Pravda pred nami

„Tak toto nie! Zabudni."

Na dôraz svojich slov, som si s bledým pohľadom premeriaval oceľové monštrum, ktoré sa vypínalo vysoko nad našimi hlavami. S miernymi zásekmi a v sprievode rinčania obrovských konštrukcii, si žilo vlastným životom. Nepotrebovalo ústa alebo nejakú ľudskú pomoc, skrátka hovorilo z cela samovoľne. Pomocou vetra, ktorý unášal jeho slová pozdĺž celého okolia.

Tobias vedel, že nemám rad horské dráhy. Ale aj napriek tomu ma dlhé roky presviedčal, aby som to aspoň raz skúsil. A toto bol deň, kedy jeho naliehanie dosiahlo úplne iný rozmer. Do nášho mesta dorazil nový cirkus spolu so zábavným parkom a on si to proste nemohol nechať ujsť. Aby toho nebolo málo, tak do toho musel namočiť aj mňa.

Na rozdiel od neho, ja som mal doslova panickú hrôzu z výšok. Veď, čo ak sa ten vozík zasekne na dlhšiu dobu úplne na vrchole a vy nebudete môcť dôjsť bezpečne na začiatok? Mimovoľne sa mi v hlave objavil obraz, ako padám na betónový chodník. Iba vďaka tej predstave ma striaslo.

„No tak, Zach. Nebuď padavka. Bude sranda," povedal a ruku si vyložil na moje rameno. Zahľadel som sa na neho a znechutene odvrátil tvár. Pozeral sa na tú príšeru, ako keby to bola tá najlepšia vec na svete.

„Mhm, jasné... a videl si tú partiu, ako sa pred chvíľou celá zelená prehýbala v páse? To bola tá tvoja sranda? Alebo skôr to, ako vyvracali svoje obedy na zem?"

„Nie, to bol detail," prevrátil očami a poznamenal, „tebe sa to nestane, keďže si obed ešte nemal." Keď uvidel môj výraz v tvári, víťazoslávne sa usmial. Pretože vedel, že sa mi čoskoro minú výhovorky.

„Chceš to risknúť? Garantujem ti, že ešte nestrávené raňajky skončia na tebe," skúsil som naposledy.

Ani neviem ako a stál som v rade s vysmiatym Tobiasom od ucha k uchu. Pociťoval som mierne obavy a moje vnútornosti sa nepríjemne sťahovali už iba z pohľadu na tú oceľovú vec. Nepomáhalo ani, že som z každej strany počul výskanie ľudí. Preglgol som, už sme boli skoro pri pokladni.

Jediný dôvod, prečo som vkročil a nasadol dovnútra vozu bol ten, aby som umlčal kamarátove reči. Ale taktiež v tom bola aj moja hrdosť, ktorá by v prípade opätovného zdupkania utrpela značné škody. Musel som mu, aj mne samému dokázať, že sa toho nebojím. A potom si priznať víťazstvo, v podobe pochvalného potľapkania po chrbte.

Zapol som si pás a ihneď zakvačil nechty do držadla pred sebou. Vyslúžil som si pobavený úškrn Tobiasa, ktorý sa na mne výdatne zabával. Na oplátku som na neho zazrel a o pár sekúnd na to, sa naše vozíky rad za radom rozbiehali. Ako na zavolanie, začínajúci výskot a smiech priam zničili moje ušné bubienky.

Srdce mi začalo nekontrolovateľne rýchlejšie biť, ako sa zem pod nami začala pomaly vzďaľovať. Ani som sa nenazdal a oblial ma pot, ktorý mi začal stekať po tvári. V tom čase sme boli asi v polovici našej cesty úplne nahor. Stisol som oči od náhleho pocitu strachu, ktorý ma úplne odzbrojil. Avšak, na naliehanie môjho spolu-sediaceho som ich opäť otvoril, keďže podľa jeho slov by mi ušiel ten najkrajší výhľad.

Horská dráha sa kľukatila do všetkých zákutí zábavného parku, ktorý bol spojený s cirkusom. Oddeľovala ich len kratučká cesta, ohradená malým provizórnym plotom. Samotný zábavný park mal skutočne mnoho atrakcii a niekto by mohol mať problém, vybrať si. Čo sa týka cirkusu, v strede sa týčilo veľké šapito s tými najkrikľavejšími farbami, aké len mohlo mať. Okolo boli menšie stany, ktoré boli strategicky rozmiestnené podľa potrieb. Všetko hralo rôznymi farbami a napomáhali tomu aj pestrofarebné koruny stromov. Vo vzduchu bola cítiť vôňa lístia a všelijakých jedál. Zbiehali sa mi slinky, keď som si vďaka tým lákavým vôňam, predstavil pečienku. Chuť prešla skoro ihneď, akonáhle som uvidel túto horskú dráhu a doplo mi, čo ma čaká.