AVENGERS-POMSTITELIA

9.ČOKOLÁDA A VEVERIČKY

V TEJTO KAPITOLE SA RUBY SNAŽÍ VYROVNAŤ S FAKTOM, ŽE MA V SEBE MIMOZEMSKÉHO PARAZITA.. JEJ DIVNÉ CHOVANIE SI VŠAK ZAČÍNAJÚ VŠÍMAŤ AJ JEJ KAMARÁTKY. AKO TO DOPADNE?-Karin

Chodiť na prednášky a tváriť sa, že sa nič nedeje je naozaj ťažké. Obzvlášť ak vám hlas mimozemského tvora v hlave neustále niečo hovorí a komentuje. Po poslednej prednáške som mala hlavu asi ako balón a mala som chuť niekomu vraziť. Bola som vystresovaná z toho, že mám Venoma v hlave a ešte k tomu sa ma Alex neustále na niečo pýtala.

„Čo ZASE?!" vyletela som na ňu aj keď som to tak nemyslela. Zavrela som oči, poriadne sa nadýchla a pozrela na ňu: „Alex..prepáč. Nechcela som, len mi nie je práve najlepšie."

Alex vyzerala mierne vyvedená z mieri. Ešte nikdy som na nikoho nezvýšila hlas, obzvlášť nie na moje kamarátky. „To je..v pohode. V noci si nebola v posteli tak som si myslela, že ti je ešte zle.." Položila mi ruku na rameno. „Môžeme zájsť za doktorkou ak chceš."

To je jedlo? Opýtal sa odrazu Venom. „Nie.." povedala som mu rýchlo. Potom som sa obrátila k Alex: „Som v pohode, nepotrebujem ísť k doktorke." Ešte by z testov zistila, že mám v sebe mimozemského parazita. Ja nie som parazit! Odvolaj to.. Super,takže po novom mi dokáže dokonca čítať myšlienky. „Fajn odvolávam.."

„Čo odvolávaš?" pozrela sa na mňa Alex totálne nechápavo, „počuj Rubs naozaj ti nič nie je? Správaš sa divne."

Vyskočila som z miesta a obrátila sa ku skrinkám. S Alex sa poznáme už 2 roky,ale toto by som jej nemohla urobiť. Čo by som jej povedala? Hej počuj Alex, vec sa má takto.. pamätáš si na tú exkurziu? No tak som sa tam dostala do zakázanej zóny a odniesla si odtiaľ strašidelného mimozemského tvora, ktorý je teraz v mojom tele a dokáže mi čítať myšlienky a ovládať moje telo? A dokonca chce zjesť všetko živé čo sa pohne. To ani náhodou..nikdy by mi neuverila a pokladala by ma za blázna. Už nikdy by sa so mnou nerozprávala. To nemôžem risknúť.

„Musím ísť do nemocnice..vidíme sa potom" odložila som si zošity do skrinky,vzala si kabát a odišla preč.

Vyšla som von na zasneženú ulicu a tuhšie okolo seba obmotala šál. Vydýchla som a sledovala ako sa môj dych zráža do pary. Pokrútila som hlavou a natiahla si na hlavu čiapku.. Táto zima bola v New Yorku obzvlášť krutá..toľko snehu tu snáď ešte nikdy nebolo.

Kam ideme? „Do nemocnice..mám tam prax. To znamená, že sa nesmieš nikomu ukázať ani nič zožrať. Takže prvé pravidlo znie neukazovať sa na verejnosti, druhé pravidlo: žiadne náhodné poznámky keď som v škole. Pretože keď sa s tebou takto rozprávam vyzerá to ako keby som sa rozprávala sama so sebou a to verejnosť neberie práve najlepšie." Prečo? „Pretože si potom ľudia môžu myslieť, že sa správam divne a budú sa mi vyhýbať." Aspoň im budeme môcť bez výčitiek odtrhnúť hlavy a ich telá dať na kopu..toľko tiel.. Na chvíľu som zastavila: „Žiadne trhanie hláv nebude. Nie sme vrahovia..no ty možno hej,ale ja nie." „Takže večer keď už bude tma zájdeme do Central parku. Je tam kopa zvierat,ktorá nebude nikomu chýbať a hlavne nás tam nemusí nikto zahliadnuť. Dobre?" „Už teraz mi je pri tej predstave zle." Z tašky som vybrala čokoládu a kúsok z nej zjedla. Čo to je? „Toto? TO je čokoláda..prečo? Chutí ti?" Je dobrá.

Pri predstave,že mimozemskému vraždiacemu monštru chutí čokoláda som sa začala smiať na plné kolo. Bolo ťažké uveriť tomu, že Venom si obľúbil čokoládu.

Po zvyšok dňa sme vypomáhali v nemocnici a dokonca som zašívala ranu nejakému chlapcovi,ktorého zrazilo auto. Nič horšie mu našťastie nebolo.. to však neodradilo Venoma od presviedčania aby sme ho zjedli.

Keď sme sa napokon vyšli z nemocnice všimla som si, že autobus už je na zastávke a chystá sa odísť.

„Och nie..počkajte na mňa.." Nebehávam často a ak už áno tak je to väčšinou kvôli autobusu alebo taxíku. Nenávidím beh, vždy som po ňom ako pred infarktom.

Tento raz však bolo niečo iné. Bola som o dosť rýchlejšia a ani som sa nezadýchala. Vzdialenosť čo ma delila od zastávky som zdolala behom chvíľky a ledva stihla zastaviť aby som nenabúrala do otvorených dverí. Naskočila som dnu a o chvíľu sa zavreli.

Ten seriál sa mi páči.. „Bodaj by nie! Je to game of thrones.. je tam krv,násilie a intrigy. Myslím, že si musíš pripadať ako doma" natiahla som ruku za pukancami a jeden vyhodila do vzduchu. Vedľa mňa sa zhmotnila Venomova hlava. Z úst mu vystrelil dlhý jazyk a ešte vo vzduchu chytil kúsok popkornu. „Hééj. To bolo moje" zasmiala som sa a vzala si z misky ďalší. Rýchlejší vyhráva."Všimla som si.." podotkla som a ďalej sme sledovali seriál. „Hmm. Si síce strašidelný a ak by som ťa stretla v tmavej uličke asi by som umrela od strachu,ale.. nepripadám si tak sama. Chápeš, si v mojej hlave a viem, že teraz na nič nie som sama." Buhuu..citlivka. Správaš sa ako princeznička. „Čože?" zamračila som sa a ledva udržala smiech, „tak ja sa správam ako princeznička? Ak by som ťa neobjavila v tom labáku tak tam trčíš ešte teraz. Boh vie aké pokusy by na tebe robili."

Vo dverách sa ozvalo cinkanie kľúčov. „Ruby? Zase sa rozprávaš sama so sebou?" z kuchyne sem dopadol Alexin tieň a videla som ako si dáva dole kabát.

„Rýchlo" pozrela som na Venoma, „strať sa alebo čo si to minule urobil. Alex o tebe nesmie vedieť." Toto je nuda. „Pohni si!" Ak by mal nejaké zrenice určite by práve gúľal očami.

Alex vošla do izby rovno vo chvíli keď sa vo mne stratila posledná časť čiernej hmoty. Nič si však nevšimla a rovno si sadla na kraj mojej postele. „Počuj Rubs, rozprávali sme sa s Karou a nepáči sa nám ako divne sa teraz správaš. Ak máš nejaký problém.. nám sa s tým môžeš zdôveriť. Alebo prinajmenšom mne, Kare to nepoviem."

„Nemôžem. Prepáč,ale naozaj nemôžem" zahryzla som si do spodnej pery a odvrátila pohľad.

Alex sa postavila z postele: „Ako myslíš."

Keď Alex v noci zaspala vybrali sme sa s Venomom von. Na vrátnici ma však poslali späť s tým, že o takomto čase už študenti majú zakázané opúšťať areál internátu.

Neochotne som sa vrátila späť na naše 4 poschodie. „A čo teraz? Ak sa nenaješ pustíš sa do mňa..a o to teda naozaj nestojím." Chceš sa dostať von? Stačilo povedať.

Okolo končatín sa mi začali obtáčať chápadlá z čiernej hmoty. Bol to naozaj podivný pocit. Z brucha mi vyšľahli ďalšie chápadlá a úplne sa okolo mňa začali obtáčať.

„Čo to robíš?!" vykríkla som zhrozene som zhrozene a celá bez seba od strachu. Môj hlas znel ako keby som v sebe mala hélium. Pišťala som ako malé dieťa. Dostávam nás von. Venom ma do seba celú pohltila a nechal na povrch vyplávať svoje skutočné telo. Odrazu som na chodbu pozerala z výšky troch metrov až kým Venom takmer nenarazil hlavou o strop. Všetko som to dokázala sledovať aj keď mi hlavu pohltil čierny sliz a namieste mojej hlavy sa objavila tá Venomova. „Och môj bože..nepovedal si mi, že si takéto obrovské monštrum." „Nepýtala si sa." „Čo chceš urobiť teraz?" snažila som sa pohnúť rukou,ale vôbec to nešlo. Celé naše telo bolo práve na milosť a nemilosť Venoma. Vedela som, že je to moje telo a mala by som nad ním mať kontrolu,ale rozhodne som ju nemala. Bolo to ako keby ste sa snažili na vodítku udržať a ovládať medveďa grizly. Presne takto som sa práve cítila.

„Akonáhle sa naješ vrátiš mi moje,naše telo jasné? Sme teraz jedna bytosť a tak musí každý z nás robiť kompromisy!" začínala som sa báť, že prevzal kontrolu nadobro, „ja ti poskytujem bydlisko kde prebývaš a dovoľujem ti loviť..ty mi zato prenecháš všetku kontrolu kým to bude potrebné. Dohoda?" Nič nevravel a naozaj som sa začínala obávať. Platí.

Potom vyskočil von cez balkón a ďalej som už nedávala príliš pozor. Naozaj som netúžila byť svedkom toho ako konzumuje veveričky a iné potvorky čo behali okolo. Pamätám si to,ale radšej by som nechcela.