Keď videl som prvýkrát žiariť svetlo hviezd,
Cítil som sa spojený s ich svetlom čírim,
Veď predstavujú toľko ciest,
Sú ochotné sprevádzať nás svetom šírim.
Nádherné, hlavne, keď noci stávajú sa pre mňa dňami,
Keď vedú ma na neznáme miesta,
Keď hrniem sa za svojimi snami,
Keď predo mnou je ďalšia cesta.
A tak sa zo mňa stal ten,
Ten čo nocou blúdi,
Čo má len jeden sen,
Sen spoznať vo hviezdách ďalších ľudí,
Vie, že nie je len ten,
Ten, čo druhých súdi,
Čo pozná, aká bude noc a aký bude deň,
Deň, každý v jeho tele prúdi,
Čo je sám svojho klanu člen,
Člen, ktorému bijú spolu so srdcom aj hviezdy v hrudi...
Postupne nachádzal som ďalšie planiny a údolia,
Pomocou máp skreslených na nebi,
Však staré rany časom prebolia
A začal som sa cítiť ako vzdatný efébi,
Nepočúval som nenávisť okolia.
Mapy, čísla, slová, metafory,
Vety, písma, písmena,
Štáty, mestá, dediny,
Hviezdy sú to, čo život náš tvorí,
Pre mňa ďalšie ramená,
Ony chránia nevinných.
Poviem to aj bez publika,
Hviezdy, to je pre mňa jedna veľká republika.
Vyčítaš v nich svoju lásku,
Ony nenosia žiadnu masku,
Podľa nich vieš, kto a kedy vysloví prvú hlásku,
Ony nemajú na očiach pásku.
Nachádzal som v nich sám seba,
Dostalo sa ku mne šťastie z neba,
Vďaka ním chápem, že ľuďom lásku treba,
Odkrojil som si z nich svoj kúsok chleba.
To ja som ten pútnik nočný,
Ten, čo dýcha svetlo hviezd,
Cítim vietor dlhoročný,
Čo rozplýva sa v milión ciest,
Cez terén sveta nenáročný,
V ktorom spoznávam tisícky mne neznámych, cudzích miest.
