Moonlight

02

  Už som nevládala. Už som nemohla ďalej. Labky ma boleli a od chladného snehu som ich mala celé stuhnuté. Dych sa mi ledva dral z hrdla a pľúca ma pálili. Potrebovala som oddych.

  Želala som si, aby som mohla zavrieť oči a keď ich znova otvorím, budú tam. Moji bratia a sestra bojujúci o zvyšky večere. Mama ako na nich hľadí s jemným materinským úsmevom a otec, ktorý nás neustále poučuje a radí nám.

  Sú mŕtvi. Už nikdy ich neuvidím. Sú preč. Som sama a musím sa spoliehať sama na seba. Zatriasla som hlavou a snažila sa vytesnať tie myšlienky z hlavy. Teraz nemôžem smútiť. Pokiaľ nechcem skončiť ako zvyšok rodiny, musím utiecť.

  Zavrela som oči a dovolila si poslednú myšlienku na to, ako mi budú chýbať. Avšak, bola to chyba. Akonáhle som oči znova otvorila, na labke som zacítila ostrú bolesť. Zaťala som zuby a prinútila sa nevydať ani hláska. Avšak akonáhle som si uvedomila, že nestojím na zemi, z úst sa mi vydralo tiché zakňučanie. Oči sa mi znova podarilo otvoriť až keď som dopadla do snehu. Okamžite som sa porozhliadala. Nijaký vlk na obzore. Len stromy a sneh.

  M-možno som ich striasla. Možno.. sú preč. No nemôžem zastaviť. Pomyslela som si a pokúsila sa postaviť. Ďalšia chyba. Akonáhle som váhu preniesla na ľavú prednú labku, z hrdla sa mi vydralo hlasné zakňučanie. Okamžite som ju zodvihla a znova sa poobzerala. Za mnou zo zeme vytŕčal koreň mohutného stromu vedľa mňa. Musela som sa potknúť. Potichu som zavrčala a len po troch som sa čo najrýchlejšie vydala ďalej. To, že som zanechávala stopy, mi bolo jasné. Ale keď sa k nim pridali aj kvapky krvi, bola som znepokojená. Nájdu ma. Nájdu ma a zabijú.

  Potichu som zavzlykala. Pľúca ma pálili, svet sa každú chvíľu zahmlieval viac a viac a z labky sa mi valila krv. Už som nevládala. Nevedela som, kde som, čo so mnou bude, či ma stále sledujú. V tú chvíľu som nevedela nič. Nerozmýšľala som, keď som sa otočila iným smerom a pomaly prišla ku stromu, pod ktorým sa nachádzala nora. Podľa pachu bola opustená a tak som do nej vliezla a schúlila sa do klbka. Chcela som zavrieť oči a dúfať, že všetko bude v poriadku. No nechcela som znova vidieť ten príšerný obraz. Dokázala som sa len s hrôzou pozerať na vchod do nory.

  Úprimne, zabudla som, že som túto knihu vôbec publikovala. Ale keď som ju teraz našla, prečo nenapísať ďalšiu časť? Dúfam, že sa v tom zatiaľ nikto nestratil pretože mi to príde trochu chaotické.. Ale keď som to začala písať, asi to malo tak vyzerať. Neviem, akým smerom sa tento príbeh poberie, keďže mám viacero nápadov. Každopádne dúfam, že to niečím nepokazím alebo tú knihu nezmažem, ako mám vo zvyku.. Každopádne, dúfam, že sa časť páčila.