Tajomstvo dedinky Amfus

PROLÓG

Vo vzduchu vonia ihličie. Z čierno-čiernej oblohy na zem letia kúsky zmrznutých oblakov. Ľadové hviezdy tancujúce medzi smrekmi, dopadajúce do bielej periny. Je hrobové ticho. Zimný les upadajúci do spánku. Do nemoty lesa zaznel výstrel. Konáre praskajú, vŕzga čerstvo napadaný sneh. Na nevinne bielom snehu šepotom kričia krvavé stopy. Kvapôčky krvi na čistine vytvárajú vlastnú cestu lesným kráľovstvom. Temné stromy a jasné hviezdy sa stávajú svedkami príbehu lovca a štvanej zvere. Ale kto je skutočná korisť a kto lovec?

24. December 1776

Lesom beží žena. Na tvári sa skveje desivý škrabanec zaliaty krvou. Jemná ruka zastavuje červený potok lejúci sa z blankytných korzetových šiat. Vpredu na korzete krásnou, čiernou, pozlátenou niťou vyšité ornamenty zvýrazňovali prirodzenú krasu ženinho tela. Jej dlhé štíhle ruky zahaľovala biela, čipkou prešívaná blúza. Dlhá suknica, siahajúca takmer po zem, bola taktiež obdarená ornamentmi. Bosé chodidlá zmrznuté na kosť, červené a dorezané od popadaných konárov stále neprestávali bežať. Oči čierne ako eben, líca doštípané od ľadových bozkov víchrice... Pehy rozplývajúce sa takmer po celej tvári, vlasy jak biela vlajka vejúce v snežnom vetre. Každý krok páli a mrazí zároveň. Zhrozený výraz na jej tvári nie a nie zmiznúť. Bežiac míňala stromy, šepkajúce jej správnu cestu. Jej drahocenná krv kvapkala do čerstvého snehu, stále vo väčšom množstve. Jej doráňané, bledé telo sa triaslo a jej kolená sa podlamovali. Premrznuté chodidlá narazili do prekážky, v podobe spráchniveného kmeňa. Do piet zabodnuté triesky vnikali hlbšie a hlbšie do mäsa. Z popraskaných pier zaznelo tiché zasyčanie. Z neďalekých kríkov vyletel kŕdeľ sivo-hnedých vrabcov. Za kríkom stála postava so šialenými, žltými očami plnými žiadosti. Tie hľadeli na spráchnivený kmeň potrieštený krvou. Za stromami, pár metrov od starého dreva, čupelo zúbožené žieňa snažiace sa nevydať ani hlások. Po lícach jej stekala jedna slza za druhou.

„Bože... bože... žiadam ťa... prosím ťa..." zakryla si ústa červenými dlaňami.

„Pomôžte... pomôžte niekto... hocikto! Nechoď sem! Hocikam... hocikam len nie sem! PROSÍM!!! Prečo... prečo sa to muselo stať?! Čo... čo som to vykonala?! Kedy sa to takto zvrtlo?!"

„Tsss "

Zasyčala a oblapila sa okolo pásu. Krv z jej brucha tiekla závratnou rýchlosťou.

„Keď to takto pôjde ďalej..." otočila hlavu smerom k nebezpečiu číhajúcemu v kríkoch na druhej strane lesnej cestičky.

„Už som stratila priveľa krvi... Týmto tempom...Tsss... Au..."

„Sakra, prečo to musí až tak bolieť?!" zašepkala do ticha.

„Budem nútená spraviť... TO! K tomu nesmie dôjsť!!! Musím nájsť tú prekliatu chatrč!!! Dária spomeň si..."