asi čakala, že ma táto informácia prekvapí, no opak bol pravdou a preto som jej rýchlo vysvetlil, že už sa s ňou poznám.

„Možno preto odišla.” rozmýšľala nahlas. „Ale ako si si také niečo mohol nechať pre seba.” začala ma karhať a nemohol mi uniknúť Jacksonov pohľad typu 'ja som to hovoril tiež'. Našťastie však aspoň on zostal ticho.

„Ja viem.” zamrmlal som len, neochotný sa ďalej baviť na túto tému. Skôr som začal rozmýšľať nad dôvodom našej dnešnej návštevy.

Vedel som však jedno a to, že nemôžem hneď vyložiť karty na stôl. Na miesto toho sme sa obaja ponúkli zákuskami, ktoré nám boli ponúkané snáď miliónkrát.

Chcel som počkať na ten správny moment, no nezdalo sa, že tak skoro príde a videl som aj na Jacksonovi, že bol čoraz nervóznejší.

Už už som jej chcel všetko povedať, keď v tom buchli vchodové dvere a dnu vstúpil otec. Z Jacksona teraz doslova sršala nervozita a nenápadne mi venoval jeden pohľad. Zároveň tiež čakal na moju reakciu, ktorej sa ale nedočkal.

Sám som rozmýšľal a v duchu prepočítaval, ako sa s otcovou prítomnosťou zmenila pravdepodobnosť, že tie peniaze naozaj dostanem.

Bola však výrazne nižšia.

Nervózne som prehltol, venoval som otcovi tichý pozdrav a začal som rozmýšľať, že odtiaľ proste utečiem a peniaze pre JeongGuka zoženieme inak.

Jackson asi vedel nad čím premýšľam a jediný jeho pohľad mi dal najavo, nech nerobím žiadne hlúposti a držím sa plánu.

Nechcel som ho sklamať a preto som si v duchu dodával odvahy, čo to len šlo a nakoniec som konečne prehovoril.

Forgotten love [Kim Yugyeom FF]Where stories live. Discover now