Tancuj

1. Šťastie...

Dnes ráno som sa zobudila zavčasu. Je 3.január, deň návratu! Ako sa teším! Pri myšlienke na to, čo všetko poviem Zite a Alici, už už horím netrpezlivosťou.

Rozsvietim lampu pri posteli.

Na tácke sa v svetelnom kruhu, ktorý vykresľuje lampa, trblieta môj medailón v tvare srdca. Spomienka na mamu. Kým si ho zavesím na krk, pobozkám ho. Toto robím každé ráno ako prvé. Počas celého dňa mi potom medailónik prináša šťastie.

Vyskočím z postele. V byte ešte panuje ticho. Skvelé! Teraz je rad na mne, aby som pripravila raňajky. Striedame sa. I keď som u pani Legatovej iba v podnájme, cítim sa tam naozaj „ako doma". A tak prikladám ruku k dielu. Je to normálka.

Obliekam si župan, učešem si vlasy do drdola a utekám do kuchyne. Pospevujúc si postavím vody na čaj, zo skrine vyberám šálky a všetky obvyklé haraburdy. Medzi sporákom a drezom trochu i tancujem, také malé relevé tu, náznak soutenu tam. Chcem byť čo najskôr vo forme!

- Ahoj, Ninooooč. Zjaví sa Émile a zíva ako hroch. Má na sebe pyžamo, ktoré má na hrudi obrázok ružového králika. V jedenástich rokoch! Ako malé dieťatko!

Žartujem: -Tvoja dojčenská fľaška ešte nie je pripravená, môj malý milovaný Émilko!

Nahnevane vykríkne: - Hlupaňa! Vybuchnem smiechom.

Grace tak isto. - Keď sa takto prekárate, vyzeráte, akoby ste naozaj boli súrodenci, – hovorí, vchádzajúc do miestnosti.

Émile zašomre- Veľmi pekne d'akujem. Hnevá sa.

Pokúšam sa udobriť si ho, a tak mu venujem veľký bozk: - Odjakživa som snívala o tom, že budem mať malého bračeka, presne takého, ako si ty!

- Nuž dobre, sen sa ti splnil, a tak sa môžeš zobudiť! – frfle.

Zahrmocú stoličky, usádzame sa okolo stola. V šálkach sa parí čaj, Grace vkladá kúsky chleba do hriankovača, Émile si vysype do svojho taniera hotový vodopád kukuričných lupienkov, ja sa natiahnem za jogurtom. „Ako je to len dobre, keď sme takto spolu...!" Vyzeráme ako skutočná rodina.

Émilova mama má pravdu. Mala by som o tom napísať ockovi. Potešilo by ho to, tam kdesi veľmi ďaleko, až v tom jeho Egypte. Je to čudné... už vôbec neľutujem, že nebývam u Gardelovcov..!

- Kým odídeš do školy, skús si trochu upratať svoju izbu, pripomenie mi medzi dvoma dúškami čaju Grace.

Ihneď odpoviem: - OK, idem na to, spoľahni sa.

Tykám jej, a akceptujem jej pripomienky. Ako by len Odile – moja nevlastná mama vyvaľovala oči! S ňou som sa tak ďaleko nikdy nedostala...

Dojedám jogurt, zhltnem hrianku s medom, upracem svoju šálku.

Už sa teším na všetky tie dobré veci, ktoré ma dnes čakajú.
Šťastie je celkom prosté. Aspoň občas.

Čo hovoríte na prvú časť, páči sa vám Nina???