Barónka

25

„Čo si tam chcela?" spýtal sa, tváriac sa, že ho to nezaujíma. Že sa pýta len z nudy. Madlene prekukla jeho pretvárku.

„Rozostavujem šachové figúky."

„Nechápem."

„Ak všetko pôjde dobre, pochopíš."

„Teraz sa zahrávaš," upozornil ju s vážnym výrazom tváre. „Zabúdaš, že sa ľudia nechávajú ovplyvňovať citmi a vášňami."

„Veľmi dobrá pripomienka!" uznala. „Na tento aspekt som nepomyslela."

„Nepovieš mi, o čo sa snažíš?"

„Ešte nie je ten správny čas."

Nato sa koč pohol,obaja cestujúci boli ticho. Lucu to vážne desilo. Kedysi sa mu zverila so všetkým, s každým problémom, spoločne vymýšľali únikové cesty. Teraz to bolo iné.

„Zmenil si sa," ozvala sa zrazu, zrak upierala kamsi preč.

Zaklipkal očami, či dobre počul. Chcel odpovedať, keď zastali. Boli doma, takže musel vystúpiť a otvoriť jej dvierka. Počkala na neho a pri vystupovaní sa na neho povzbudivo usmiala.

Cestou do izby ju stretol otec. Chcel s ňou hovoriť, ale vyhovorila sa na bolesť hlavy. Obaja prekvapení, jej komorník aj otec, sa na ňu pozreli. Túto výhovorku, ktorú používali bežne dámy, u nej ešte nepočuli.

„Vážne si v poriadku?" spýtal sa jej ticho Luca, keď vchádzali k nej.

„V úplnom. Len som potrebovala pokoj na písanie."

„Začínam byť dosť znepokojený tvojim správaním. Čo ti povedal gróf Navare?"

„Čo som chcela počuť."

Luca mal dosť tých nejasných odpovedí. Požiadal ju, aby mohol odísť. Privolila, ale povedala, aby sa vrátil do piatej. Potom ho bude potrebovať. Uklonil sa jej a odišiel.

Rýchlym krokom odišiel z paláca, aby sa mohol ísť poradiť s Lumierovými. Hoci sa mu to vonkoncom nechcelo, potreboval pomoc a oni boli jediní vhodní kandidáti. Aj s Louisom sa bavila, akoby sa nič nedialo.

Zaškrípal zubami a pridal do kroku. Kapitán Bach ho sledoval vrtiac hlavou. Ach, tie výstrelky mladých dám! Pomyslel si.

O

Len čo dopísala posledný list, vložila ho do obálky a zapečatila. Uložila ich do skrinky, kľúč schovala na tajné miesto, o ktorom vedela len ona. Upravila sa a šla za bratom. Ten bol už určite hore.

Komorník ju ohlásil, no Daniel ju nechal čakať skoro pol hodiny. Nevšímala si to, poznala jeho povahu. Keď ju nakoniec vpustili dnu, pripadala si ako cudzinka a nie osoba, ktorá tam býva.

„Drahý braček!"ozvala sa, keď vstupovala dnu. Daniel bol bledý, tvár mal stiahnutú hnevom.

„Sestra," kývol jej hlavou. Usadila sa oproti nemu.

„Ako si sa vyspal?"

Čosi zavrčal namiesto odpovede.

„Po čo si prišla?Mám veľa starostí."

„Zver sa mi s nimi. Spolu možno nájdeme východisko."

Uvidela jeho opovržlivý úsmev.

„Nie je to pre tvoju hlavu. Sú to mužské záležitosti."

Prikývla, očami zablúdila po jeho izbe. Tvárila sa normálne, skoro až unudene.

„A ak uhádnem?"

„Čo uhádneš?"

„O čo sa strachuješ," pritom na neho pozrela. Mohol vyčítať osteň, útok. Vedela niečo, čo nemala.

„Nepokúšaj ma, sestra. Aby si to potom neľutovala!"

„Ja a pokúšať!" zvolala s úsmevom. „Varujem ťa."

Daniel zúžil oči. Jeho myšlienky boli ako včely v úli. Snažil sa ich usporiadať, snažil sa preniknúť do mysle svojej sestry.

„Nemáš na to dôvod. Ak som niečo urobil... Ach, varuješ ma pred otcovým hnevom?"

„Možno."

„To, čo som urobil na oslave nebola moja vina. Ale poznám otca a jeho výčitky prežriem."

„Oslava je jedna vec, o čom hovorím ja, je druhá."

Nastalo ticho. Daniel sledoval sestru, Madlene mu pohľad opätovala. Skúšali vôľu toho druhého.

„Hádanky nemám rád," ozval sa.

„Ja áno. Vieš čo nemám rada?" Neodpovedal. „Triky a komploty."

„Tie sú najzábavnejšie," oponoval.

„Nie pre toho, kto je obeť."

„Povedz mi priamo, čo odo mňa chceš!"

„Aby si obetoval Luckyho. Inak ťa potopí."

Bol by ešte viac zbledol, keby sa nebol opanoval. Lenže Madlene neušlo mierne chvenie rúk, záblesk obavy v očiach.

„Pozrime sa. Viem kto je ten muž, počul som o ňom, ale nemám tušenia, prečo mi niečo také vravíš."

„Poznám ťa dobre, Daniel. Možno si myslíš, že oklameš iných, ale mňa nie. Preto som ti dala túto poslednú radu. Nedráždi ma."

Videla ako očervenel hnevom.

„Stačí, že si ma zosmiešnila včera, dnes sa mi budeš vyhrážať! Mne!"skríkol. „Ty cundra! Mám na teba toľko špiny, že otec by ťa musel dať zavrieť do kláštora, aby aspoň trochu zmyl hanbu z nášho mena."

Postavila sa bez emócie, podišla k nemu. Pozrela na neho zvrchu.

„Povedala som ti, že to bola rada. Ak ju nepočúvneš, je to tvoja vec. A ver, že ak začnem hovoriť ja, otec ťa bude radšej vidieť v hrobe, lebo si pošpinil naše meno."

Urobila pred bratom pukerlík a s búšiacim srdcom vyšla von. Daniel sa zachvel a ihneď začal písať odkaz.