Rok 1827

200 13 10
                                    

Slnečné lúče bojovne prenikali cez úzke štrbiny mohutných vínovočervených závesov, za ktorými sa tajil príjemný slnečný deň. V ružovom salóne však vládla ponurá nálada. V rohu miestnosti sa ozývali nežné tlmené vzlyky patriace mladej žene sediacej za masívnym klavírom. V trasúcej ruke zvierala list popísaný tmavým atramentom a bolestivo mraštila obočie, zatiaľ čo jej slzy máčali husté mihalnice. Cítila tupú bolesť na srdci, akoby ju prebodol ostrý nôž. Tak ukrutne dlho odolávala svetu vo všetkých prekážkach, viedla boje so samou sebou, tým strachom vo vnútri, ktorý ju zadúšal zakaždým, keď ostala čo i len na pár minút osamote. Neuveriteľné akú nežnú ženu predstavovala. Bolo iba otázkou času, kedy príde k momentu zlomu. A prišlo k nemu práve dnes. Stačilo tak málo. Chvíľa otupnej samoty, tá žalostná správa o smrti toho jediného, najbližšieho človeka a clivá melódia, na ktorej sa nevedomky podieľali jej vlastné prsty. Vari sa čudujete prečo nevedomky? V momente ako sa mladá žena usadila za krídlo klavíra vyrobeného z čierneho ebenu, myšlienky sa jej rozutekali na všetky strany ako biliardové gule po údere. Mladá žena, Rossalia ju volali, podľahla vlastnému utrpeniu. Bola to jemná žena, nadmieru láskavá a veľmi obľúbená. V spoločnosti mužov však nepatrila k najžiadanejším ženám. Ovplývala krásou tak nežnou, akú vlastnia iba snežienky hľadiace na svet spod prikrývky snehu v ešte chladné zimné rána. Z celého postavenia jej útleho tela a z teplých orieškových očí jej sálal nevýslovný pokoj, pre ktorý ju mladí gentlemani považovali za nie príliš zaujímavú s nedostatkom šarmu a vášne, čo sa pre nich javilo ako neprijateľné. Často som sa pýtal, ako môžu byť tak prekliate slepý. Blúdiace ovce vo víre svetských pôžitkov, nevýslovne túžiacie po ukojení vlastných potrieb. Vŕtala mi v hlave otázka, po čom ďalšom ešte budú túžiť?! Kam až sú ochotný zájsť, koľko zmlúv s diablom mienia podpísať, aby ich to doviedlo, vlastne ani nevediac kde. Cesta bez konca. Tá mladá žena vzlykala, div že sa jej srdce nerozbilo na milión kúskov. Po väčšine času som ju však výdaval smiať sa a iskry vočiach jej hrali všetkými farbami dúhy. Žena krehká ako sklo, ale nemýľte sa, sám viem veľmi dobre akou silnou osobnosťou bola. Dokázala hrdo zdvihnúť bradu a bojovať za nevinných, za seba. Už iba tým, že si uvedomovala hodnotu vlastnej duše, ktorá túžila byť pochopená a obdivovaná. Ktorá nebola žiadostivá po spojení tiel, ale predovšetkým duší. Ach, mladí muži! Ako inak to smiem nazvať, ak nie vášňou? Tak hlbokou ako dno oceánu. Nespočetne veľa krát som ju pozoroval pri hre na klavíri, ktorej sa dokázala oddať ako sa nevesta oddáva ženíchovi. Prsty jej behali po klávesoch, vydávajúc ľúbozvučné tóny, telo sa knísalo do rytmu. Vznešený hlas sa niesol celou miestnosťou. Rossalia milovala jazdu na koni rovnako ako milovala svojho psa. Spomínam na deň, kedy nám ho priniesli. Presedela pri ňom celú noc, držala ho v náručí a utešovala, keď sa mu začalo cnieť za domovom. Dala mu sľub, že ho za žiadnych okolností neopustí a odo mňa žiadala rovnaký. Slová, ktoré sa rozplynuli vo vzduchu v okamžiku vyrieknutia a pritom znamenali tak veľa, lodné kotvy, ktoré nás mali držať pohromade. Mali. Čo všetko by sa v živote malo. Vidieť. Počuť. Dodržať. Existujú však veci, ktoré človek nemá vo svojej moci.

Svitol nový deň, rovnako slnečný, rovnako teplý ako ten predchádzajúci. Ružový salón však zíval prázdnotou, čo sa javilo ako dobré znamenie. List, ktorý spôsobil mladej žene bolesť, ležal bezvýznamne pohodený na stole. Pri ňom sa týčila hrubá vosková sviečka plánuca jasným teplým plameňom, zatiaľ čo sa Rossalia vydala na vychádzku so svojím koňom a zdanlivo neznámym mužom. Kým len ten muž býval. Mladík unášaný pudmi, potrebami, pýšiac sa svojou vitalitou, neutíchajúcou plánucou túžbou po dotykoch nahej pokožky, po pocite uspokojenia. Ako krátko to trvalo v porovnaní s nasledujúcim pocitom márnosti. Prešlo veľa rokov, kým sa mu podarilo pochopiť, že iba ak vládne duša telu, dosiahne pravý vrchol bytia. A tak sa hrdil vedľa nej na svojom statnom žrebcovi, v rukách voľne držiac opraty. Muž plný sily a zároveň láskavosti. Vyžarovala z neho rozhodnosť a vzdelanosť hodná muža jeho veku a postavenia. Podistým nikomu neušiel značný vekový rozdiel medzi mladou Rossaliou a jej spoločníkom, Williamom, ktorý jemne presahoval rozmedzie 20-tich rokov. Napriek tomu medzi nimi vládla priateľská a veselá atmosféra. Dokázali nájsť mnoho spoločných tém či názorov. Už vtedy som v nich videl prebúdzajúce sa konáre stromov v jarnom povetrí, postupne posievané drobnými kvetmi. Dvojica strávila spolu jedno z tých najobyčajnejších popoludní, ktoré sa rozhodli uzavrieť pri šálke pravého anglického čaju.

"Zasievate dobro svojou láskavosťou a predsa žnete úrodu utrpenia. Túžite plakať a predsa sa dokážete usmievať. Ako je to možné?"

Zažil som hluk nepovedať ani slovo, rovnako ako som videl ticho vypovedať všetko.

"Naučiť sa strpieť bolesť, trápenie, poníženie, prekonať smrť a vyjsť z križovatky pochybností. Vedieť sa usmievať, aby nikto nemal ani tušenie, ako veľmi nás to ničí. To je údel žien a nie len tých, každého človeka. " to boli slová tej vzácnej ženy, ktorá sa nič netušiac rozhodla vydať osudu na pospas, ponoriť sa do jazier čírych smaragdových očí muža, ktorý videl za oponu. Ktorý už nehľadal, ale našiel. Sekunda spojenia duší, náruživosť tiel. Podišiel k Rossalií, jej krehkú ruku si oprel o mužnú hruď, prižmúril oči, pozdvihol kútik úst do úsmevu a súcitne sa jej zahladiľ do očí. Jakživ som nemal možnosť vidieť takú vášeň, súznenie a obdiv.

"Mojím údelom teda bude veriť vo vás a ľúbiť vás láskou tak silnou ako sú korene stromov, ak mi to dovolíte. Na oplátku žiadam iba vašu dôveru, pretože nikto nie je odsúdený na to, aby svoju bolesť znášal sám Rossalia." S úsmevom som sa prizeral na svoju najdrahšiu sestru. Napriek tomu, že mi bolo odobraté právo byť jej oporou, prijal som smrť, ktorá ma navštívila.

Postrehol som, ako sa Rossalií po líci skotúlala obrovská slza. To bola chvíľa, kedy pochopila skutočnú podstatu lásky, v ktorej je dôležité dávať, ale rovnako dôležité je vedieť prijímať. William svojej Rossalií zotrel tú sloniu slzu, drobným krokom k nej pristúpil ešte bližšie, zohol sa k jej tvári a dotkol sa tých jemných pier. Začal ich láskať, až kým sa Rossalia neodvážila mu tú láskavosť opätovať. Až kým spolu nevzlietli do nevýdaných výšin lásky a vášne.

Ako milovať nenájdeš napísané v žiadnej knihe, ale vo svojom srdci..

Umenie milovať ✔️जहाँ कहानियाँ रहती हैं। अभी खोजें