Tajomstvo dedinky Amfus

5. 12. 1779

5. December 1779

Pred lekárňou na starej, drevenej lavičke sedí urastený gentleman. Zamyslené oči, havranie vlasy, tvár jemne zarastená... Z vrecka kabátu vytiahol kožený zápisník

„Záznam z dňa: 5. 12. 1779, streda, dvadsaťpäť minút do polnoci

Amfus. Tiché mestečko, málo obyvateľov, blízko Nerdenských lesov. Krásne scenérie, milý ľudia... Prosto miesto mimo svet. Miesto ako stvorené pre mňa, Eliasa Drawooda. Som tu už niečo cez týždeň a dôvod môjho pobytu sa pozmenil. Pred troma dňami som obdržal list od doktora Freeda. Písal v ňom, že odmieta podporovať niekoho s tak fantazijným prístupom k vede a lekárstvu ako som ja. Preto som sa rozhodol vystúpiť z doktorskej obce a to natrvalo! Nevrátim sa už do londýnskej, podradnej spoločnosti zhadzujúcej každého, kto nezmýšľa podľa predstáv predstavenstva. Začal som si prenajímať izbu u jednej starej pani a postupom času si založím malú ambulanciu. Jediná vec, ktorá ma trápi je poverčivosť miestnych. Na konci mesta za lesom je starý dom v ktorom žije miesta čarodejnica. Aspoň tak mi to vravela moja domáca. Vraj žena, ktorá v tom dome prebýva chráni mestečko pred skazou, ale nikto s ňou nechce mať nič spoločné. Vravela mi taktiež, že každý druhý štvrtok žena chodí do mesta na nákup byliniek, chleba a tak podobne. Mala by prísť zajtra, takže si chcem overiť či je tak strašidelná ako v mojich predstavách. Vraj sa volá D ₰ "

„Ach, znovu sa zlomil hrot." zašomral a odložil zápisník späť do vnútorného vrecka kabátu.

„Celé mesto už spí. Asi by som sa mal tiež vydať do postele. Vyzerá to na krásnu noc."

Spomedzi sivých mrakov vyliezol strieborný spln. Starý dedinčania takúto noc nazvali vlčí sabat. Pri každom splne sa z neďalekého lesa niesol vlčí spev, pomedzi stromami poletovali iskričky ohňa. Vzduchom sa niesla vôňa levandule a omeje. Na oblohe tancovali hviezdy a vytvárali rôzne obrazce.

Takýto pohľad videl len málokto, a málokto sa ním mohol neskôr chváliť. Väčšina ľudí, ktorí videli čo sa dialo keď nastal vlčí sabat, do rána neprežila. Nikto z dediny nevedel ako, ani kedy daný ľudia zomreli, ale našli sa dedinčania, ktorí to prežili. Tí vraveli, že počuli za chrbtom niekoho funieť. Potom videli záblesk modrého svetla a vo vetre sa vlniace biele vlasy. Čo sa stalo potom si nepamätá žiaden, pretože každý z nich si nejakým spôsobom zranil hlavu. Začali sa šíriť klebety o strašnej príšere a o čarodejnici, ktorá ju každý spln krotí. Príbehy sa líšili no jedno mali spoločné. Všetci preživší počuli šialený rev a videli modrý záblesk. Táto povera mala korene už v časoch keď sa mestečko ešte len stavalo. Tak ako v dnešnú noc aj v tú pred mnohými rokmi sa na mestečko pozeral strieborný mesiac. Ten vypúšťal na svet monštrum zo žiarivo žltými očami a tesákmi ako britva. A tak ako predtým, tak aj dnes lační po krvi.

Eliasove hnedé, karamelové oči hľadeli na hviezdny tanec. Hviezdy sa striedali jedna s druhou šialenou rýchlosťou a vytvárali na nebi znak päťcípej hviezdy. Ten žiaril presne na stred lesa. Do ticha zasneženej noci zaznej výkrik a zvuk, ktorý predtým ešte nikdy nepočul. Znelo to trochu ako vlk, trochu ako medveď a z nepatrnej časti ako človek. Po Eliasovom tele prebehli zimomriavky. Vzduchom sa znovu niesol ten šialený, uši drásajúci zvuk. Tmavé, kožené topánky kráčali po bielej prikrývke, uličkou vedúcou stredom mestečka. Na široké ramená, skryté v kabáte, dopadol jemný sneh. Na streche domu stála chlpatá silueta, osvetľovaná bielym splnom. Hrubé svalnaté končatiny, zakončené ostrými, nechtom podobnými, pazúrmi škrabali škridle na streche. Zhrbené, hnedou, drsnou srsťou pokryté telo sa pomaly narovnávalo. Tvár s predĺženým piskom a krvavými zubami hľadela na muža v strede cesty.

Elias zdrevenel od hrôzy. Chvel sa a na jeho čele sa objavili kvapôčky potu. Takmer nedýchal, mysľou mu behalo mnoho myšlienok. Zlatožlté dúhovky zo strechy pozorovali svoju korisť v tmavom, dlhom kabáte. Netvor začal funieť a vrčať. Skrčil sa do podrepu a zoskočil z doškriabaných škrydlí, ani nie päť metrov od muža s údesom v tvári.

„Čo do pekla?! To... To je prosto nemožné! Neexistuje, že by to mohlo..."