Jeongin vedel, že tú noc už nezaspí.
Došlo mu to po tretej hodine prevaľovania sa v prepotených perinách, keď už všetko jeho mokré oblečenie bolo odhodené na zem. Bola to jedna z tých krutých pekelných nocí a chlapec si neprial nič viac ako ľadovú sprchu a funkčný ventilátor.
Hoci okno v jeho izbe bolo dokorán otvorené, vyzeralo to tak, že napriek jeho prosbám ho ježiško v podobe sviežejšieho vetra túto noc nenavštívi.
Jeongin od nervov skopal perinu úplne na zem.
V tej chvíli, keď už sa pootočil a oprel si spotené nohy dohora o studenú stenu, v jeho hlave skrsol ten najšialenejší nápad aký môže len napadnúť uprostred noci lenivému tínedžerovi ako je on. Keby takto rozmýšľal pred mesiacom, myslel by si o sebe, že sa totálne zbláznil. Avšak o druhej ráno mu nápad sa ísť ovlažiť do neďalekého dedinského potoka prišiel priam obdivuhodný.
Jeongin nad tým skoro vôbec neuvažoval a rýchlo si na seba natiahol čisté tričko a kraťasy pred tým, ako pošpičkách prešiel kuchyňou na terasu, a potom prešprintoval cez čerstvo pokosenú záhradu až na koniec pozemku kde sa začínal riedky lesík.
Jeho rodičia a babka už dávno spali, takže sa nebál, že by ho bolo počuť a nebodaj keby ho nenašli v jeho izbe by po ňom vyhlásili pátranie. Lenže vonkoncom to bolo Jeonginovi jedno. Potreboval vyjsť na čerstvý vzduch a les, ktorý sa rozprestieral za okrajom dediny, bola viac ako dokonalá príležitost.
Chlapec chvíľu kráčal totálnou tmou, kým mu pod nohami šušťala tráva a praskali malé vetvičky, niekde v diaľke dokonca bol počuť aj nočný život živočíchov. Jeongin sa snažil nepodknúť alebo nenaraziť do stromov v jeho blízkosti, čo bolo v mdlom svetle čoraz ťažšie. Vydýchol si až keď konečne prešiel cez najtemnejšiu časť dedinskej džungle — keď konečne začalo presvitať mesačné svetlo cez koruny stromov a on začal rozoznávať obrysy okolo seba. Tma bola stále, avšak akonáhle jeho uši zachytili zvuk tečúcej vody, začalo mu to byť jedno.
Tichý potok bol pár metrov pred ním keď Jeongin náhle zastal.
Čo to vôbec robí?
Zamračil sa a zatriasol hlavou. Bol sám uprostred ničoho pár hodín pred svitom a popravde, nemal ani tušenia, či vôbec nájde cestu späť. Otočiť sa už neoplatilo ale Jeongin stále zvažoval, či prikročiť k brehu. Možnože ho z plytčiny niečo stiahne dole a on sa utopí alebo voda je otrávená a—
Nemal čas na hlbšie prehodnotenie situácie, keď zrazu niekde spoza neho praskla vetvička a Jeongin zvrieskol od hrôzy v nadľudskej tónine.
"JEŽIŠI KRISTE!"
"Kľuuud, kľud kľud kľud." Postava zdvihla ruky hore—alebo aspoň sa to tak v tom šere Jeonginovi zazdalo.
Hlas sa zasmial.
"Nepribližuj sa!"
"Neboj, nemám v pláne ťa zjesť, aj keď som trochu hladný, if you know what I mean."
Vtedy mu to doplo.
"Čo tu robíš, pre boha!" Jeongin odignoroval poslednú časť a zaskuvíňal, jeho trasúce sa ruky stískajúc tričko v okolí hrudníka, ktorý sa hlboko zdvíhal a sťahoval. Nebál sa tak ľahko, ale chlapec ho vážne vystrašil.
"To by som sa mohol pýtať aj ja." Jeongin by skoro prisahal, že sa Hyunjin uškrnol. Super.
"Bolo mi teplo, tak som išiel na prechádzku," mykol plecami.
"Schladiť sa do potoka?" Akoby mu Hyunjin čítal myšlienky.
"Áno," Jeongin sa cítil odrazu trápne, "To je jedno, prečo si tu ty?"
