,,Lilly, no tak, upokoj sa! Nádych, výdych, nádych, výdych...," ukľudňovala som sa pred spánkom.
Celkom sa teším. Ľahla som si, prikryla som sa a posledný krát som sa poobzerala okolo seba. ,,Tak, už zajtra ráno tu nebudem. Zatiaľ zbohom," pošepkala som si, usmiala sa a ponorila som sa do ríše snov.
Nemala som pokojnú noc. Čo je celkom pochopiteľné, keďže celú noc sa mi sníval celý "môj nový život". Pomaly som sa prebúdzala. Au, čo to mám s posteľou? Je tak tvrdá! A ten hluk? Akokeby som bola...vonku. Kto si dovolil takto si zo mňa vystreliť?! Otvorila som oči a ako som hovorila, ležala som na zemi. Zrazu mi zrak padol na chlapca, moje oči sa spojili s jeho prenikavo hnedými.
,,Si v poriadku?" opýtal sa ma. ,,Áno, som,..." no tak Lilly rozpamätaj sa! Tie spomienky! ,,...Eragon?" povedala som s otázkou v hlase. Tie spomienky, áno! Tak, som Eragonova sestra. Dobré, nie?
Cez noc mi prešlo 15 rokov spomienok na "moje detstvo s Eragonom". Obzrela som si ho. Hnedé oči, tmavé vlasy, obnosené oblečenie...luk mal prehodený cez plece, na opasku upevnený nôž, na chrbte plecniak. Bol to v celku pekný chlapec. ,,Keď si v poriadku, vstávaj, našiel som odtlačky, stádo tu bolo ani nie pred pol hodinou," stádo, jasné. Tak som vstala zo zeme, pozerala na neho a čakala. ,,Na čo čakáš, nemáme veľa času, zober si luk a ideme," zavelil a ja som spravila. Hmm, luk.
Dračie hory vyzerajú naozaj epicky. Aj Eragon je krajší než som si myslela. Zapýrila som sa nad tou myšlienkou, veď je to môj brat! Vyrazili sme na cestu, keďže Eragon už ju poznal, nepotreboval ani svetlo.
Po chvíli sme uvideli obrysy zvierat ležiacich v tráve. S Eragonom sme sa priplazili s napnutou tetivou. Ozval sa výbuch a zver sa dala na útek. Vrhli sme sa cez vysokú trávu a vystrelili sme na krívajúcu samicu. Eragon netrafil len o vlas a môj šíp letel niekde do blba. Budem to musieť potrénovať.
Na mieste, kde predtým odpočívalo stádo tlel veľký kruh. A uprostred ležali dva lesklé kamene. Jeden modrý a druhý fialový. Vajcia! Ale prečo sú dve? Oooch! Ja budem mať vlastného draka! To je úžasné!
Eragon len napäto stál, kým ja som to nevydržala a vykročila k vajciam. Zastavila ma jeho ruka s vetou: ,,Stoj, môže to byť nebezpečné." Pozrela som sa na neho a zdvihla som pravé obočie. Nebezpečné? Pche, kdeže. Nebezpečné bude to keď sa tie vajcia vyliahnu.
Priblížil sa k nim a do zafírovo modrého štuchol šípom. Idiot! Chce jej ublížiť? A nakoniec ho zobral do rúk a obzeral. Spravila som to isté s fialovým. Až na to štuchnutie. ,,Náhoda?"
,,Nemyslím si," odpovedal mi na otázku. ,,Čo s nimi spravíme? Môžu byť nebezpečné a s mágiou nie je dobré sa zahrávať," povedal mi a dodal: ,,mohli by sme za ne kúpiť jedlo keď sme nič neulovili!" ,,Predať?! Tebe šibe?! Veď...môžme to skúsiť." Takmer som sa preriekla. Veď viem ako to bolo, nemám sa čoho báť. Zbalili sme ich.
Nakoniec sme si našli vyvrátený strom a tam sme sa usídlili na noc. Dali sme si skromnú večeru, čo mne nestačilo, keďže nie som zvyknutá, ale čo už. Ak to takto bude pokračovať, s tým jedlom, budem si ho čarovať. Zabalili sa do prikrývok vedľa seba a zaspali sme.
