Díler.

1.príchod

Otec zaparkoval čierneho volkswagena pri rodinnom dome a obzrel sa ponad plece s úsmevom: ,,Neboj, budeš to tu mať rada."

Stisla som kľučku od dverí, neuvedomujúc si, že mám sluchátka na nohách, ktoré mi nemotorne padli na chodník. Po ich zdvihnutí mi pohľad zamieril na mojich údajne nových členov rodiny. Ak by som vedela, že uvidím neskrývané kyslé pohľady asi by som nezdvihla zrak z chodníka. Do ruky som chytila prepravku s mojim kocúrom. Vo dverách stál vysoký chlapec, ktorý vyzeral ako z klišé romantického filmu. Vlasy špinavá blond s nádychom ryšavej, žiarivé zelené oči, čistá pleť, neviem čo používa ale aj ja chcem takú, a celkovo peknú symetrickú tvár. Vedľa neho stála moja nevlastná mama, ktorá si ma premeriavala od hlavy po päty ako sup. Jej špicatejší nos dodával k tomu supiemu pohľadu ten pravý nádych.

,,Ahojte, otec mi už o vás básnil, rada vás poznávam." snažila som sa o milý tón no aj tak prvé slová zneli zachripnuto a musela som si pomedzi to odkašlať. Prvý dojem mi asi nevyšiel ale aj tak som vykúzlila úsmev, kým som kráčala smerom k dverám. Prešla som okolo Martina a Elen ktorí sú odo mňa vyšší takmer o dve hlavy, a položila som prepravku na podlahu.

,,Zlatko, ale ty si sa nezmienil o tom, že si prinesie aj mačku, vieš tie sedačky majú drahé poťahy a taktiež bude škriabať nohy od stoličiek..."
Elen si napravila okuliare a hodila na môjho otca ustarostený pohľad.
,,Elen, neboj, Fred je naučený na svoje škrabadlo, ktoré bude mať Hannah v izbe." povedal môj otec mierne zadýchaným hlasom pretože niesol môj kufor a ďalšie tašky no stále sa usmieval ako slniečko. Aj keď sa snažil udržiavať dobrú náladu, nepomohlo to a atmosféra tu bola naďalej nepríjemná.
,,Taak Martin čo keby si ukázal Hannah jej izbu? Ja zatiaľ rozložím mačací záchod." znovu sa na nás usmial s rukami vbok.
Pohľad naňho mi prišiel teraz trochu komický, že som sa aj ja musela usmiať. Do jednej ruky som vzala prepravku a v druhej som ešte stále držala sluchátka s mobilom. Následovala som Martina cez obývačku a potom na prvé poschodie.

,,Tu je moja izba a hneď vedľa je tvoja. Pôvodne bola hosťovská ale žiadne obavy, už je prerobená na tvoju počesť." pozrel sa na mňa s rukami v teplákoch a na chvíľu sa mu na tvári mihol úsmev.
,,Ako si už možno odhadovala, tak tam je kúpeľňa." hodil hlavu smerom k dverám na ľavej strane od našich izieb.

,,Ďakujem za prehliadku už to zvládnem sama."povedala som Martinovi čo najmilším tónom.
,,To dúfam." odvetil s úškrnom, potom sa obrátil a odkráčal smerom ku schodom.

Ja som si zatiaľ zložila ruksak na posteľ. Izba bola síce menšia oproti tej čo som mala ale bola útulná. Hneď pri dverách je skriňa, pod oknom je stôl a pri stole dvere vedúce na malý balkón. Posteľ bola manželská s fialovými návlečkami. Pri posteli bol samozrejme ešte nočný stolík s lampičkou. Musím priznať, že tou veľkou posteľou si u mňa šplhli. V strede miestnosti bol menší farebný koberček a musím povedať, že sa mi tá izba páči.

...

Pri večeri nikto nič nepovedal, okrem popriania dobrej chuti, iba príbor tu prerušoval absolútne ticho.
,,Martin, vraj ste vyhrali nejaký dôležitejší volejbalový zápas." povedal môj otec so záujmom, ktorý s vysokou pravdepodobnosťou nebol skutočný.
,,Basketbalový zápas a áno postúpili sme do krajského kola." vetu začal s nadšením a aj keď vyzeral, že rozhovor bude rozvíjať uťal ho s otráveným výrazom. Martina som aj mohla odhadovať na basketbal, s jeho výškou by aj mňa možno bavil. Moje spomienky na basketbal nie sú zrovna príjemné. Nepekné myšlienky som zapudila a pokračovala v jedení.

Po večeri sa Elen s otcom vybrali na prechádzku a ja s Martinom sme ostali doma. Najpr som svoj voľný čas využívala na vybalovanie vecí, momentálne mi ostalo iba pár tašiek, ktoré sa dokopem vyložiť inokedy.
Rozhodla som sa po dlhom uvažovaní, že sa pôjdem spýtať Martina na heslo od wifi, veľmi dôležitá vec pre zabývanie sa tu.
Zaklopala som a nejak automaticky bez čakania na odozvu som vkročila do izby. Martin sedel za počítačom, ako náhle som vošla do izby stránku dal na lištu, takže netuším čo práve hľadal.
,,Prepáč, ak ruším ale aké je heslo od wifi?" možno som sa predsa len mala porozhliadnúť po dome a nájsť si to na zadnej strane rútra.
,,V pohode, nerušíš ale neviem ho naspamäť, na chodbe, na prízemí je rúter tak si to tam môžeš ísť pozreť."
,,Okey dík." usmiala som sa a vybrala sa smerom k mojej spáse proti nude.
Ako povedal Martin, bol na šatníku pri hlavných dverách. Popri tom ako som si to opisovala niekto zazvonil.
,,Momentík.." áno rozumnejšie by bolo najpr otvoriť a potom si to opísať ale skoro som to už mala.
Po otvorení dvier bez váhania vošiel chlapec, vysoký podobne ako Martin, tento bol ale blonďák a samozrejme s modrými očami.

,,Aa.. ty budeš tá Hannah." usmial sa a upravil si ofinu. Úprimne, neznášam keď si chlapci stále prechádzajú prstami cez ofinu ale jeho úsmev je fakt pekný.

Presne tak a -" moju následujúcu otázku, aké je meno tohto pravdepodobne lámača dievčenských sŕdc, prerušil Martin.
,,Lukas, ak si sa už zoznámil, tak sa vyzuj a poď do mojej izby." povedal takmer s prosebným pohľadom, ktorý som u Martina videla prvýkrát, zatiaľ to bol iba ten otrávený.
,,Už idem." pozrel sa na mňa a vyčaroval úsmev aj so svojimi bielymi zubami. Do šľaka ten chalan môže robiť reklamy na pasty. Na to sme už všetci zaliezli do izieb.