5.

39 3 0
                                    

Kang SeungJi

Zobudila som sa na bolesť hlavy a chvíľu mi trvalo, kým som zistila, kde sa nachádzam. Interiér auta som však dobre poznala a pohľad na JaeHuna ma v tom len utvrdil.

Opäť som si tak hlavu oprela o kožený poťah a zavrela viečka, ktoré mi medzi časom opäť oťaželi.

Určite prešlo len pár minút, keď som pocítila, ako auto zastalo a tak som sa ako-tak posadila. Hneď pri mne stál JaeHun a otváral mi dvere.

„Zvládnem to sama.” povedala som mu, keď ma chcel vziať na ruky. Pomohol mi prejsť k domu, ale trval na tom, že ma odprevadí až do izby.

Mama ešte stále nebola doma a otec mal, ako vždy, veľa práce, takže jediný, kto si ma všimol bola YuRi. Tá si samozrejme začala robiť prehnané starosti, ale bolo pekné vedieť, že niekomu na mne predsa len záleží.

„Ako to, že si tu? Nemal si sa vrátiť až o pár dní?” pomaly som zo seba dostávala slová, na ktoré som chcela vedieť odpoveď. „Keď si sa mi dlho neozývala, prišiel som skôr a dobre som spravil. Teraz už ale choď spať.” na jeho vysvetlenie som len prikyvovala a rozhodla som sa poslúchnuť ho.

Pri kontakte s posteľou som zatvorila oči, rozhodnutá už ich neotvoriť a pocítila som už len JaeHunove pery na mojom líci. Slová, ktoré hovoril som však už rozoznať nedokázala. Napriek tomu som stihla zamrmlať niečo ako poďakovanie a zostávalo mi už len dúfať, že ma počul.

Ráno ma neprestávala bolieť hlava, no spánok mi značne pomohol a myslím, že mi tiež klesla teplota.

Do práce som však musela ísť aj tak, lebo otec by si myslel, že sa vyhováram a snažím sa nájsť zámienky, ako skončiť s prácou.

Pomaly som vstala z postele a odkráčala som do kúpeľne s bolesťou, ktorá sa každým krokom zväčšovala. Vlasy som si dala do gumičky a opláchla som si tvár, dúfajúc, že ma to preberie.

Nemala som náladu sa akokoľvek upravovať, ale nemohla som sa tam ukázať takto a preto som sa premohla.

Keď som bola so svojím vzhľadom opäť spokojná, opustila som svoju izbu a kráčala som dole schodmi.

Pri kuchyni som sa zastavila len na moment, aby som YuRi oznámila, že nebudem raňajkovať. Pred domom už stál YoonHo, ktorými otváral dvere, aby ma odviezol do toho pekla o pár ulíc ďalej.

V aute som takmer zaspala, no keď sme dorazili na miesto, rýchlo som sa prebrala. Nechcela som pred tým idiotom vyzerať unavene, no aj napriek tomu tak vyzerať budem.

Keď som vystúpila z auta, ako bez duše som zamávala YoonHovi a vošla dnu. Tam sa mi hneď naskytol pohľad na YuGyeomovu tvár a na moje prekvapenie som si na ňom všimla, že ma tu nečakal.

„Čo tu robíš?” povedal po dlhšom tichu zatiaľ, čo som prešla okolo neho a dala som si tú hnusnú zásteru, ktorej pach som teraz ani nekomentovala.

„Pracujem.” odpovedala som mu tichým chrapľavým hlasom a klamala by som, keby som povedala, že ma to nebolelo. Možno som naozaj nemala chodiť.

„Ja viem, ale myslel som, ...no, že zostaneš doma,” podišiel trochu bližšie, „prečo si prišla?”

„Nefandi si, nie je to kvôli tebe,” začala som kašľať a zväčšila som medzi nami priestor, „otec by ma doma aj tak nenechal.” Naďalej si ma prezeral tým jeho zvláštnym pohľadom a ja som aspoň chcela začať predstierať, že pracujem, ale nevedela som, čo mám robiť.

Forgotten love [Kim Yugyeom FF]Where stories live. Discover now