10.

34 4 0
                                    

Kim YuGyeom

Prekonal som posledných pár schodov, ktoré viedli k nášmu bytu a z posledných síl som sa zohol a vzal spod rohožky náhradný kľúč. Moje kľúče mi asi museli vypadnúť.

Keď som vstúpil, chrbtom som sa oprel o dvere a v bolesti som sa zviezol až na zem.

„Tak už si jej to povedal? Ako to dopadlo?” kričal Jackson z vedľajšej miestnosti, no než som stihol odpovedať, objavil sa medzi dverami a od prekvapenia otvoril ústa.

„Hej, povedal,” pokúsil som sa postaviť, „ale dozvedel sa o tom aj JaeHun.”
Jackson pristúpil bližšie, ale pri jeho dotyku som len sykol od bolesti.

„To on ťa takto doriadil? Veď ťa ani nemám kde chytiť.” prehovoril a ja som sa pousmial.

„Ani nemusíš, zvládnem to sám.” prešiel som okolo neho a zvalil som sa na gauč. „Ale sprav mi jednu láskavosť.” prehovoril som a on hneď pristúpil bližšie, aby lepšie počul.

„Ak mi aj nabudúce budeš chcieť dávať nejakú radu,” zdvihol som na neho pohľad, „nerob to.”

Prevalil som sa na bok, keď som videl ten jeho urazený pohľad, no aj tak som sa začal smiať. To však spôsobilo len ďaľšiu bolesť, ktorá mi zaplavila brucho.

„Takže to je moja vina? No úžasné. Ako som asi mal predvídať, že by ťa JaeHun mohol zbiť?” začal sa obraňovať.

„On je predsa anjelik, že?” neodpustil som si. „Navyše to ani neurobil sám, ale prenechal to zopár kamarátom a on sa len pozeral.” vysvetlil som mu a zasmial som sa, no nie však od šťastia. Jackson medzi sa tým stratil v kuchyni.

„Celkom úbohé.” hodil mi ľad z ja som mu poďakoval mávnutím ruky. „A čo budeš teraz robiť? ” posadil sa vedľa mňa a čakal na moju odpovedať.

Úprimne som netušil, čo sa bude diať ďalej. SeungJi mi dala celkom jasne najavo, že mi neverí a JaeHunovi sa roztriasli nohy z toho, že by som sa ju pokúšal presvedčiť, že mám pravdu. Ona si určite myslí, že by ničoho takého nebol schopný a ja už nemám silu ju presviedčať.

„Nebudem robiť nič, aj tak v piatok končí. Nebudem sa do toho viac starať.” vysvetlil som mu a na boľavé oko som si priložil ľad.

„Počuj, nemal by si s tým ísť do nemocnice?” spýtal sa, no ja som len prevrátil očami a odišiel som do izby. Nebolo to až také vážne a navyše zajtra musím vstávať do práce, takže si doprajem toľko spánku, koľko len môžem.

Oči som rozlepil, až keď som na tvári pocítil slnečné lúče. To sa mi pri vstávaní do práce ešte nestalo, preto som rýchlo pozrel na hodiny.

Zistenie, že som meškal do práce ma zaskočilo, no čakal som to. Rýchlo som vybehol z izby, zapínajúc si nohavice a hneď som si všimol Jacksona, ktorý sa pri pohľade na mňa začal dusiť kavou.

„Ty si stále tu?” čudoval sa počas toho, ako utieral rozliatu kávu. „Dobrý postreh.“ len tak tak som mu odvetil, ako som prebehol okolo neho. Po ceste som zhrabol zopár vecí ako mobil a kľúče a už som aj vybiehal z dverí bytu.

Ak ma hodinky neklamali, meškal som presne hodinu, ale čas sa stále navyšoval, keďže som mal ešte celú cestu pred sebou. Keď som však po desiatich minútach celý spotený dobehol a otvoril dvere, zostal som len prekvapene stáť.

Bola to asi SeungJi, ktorej sa zrejme bez problémov podarilo to tu rozbehnúť a dokonca tu už bolo aj dosť veľa zákazníkov. Neviem prečo som čakal, že bezo mňa sa tu ani nepohne. Bol som však príjemne prekvapený.

Ako som tam tak stál a obzeral sa, nevšimol som si SeungJi, ktorá vyšla z kuchyne. Svoju prítomnosť mi dala najavo až keď sa nebezpečne priblížila a obzerala si ma.

Na moment som zostal vyvedený z miery, lebo som nevedel, čo to došľaka robí, ale potom som si spomenul, že po včerajšku musí moja dobitá tvár vyhrávať všetkými farbami dúhy.

„Čo sa ti stalo?” spýtala sa počas toho ako dvíhala ruku smerom k mojej tvári. Rýchlo som ju však zastavil a o pár krokov som ustúpil, aby medzi nami bola rozumná vzdialenosť.

„Nerieš to.” prešiel som okolo nej a snažil som sa upriamiť svoju pozornosť na čokoľvek v tejto miestnosti, aby som mohol ignorovať SeungJi. Musel som ju ignorovať, ale že to bude tak ťažké som si uvedomil, až keď za mnou opäť dobehla a zasypávala ma hromadou otázok ako napríklad či som sa s niekým pobil, či som si to už ošetril a podobné blbosti.

Snažil som sa pracovať a ignorovať ju, čo mi aj vydržalo zopár hodín, no spolu s plynúcim časom ma tiež opúšťala aj moja trpezlivosť.

„Dosť!!” zvýšil som hlas, keď už som to nezvládal počúvať. Už tu veľa ľudí nebolo a aj tak sme mali za hodinu zatvárať.

„Nie je ťa do toho nič. Ako si to povedala? Nájdi si lepšiu zábavu než starať sa do môjho života? Hej, niečo také.” neuvedomoval som si, že kričím, no keď o krok ustúpila, pochopil som. Bolo mi to však jedno alebo som sa aspoň snažil presvedčiť, že to tak je.

„A navyše aj tak by si mi asi neverila, keby ti to poviem.” neodpustil som si poznámku, pri ktorej vtipne skrčila obočie.

„Nesnažíš sa mi povedať, že to spravil JaeHun, však nie?” rozprávala pomaly a mal som pocit, že jej hlas sa každú chvíľku zlomí.

„Nie, on by také niečo predsa neurobil.” dopovedal som ironicky a dal som sa na odchod, no keď som prechádzal okolo nej schmatla ma za ruku a strčila mi do hrude celou silou, čo spôsobilo len, že som sa oprel o stenu za mnou. Nemá totiž moc veľa sily.

„Prečo sa musíš ku mne takto správať?! Čo som ti spravila, že mi musíš takto ničiť život a snažiť sa za každú cenu pošpiniť ľudí, na ktorých mi záleží?!” kričala na mňa a počas toho do mňa štuchala prstom.

„Tak prečo nepovieš svojmu oteckovi, aby ťa odtiaľto zobral, keď ti robím tak zle? Počkaj, to už si spravila.” pripomenul som jej a pokračoval som, „Ničíš sa tým, že sa obklopuješ falošnými ľuďmi, ktorí ti klamú, ale ty to nevidíš. Si naozaj až taká slepá?” snažil som sa nezvyšovať svoj hlas, aby znova neprešiel do kriku, keď som videl, že sa jej oči začali plniť slzami.

Asi to bolo zbytočné, lebo o niečo neskôr začala plakať úplne, zakryla si tvár dlaňami a vybehla von.

Päsťou som len buchol do steny a oprel som sa o ňu. Vždy všetko pokašlem, ale táto ženská ma jednoducho privádza do šialenstva zakaždým, keď čo i len prehovorí a fakt, že ju tam ten podvádza ma štve taktiež, no neviem prečo. Asi už len z princípu. Tiež by som nechcel, aby mi niekto také niečo spravil.

„Čo sa tu stalo?” vybehol z kuchyne zmätený YoungJae a pravdepodobne reagoval na moju ranu do steny.

„Len som potreboval odpustiť paru.” počas vysvetľovania som sa jedným okom pozrel na moju ruku a všimol som si, že mám rozrazené hánky a začali krvácať. Bolesť som však takmer necítil.

„Oh nie.” prehovoril zrazu YoungJae, ale pozeral sa pri tom za mňa. Keď som nasledoval jeho pohľad, všimol som si, že hľadel na vchod a cez sklené dvere bolo vidieť von na obrysy zopár postáv. Konkrétne SeungJi obklopená zopár postavami.

„Myslím, že si môžeš ísť odpustiť ešte trochu pary. On totiž len tak neodíde a to vieme obaja.” hovoril mi za chrbtom, lebo ja už som vykročil smerom k nim. YoungJae mi bol za pätami a spolu sme vykročili von.

Vedel som veľmi dobre, kto boli títo ľudia. Dnes tu síce stáli len traja z nich, no keď sme sa minule stretli v bare bolo ich viac. Vlastne sa s nimi začal hádať Jackson a to vyvrcholilo do poriadnej bitky, kam potom dorazila aj polícia a boli z toho dosť problémy.

Keď som sa pozrel na SeungJi, mala na tvári ešte stopy po slzách, no v tvári výraz, ktorým by ich akoby chcela všetkých zavraždiť.

JeongGuk, ten z nich, ktorý je zrovna v mojom veku, mi venoval jeden pohľad tesne pred tým, než vykročil smerom k SeungJi. Ani som sa nenazdal a bol už celkom pri nej.

„Neopováž sa jej dotknúť, JeongGuk!” varoval som ho, no obaja sme vedeli, že to bolo zbytočné.

Forgotten love [Kim Yugyeom FF]Où les histoires vivent. Découvrez maintenant