Barónka

25

Luckyho deň prebiehal pokojne ako obyčajne. Ako obyčajne vyriešil starosti spojené s obchodom, najedol sa, oddýchol si a zas pracoval. Vydával príkazy, čertil sa ak nepočúvali, striedmo chválil.

Bol spokojný, pretože aj jeho zasiahla oslava, ktorá sa odohrávala medzi noblesou. Tak ako každého v meste. Barón totiž štedro obdaril mestský úrad a vážených radných. Samozrejme sa ušli úroky aj pre neho. Vôbec ho netrápila strata zisku z nevestinca, do ktorého vtrhli tí barónkyni poskoci.

V tomto príjemnom rozpoložení ho našiel jeho ochrankár, ktorý býval s ním v dome, a ktorý si často tak rád doberal služobnú. Niesol kus papiera. Ten bol dokrkvaný, akoby niečim poliaty.

„Šéf, máte tu list."

„Polož ho sem,"povedal a ukázal perom na voľné miesto. Nezdvihol zrak od práce, rátal s presnosťou finančníka.

„Posol čaká na odpoveď."

„Nech odíde. Pošlem niekoho za ním."

Ochrankár prešľapoval.

„Vraj sa nemá vracať skôr, pokým nedonesie odpoveď."

Lucky zdvihol predsa len pohľad. Príkro sa díval na svojho podriadeného. Pre neho sa pomýlil.

„Kto to tu vedie?"

„Vy, šéf."

„Tak ti hádam nemusím preto hovoriť, aby si ho vyhodil!"

Chlap sa už zvrtol, že vyhodí hosťa, keď Lucky otvoril list a rýchlo ho prečítal. Striaslo ho od obáv, zastavil ho.

„Rozmysleli ste si to?"

„Áno," usmial sa nevrlo. „Hneď odpoviem."

Vzal čistý hárok papiera, načmáral neúhľadne odpoveď. Bez slova ho podal svojmu chlapovi a pohľadom ho vyprevadil von. Len čo bol preč, spálil indiskrétny biely hárok. Oprel sa o operadlo, v hlave mu vírili myšlienky a plány.

Veci sa začali komplikovať, všetko ukazovalo, že sa blíži búrka. Bude sa musieť stratiť. Mal by ale pred tým varovať Britvu. No ako rozmýšľal, vedel, že ten bude odpovedať možno až večer alebo ďalšie ráno. Toľko času nemali, museli kuť železo za horúca.

Preto sa rozhodol.

Vzal nový papier, napísal odkaz svojmu nadriadenému. Bolo mu jedno, že si ho Britva prečíta neskoro. Takto bol chránený, nič by mu boss nemohol vyčítať. Len čo dopísal, zazvonil na zvonček. Ukázal sa jeho chlap.

„Toto nech odnesú Britvovi. A zožeň chlapov, aspoň dvadsiatich, nech si prichystajú zbrane. Povedz Josephine, nech mi pripraví šaty."

„Niekam idete,šéf?" spýtal sa nechápavo ochrankár. Lucky na neho pozrel ako na imbecila.

„Mám si pýtať tvoje povolenie?"

„Nie... Len je to tak narýchlo. Nespomínali ste, že niekam pôjdete."

Dokonca Lucky ostal na chvíľu zmätený.

„Panebože, vypadni už!" skríkol zrazu, hodil po ňom pero. Chlap sa uhol a vybehol von. Nerozumel, čo urobil zle. Asi dnes mali všetci divnú náladu.

O

Madlene sa cestou zastavila u Alici. Nebola doma, jej matka povedala, že len čo prišla, vzala veci a zas odišla. Preto sa vybrali za jej strýkom. Tam ju našla ešte viac mrzutú a sršiacu zlou náladou.

Luca na príkaz Madlene musel ostať v koči, čo sa mu nepáčilo, no poslúchol. Netušil, prečo sem prišli. Hádam urovnať dávne krivdy. Hnevalo ho to. Mohol byť nejako užitočný. Na jeho počudovanie ale barónka bola hneď von.