Jej denník (iba jej)

Zásielka

Sedela som doma na gauči, jedla čokoládu a pozerala nejaký dobrodružný film. Tešila som sa z toho, že som konečne doma sama, len ja a čokoláda. Nikto, len ja. Všade samé ticho. Zachvíľu si pôjdem pospať a pokecám s Bohom ako vždy. Proste krásny deň. Zrazu zazvonil zvonček. Bola som nahnevaná. Zase nejaká návšteva. Dúfala som že si len suseda prišla požičať múku alebo niečo, aby mohla urobiť obed. Preistotu som zobrala múku a šla som rýchlo otvoriť dvere. Otvorila som a stal tam on. Anton. Vyzeral hrozne. Asi vonku pršalo. Bol premoknutý ako keby bol celý deň v daždi. Lialo z neho. Usmial sa na mňa a v ruke držal čokoládu. Ja som sa naňho usmiala a pozvala ho ďalej. Objala som ho. No z dôvodu mne neznámeho, sa mi zatvorili oči a videla som len tmu.

Prebudila som sa a už som vedela koľká bije. Znova som sa ocitla vo sne. Stál tam Boh. Dobehla som k nemu a objala Ho. Boh mi naznačil že nech si s ním sadnem, že sa ideme pozhovárať. Sadla som si a rozkecala som sa: Pane, čo sa deje? Znie to vážne. Nechceš mi to už konečne povedať? Mohol by si...
Uvedomila som si, že Boh iba čaká kým dokecám. A tak som stíchla a nechala Boha hovoriť: Drahá Agátka, čaká ťa trápenie a...
Nenechala som ho dohovoriť a začala som ja: Áno? Ak myslíš Antona, už som si zvykla, že sa musím s ním naučiť žiť. Stále je protivný, ale dnes mi doniesol čokoládu. Takže to trápenie prináša aj ovocie. V mojom prípade čokoládu.
Keď som skončila, pokračoval On: Agátka, ja som myslel niečo iné. Navštívila ťa choroba. Bude to ťažké. Ale nezabudni! Čím viac dopustím trapenia, tým viac pridám milostí.
N

echápala som ničomu. Chvíľku som dumala a potom som spustila: No a aká to je? Kedy sa toho zbavím? Čo to obnáša? Dá sa tomu vyvarovať? A príčina?
Boh mi neodpovedal. Len som pochopila že mi všetko nemôže povedať. Musí mi dať čas. Ale prečo?