Because Of You

1. Meet

Destiny - hrubá a kurzivá, postavu píše Sefi

Bakugou- Hrubá, postavu píše Sefi

Rachel - kurzivá, postavu píše Viki

Todoroki- podčiarknutá a kurzivá, postavu píše Viki

Ostatný- normálne

_____________________________________

Zdravím, som Destiny Stark. A ak sa pýtate tak áno, môj otec je ten slávny Anthony Edward Stark. A teraz si určite hovoríte veci typu: to je mega, on je úžasný a slávny vedec, je veľmi bohatý atď. Aj keď je to pravda málo ľudí vie tú časť, aký je to sarkastický dement. Práve ma vezie v jeho športiaku na inter. A ak to o mne ešte neviete, rozhodla som sa ísť študovať, a prečo som sa rozhodla ísť na inter.... to vám z môjho názoru na "fotríka roka" muselo dopnúť. Naše čierne bugatti konečne zastavilo pred mojím "útočiskom". Vystúpila som, otec išiel medzi tým do kufra pre moje veci. Postavila som sa pred budovu a povedala si tiché aleluja.

 ,,No vyzerá to tak že tu na nejaký čas skysneš." Neodpustil si poznámku fotrík, zobrala som mu kufor z ruky ,,furt lepšie ako kysnúť doma s tebou Tony." Ano tak volám môjho fotra, po kom to asi mám nie? ,,Ale no ták, nebuď taká. Lebo budem plakať, moja dcéra je drzá váu." Začal ironicky tlieskať rukami, mňa už to nebavilo ,,maj sa dedko." povedala som a mierila si to dnu. On však stihol zakričať ,,ak sa z nikým neprespíš tak dedko nebudem!" To som dosť dobre ignorovala a išla dnu. Zistila som že moja izba je izba 216, ok prečo nie. Dúfam že tam bude niekto normálny, ak nie tak letí von zavretým oknom.

 Z nikým sa srať nebudem. Otvorila som dvere, celkom priestranná izba. Dve postele vedľa seba a medzi nimi stolík, na stene veľká telka. Boli tam aj drevené schody typujem brezové, ako bola aj podlaha. Hore schodmi bola malá izba to sa dá využiť, zišla som dole a začala vybaľovať. Boli tam aj dve skrine, každá pri jednej posteli opretá o stenu. Keď som dovybaľovala niekto stisol kľučku dverí, keď sa otvorili šťastnejšia som byť nemohla ,,Rachel..." 

Čaute, volám sa Rachel Ackerman dcéra Hanji a Leviho. Dodnes netuším ako sa tí dvaja dali dokopy. Mama je až moc energická a starostlivá, a keby som vám mala opísať svojho otca poviem len že je to môj otec a pomaly neviem že existuje. Čo už, že vraj sa protiklady priťahujú. Ách prečo je tá cesta tak dlhá? Jop, momentálne už asi dve hodiny trčím v otcom aute lebo ma vezie na intrák. Najprv chcela ísť mama ale volali jej z laboratória že niečo vybuchlo... Aké nečakané. Cesta je ako vždy bez slov a aj bez rádia. Obidvaja máme vlastné svety ktoré sa ani náhodou nezhodujú. Ježiš, konečne! Vystúpila som z sivého mercedesu ktorí sa leskol čistotou. Asi som nespomínala ale otec je maniak na upratovanie. 

Ďalší dôvod prečo nechápem ako sa mohli vziať. Obišla som auto, otvorila kufor a zobrala si svoju cestovnú tašku. Zhlboka som sa nadýchla, vydýchla a podišla k otcovi ktorý stihol zatiaľ vystúpiť z auta. ,,Rachel, je mi jasné ako budeš vyvádzať. Mám na teba len jednu žiadosť. Skús sa vyhnúť chalanom. Viem si teenager a chceš skúšať nové veci ale toto vážne není pre teba." Ostala som stáť ako ľadová socha. Ak si dobre pamätám toto bolo asi to najdlhšie čo mi kedy povedal. A hlavne v tom bola cítiť starosť o mňa,

 ,,Však ma poznáš." ,,No veď práve." Venovala som mu veľký úsmev a rozišla sa k budove v ktorej budem momentálne ubytovaná. Síce som chvíľu hľadala kde sa dozviem číslo izby ale nakoniec mi osoba ktorá to tam mala pravdepodobne na starosť povedala že budem na izbe 216. Opäť som chvíľu hľadala ale nakoniec ma orientační zmysel nesklamal a našla som svoju izbu. Pomaly som začala otvárať dvere. Očakávala som to najhoršie. Bola som pripravená že tam bude nejaký feťák alebo zabijak. Nakoniec ma však čakalo veľmi milé prekvapenie. ,,Rachel..." Na nič som nečakala, pustila som tašku z pleca dole a rozbehla sa k Destiny. Chcela som najprv na ňu skočiť ale nechcela som jej zbytočne spôsobiť bolestivý pád, tak som sa rozhodla pre objatie.,, Destiny! Som tak rada že ťa vidím. A taktiež rada že tu nebudem bývať s nejakým feťákom. "