Barónka

27

Seth ju znovu pozorne prezeral, znovu siahol na krk. Zdalo sa mu to, alebo vážne cíti tep. Ale ako? Bolo tam toľko krvi! Malo ju to zabiť. Nahol sa k jej nosu, priblížil k nej svoje ucho. Nič.

Začal jej rozhŕňať košeľu, že sa pozrie na ranu. Nádej ho hnala, ruky sa mu triasli. Zastavil ho Gray, ktorý ho chcel nadvihnúť.

„Nechaj ma!"zavrčal ako ranené zviera.

„Zdvihnite ho, pán Lumiére. Musíme odniesť telo domov a nehodí sa, aby ju takto ošmatrával!" uzavrel kapitán prísne.

Hoci sa vzpieral, Gray ho predsa len dostal na nohy. Museli ho prichytiť ešte dvaja chlapi, aby sa bratovi nevytrhol. Potom nadvihli dievča, položili ju na provizórne nosidlá, ktoré stihli narýchlo urobiť.

Odnášali ju preč, keď Seth prosebne pozrel na kapitána. Ten dal znamenie, aby zastali. Otrok lásky pristúpil k svojmu idolu a naposledy jej stisol ruku, pobozkal na pery. Keď sa odťahoval, ucítil jemný tlak jej prstov.

Nebol si istý, čo cítil. Udivene pozrel na jej tvár, no tá bola stále rovnaká. Nemohol sa viac diviť, nosiči sa pohli. Pustila ho. Prekvapene pozrel na svoju ruku, potom na brata.

„Všimol si si to?" opýtal sa ho rýchlo.

„Čo?"

„Stlačila mi ruky!" podišiel ku Grayovi, pozrel mu do očí.

„To sa ti zdalo,Seth."

„Nie! Sám si to povedal. Všetko je klam! Asi som ju skutočne podcenil," usmial sa neisto.

Gray na neho pozeral so súcitom.

„Ako mohla ale prežiť? Strelil ju rovno do srdca."

Seth sa zarazil.

„Neviem, ale nejako sa jej to podarilo."

Obaja sa zadívali za odchádzajúcimi.

O

Doma ich vyčkávali. Matka ani otec nemohli dať najavo svoje city, len Daniel sa uškŕňal hoci sa mu to ťažko potláčalo. Zložili jej telo v kaplnke pri paláci, tam sa zišla celá rodina. Kňaz sa modlil nad jej telom, pálil sviečky, niektorí dokonca uronili pár pokryteckých sĺz.

„Máte dúfam vrahov," poznamenal jej otec, pritom pozrel na kapitána. Ten stál vedľa neho, v rukách mal klobúk.

„Iste. Rovno sa priznali."

Daniel vypočul tieto slová, ospravedlnil sa a vzdialil. Barón pozrel na svojho kapitána a dal mu znamenie, aby išiel za ním.

„Nepustite ho von, nič nesmie poslať. Rozumeli ste?" stihol mu ešte povedať. Bach prikývol a stratil sa. Otec sa zadíval na dcérino telo, pokýval hlavou. Vzal svoju manželku pod pazuchu a vrátili sa do domu.

„Nikto sem nesmie do rána, rozumeli ste?!" vydal prísne rozkaz barón, jeho žena na neho začudovane pozrela. Dokonca ani kňaz sa tam nesmel obšmietať.

Služobné prikývli, no nechápali. Prečo tam nikto nesmel? Radšej ani nevedieť, len počúvať príkazy. Zavreli kaplnku, jediným spoločníkom mŕtvej boli sviečky a ich jemný prísvit.

Nikto si ale nespomenul na Lucu, ktorý to u Louisa nemohol vydržať. Vrátil sa naspäť v momente, keď privážali Madlene. Stačilo, že ju zbadal nehybnú a mŕtvu, so zúfalstvom vbehol do domu, vzal nôž a opäť vybehol do tmy.

V záhrade si sadol pod košatý strom a s plačom si chcel vraziť čepeľ do hrude. Pridúšajúc sa nadýchol, pripravený potlačiť. Posunul sa lepšie, keď zacítil vo vrecku kus papiera. S údivom položil nôž vedľa seba, a vytiahol list.