[SK] In the name of nation

1/3

Jej snom bolo pomáhať vlastnému národu. Jej snom bolo sa stať niekým, koho práca má zmysel pre národ. Aby práca ktorú vykonáva bola oceňovaná nielen blízkym kruhom ale aj za hranicami. Presne o tom snívala keď bola menšia a krátko po tom, čo oslávila svoje pätnáste narodeniny sa na jej škole konala súťaž ktorú sponzorovala Armáda a Vedecký ústav.

Táto konkrétna súťaž sa uskutočňovala každým rokom a prebiehala na troch elitných školách. Práve na jednej z nich sa ocitalo dievča s tvárou anjela. Mala ázijské korene no narodila sa vo Fínsku. Ovládala angličtinu na veľmi pokročilej úrovni a spomedzi niekoľkých študentov vynikala svojimi znalosťami a veľkou túžbou zúčastniť sa tejto špecifickej súťaže. Z troch škôl sa vždy vybrali traja študenti s najlepšími výsledkami ktoré nikdy nesmeli byť nižšie ako deväťdesiat percent. Minimálna veková hranica bola stanovená na pätnásť rokov čo ona splňovala. Dokopy sa vyberie deväť študentov ktorí sú na rok poslaný na základňu kde prebieha zácvik pod drobnohľadom profesionálnych vojakov a vedcov ktorí skúmajú ich reakcie pod vplyvom stresu, nedostatku času, veľmi obmedzených možností k dispozícií na riešenie danej problematiky takže bola nutnosť improvizovať.

Každý kto dával minulý školský rok prihlášku bol zaevidovaný do systému ktorý bol prepojený s Armádou a ústavom vedy ktorý neskôr posielal papiere na štatistický oddiel. Ten tieto údaje každým rokom zverejňoval pre verejnosť. Záujem samozrejme z roka na rok rástol ale úspešnosť bolo skoro nemožné dosiahnuť. Vybrali sa len tí najlepší. Prechádzal si prípravami na súťaž ktorá pozostávala z písomného a ústneho skúšania. Ona mala trošku problém s vyjadrovaním sa pod tlakom ale dokázala improvizovať. Bola tichá no pracovitá, svedomitá a dávala si veľmi záležať na tom aby jej výsledky sa zakaždým značne zlepšili. Jej rodičia bohužiaľ nepodporovali túto myšlienku. Nechceli o svoju jedinú dcérku prísť a navyše toto povolanie bolo obklopené rôznymi rizikami ktoré síce boli preplácané ale k čomu to bolo, ak sa dieťa či dospelý človek nenavráti k tým, ku ktorým mal? Alebo sa stane niečo, čím sa mu znemožní žiť život plnohodnotným spôsobom?

Na škole boli povinné uniformy a na tento špeciálny dostala (spolu s ďalšími účastníkmi) s predstihom špeciálnu uniformu, pridelené číslo ktoré si mala pripnúť na sako. Bola z toho nervózna, jej mamka si ju obzerala a mala ľútostivý pohľad. Vedela že jej rozhodnutie nezmení no beztak sa o to poslednýkrát pokúsila.

„Zlatko, naozaj si myslíš, že to je dobrý nápad?" Odmlčala sa. V očiach dcérky nevidela žiadny odpor, nenávisť, či zlobu alebo hnev. „Nechceš predsa len počkať a odísť do Vedeckého ústavu?"

Dcéra sa na ňu usmiala. Úsmevom plný lásky, hrejivého pocitu u srdca. Úsmevom ktorý vedel pohltiť všetku bolesť, vyliečiť hlboké rany a polepšiť každému so zlou náladou. Jej úsmev bol zázračným, jedinečným a práve jeden z dôvodov kedy sa rodičia báli o svoje jediné slniečko ktoré ich vedelo rozveseliť tou najkrajšou hudbou v podobe jej ľubozvučného smiechu, dievčenského chichotu alebo iskrami v očiach plné života. Bohužiaľ takéto zapálenie zdedila po prastarom otcovi ktorý slúžil armáde a dotiahol to až na generála a s tým sa nedalo nič robiť. Čo si ich dcérka zvolila, v tom ju budú podporovať hoci s tým tak úplne nesúhlasili.

„Mami, je to pre služby bezpečnosti a rozvoja nášho národa. Pre ľud a jeho lepšie zajtrajšky." Sedela na stoličke, mamka česala jej krásne lesklé, zdravé vlásky a zopla ich. Vedela, že nie je po všetkom. Môže sa čokoľvek zmeniť. Treba si to počas roku zácviku rozmyslí a vráti sa. Čo si však vzala do hlavy, toho sa púšťala málokedy. Pozrela sa na dcérku, objala ju a pobozkala na čelo. Bol čas.

Vstúpila v uniforme do školy. Časť vyučovania prebiehala ako zvyčajne no keď padla dvanásta hodina, v školskom rozhlase sa ozval hlas asistentky riaditeľa ktorá volala študentov podľa vygenerovaných číselných kombinácií. Tí čo sa hlásili na túto takzvanú súťaž boli oddelení od ostatných inak sfarbenou rovnošatou. Nebolo to preto aby niekomu bolo závidené ale aby sa jednoducho rozoznali v dave. Škola mala mnoho študentov, veľa z nich sa hlásilo no len traja z celkového počtu mohlo postúpiť ešte ďalej – na zácvik.