1. Párty By Neuškodila

16 2 4
                                    

Od momentu kedy otvorila oči vedela, že to nebude dobrý deň. Táto teória sa jej potvrdila o pár hodín neskôr, keď jej ušiel autobus a musela ísť do školy po vlastných. Ruky mala hlboko vo vačkoch svojej obľúbenej mikiny a odkopávala kamene, ktoré sa jej priplietli do cesty. Bola unavená. Prekvapivo to nebolo preto, lebo celú noc presedela nad knihou. Deň ktorý ju čakal z nej už teraz žmýkal všetku energiu. Osem hodín v škole, potom štyri v práci a ďalšie tri učenia. Posledné týždne všade vládla akási otupenosť, nikde sa nič nedialo, dokonca ani počasie sa veľmi nezmenilo. Každý deň sa slnko snažilo dostať spomedzi oblakov, bez úspechu.

Aj Olivia Davison bojovala s oblakmi. Vždy bola kreatívne a šťastné dievča, ale v poslednom čase bola vždy otrávená, unavená a neustále sa jej menila nálada. To nie je veľmi príjemné, aj pre okolie a hlavne ak daný subjekt žije v detskom domove. Áno, Olivia je z detského domova. Našťastie už nie nadlho, za rok bude môcť konečne odísť a začať svoj vlastný život, svoje vlastné dobrodružstvo. Olivia vždy chcela nejaké zažiť, aj keď človek by to na ňu nepovedal. Obliekala sa stále rovnako, ani svoje tmavohnedé vlasy nijako nemenila. Jej opálená tvár na sebe nikdy nemala make-up, ale to hlavne kvôli pravidlám detského domova. Nemala veľa kamarátok, ale tých pár si cenila najviac na svete.

Jedna z nich, konkrétne Marcie, sa veľmi potešila keď uvidela svoju kamarátku prísť do triedy. Aj ona zjavne meškala, lebo si ešte len vybrala knihy z tašky. Olivia sa ospravedlnila za meškanie a klesla na stoličku vedľa Marcie. Veľa ľudí si myslelo že sú sestry, vyzerali takmer identický. Jediný rozdiel boli Marcine kučeravé vlasy a veľké, okrúhle okuliare.

Hneď ako učiteľ geografie začal vysvetľovať učivo, Olivia sa obrátila ku svojej kamarátke.
"Utiekol mi autobus," zašepkala jej s únavou v hlase.
"Aj mne," vzdychla si Marcie. Spolu s Oliviou si potichu tľapli a venovali sa hodine.

Hodinky ručičiek sa posúvali veľmi pomali, Olivia raz rozmýšľala či sa náhodou nezastavili. Slová učiteľa sa jej v hlave miešali dokopi a tvorili nezrozumiteľné vety. Nakoniec sa vzdala a myšlienky jej utekali všetkými smermi. Raz za čas si niečo zapísala do zošita, ale vedela že keď si bude spätne čítať poznámky, mebude rozumieť ani slovu. Zo zadnej lavice sa ozývalo tiché odfukovanie. Olivia sa ani nemusela obzrieť, celá trieda vedela kto to je. Michael síce nechodil do práce a nemal ani iný dôvod byť unavený, ale vždy si počas hodiny vyhradil čas na oddych.

Profesorovi to bolo zrejme jedno, napravil si okuliare a pokračoval vo výklade. Olivia mala veľké nutkanie nasledovať Michaela a tiež si zdriemnuť, ale premohla sa a sledovala hodinu. Oslobodil ju až zvonček a kým dozvonil, Olivia už bola na chodbe. Predierala sa pomedzi ostatných žiakov a zamierila do učebne matematiky.

Niekto ju potiahol za ruku a keď sa obzrela, hneď spoznala ohnivo červené vlasy Vicky. Nevidela ju už dosť dlho, lebo je o rok staršia a ich trieda mala v posledom čase kopu písomiek. Dnes mala na sebe veľmi výrazný make-up. Krvavo červený rúž, tmavý oční tieň a ešte k tomu falošné mihálnice, ktoré boli skoro dlhšie ako jej nos. A v jej prípade to je čo povedať.

"Oli, ahoj. Potrebujem s tebou niečo prebrať," povedala a pustila jej ruku. Na tvári mala široký úsmev a dosť sa červenala. Odpojili sa od masy študentov a Vicky zaviedla Oliviu do neďalekého kúta.

"Čo potrebuješ prebrať?" spýtala sa trochu vystrašene. Vicky mala na sebe make-up veľmi, veľmi zriedkavo.
"Oliver ma pozval na párty," zašepkala Vicky.
"Nie!" vyhŕkla Olivia s otvorenými ústami.
"Áno, dnes večer. A bola by som rada, keby si tam išla so mnou,"
"No, ja mám ísť do práce, " zosmutnela Olivia.
"Neboj, to som vybavila," chytila ju za ruky Vicky.
"Ako?"
"S Tomom sme sa dohodli. On bude mať dnes tvoju zmenu a ja mu ešte dám 15€ naviac," zasmiala sa šibalsky.
"Chudák. Minulý týždeň tam bol celý čas," ľutovala ho Olivia, ale potešila sa, že si trochu oddýchne od práce.
"Takže dnes o 17:00. Stretneme sa pred Oliverovým domom," povedala Vicky a zazvonil zvonček.
"Dobre, zatiaľ sa maj," zakývala Vicky a spolu s vlnou študentov zišla dolu schodmi na prízemie, kde mali matiku.

Ich škola bola možno až prekvapivo veľká. V porovnaní s veľkosťou dediny kde bývalá by si mohol niekto povedať, že až zbytočne veľká. Dobre, dedina to nebola. Oficiálne to bolo mesto Silverward, ale fakt, že v ňom boli iba 3 miesta kde sa dali kúpiť základné potreby na prežitie, hovoril sám za seba. Na reštaurácie sa ani nepýtajte. Niekedy prišiel predavač zmrzliny a pri ich škole sa zoskupilo celé mesto. Ale takto na jeseň sa tieto verejné stretnutia už nekonali. Museli si vystačiť s jednou pizzériou a troma kaviarňami.

Práve do jednej z nich mala ísť Olivia po škole do práce, ale namiesto toho zamierila do detského domova, aby sa prezliekla. Vošla cez hlavné dvere, pozdravila hlavnú vychovávateľku a zamierila do svojej izby. Mala šťastie, lebo v niektorých izbách bolo aj päť detí spolu. Jej, ako najstaršej sa podarilo vydobiť si vlastnú izbu. Keď do nej otvorila dvere, pomyslela si, že veľmi veľká výhra to nebola. Zmestila sa tam jedna malá posteľ, obitý stôl a skriňa, ktorú otvoriť bolo ozajstné umenie.

Odložila si školskú tašku na zem vedľa stola a porozhliadla sa po miestnosti. Za svoje peniaze si pár mesiacov dozadu kúpila závesné zrkadlo, ktoré si hrdlo umiestnila vedľa postele. Ale po pár týždňoch si uvedomila, že radšej ho ignoruje. Nebolo to preto, lebo bolo poškriabané na rohoch, ani preto, že jeho rám mal na sebe šedé fľaky. Bolo to pre to čo v tom zrkadle videla.

Otvorila skriňu, ktorá pri tom vydala príšerný zvuk a začala rozmýšľať čo si oblečie. Šaty mala, ale nevedela či je na toľko odvážna. Na párty, ktorú ešte  k tomu organizuje Oliver je vždy veľa chlapcov. Ale čo je ešte horšie, dievčat. Ich pohľady boli to čo ju vždy desilo.

Po minútach postávania pred skriňou sa konečne rozhodla. Hodila svoj nudný šedý sveter na zrkadlo a zvesila z vešiaka svoje obľúbené čierne šaty s čiernymi trblietkami. Chvíľu ich obdivovala v svetle zapadajúceho slnka. Kúpila si ich pred rokom, ale obliekla si ich iba raz, na svoju vlastnú narodeninovú oslavu. Vychovávateľky hovorili, že vyzerajú ako smútočné, ale Olivia ich nepočúvala. Jej sa páčili a to by im malo stačiť.

Odložila ich na posteľ a zamierila do kúpeľne. Keď išla po chodbe pozdravila pár detí ktoré sa práve vrátili zo školy a ponáhľali sa do svojich izieb. Zastavila sa aj u jednej z vychovávateliek a povedala jej, že nepôjde na večeru. Vymyslela si bolesť brucha, aby sa mohla vytratiť von oknom a pokračovala do kúpeľne. Vychovávateľka Blahodara, v skutku skvostné meno, ju nedôverčivo sledovala a Olivia mala pocit že jej ostrý pohľad ju prenasledoval aj do ďalšej chodby.

Obzrela sa a uistila sa, že pred tým ako vkĺzne do kúpeľne ju nešpehuje nijaká vychovávateľka. Vtom však odskočila a zhíkla.
Na koberci uvidela obrovskú čiernu škvrnu. Bola to najčiernejšia čierna akú si viete predstaviť. Nepríjemne ťahala oči a Olivia nemala ani šajnu čo by to mohlo byť. Čupla si k nej, aby ju preskúmala bližšie. V tej chvíli celý svet pohltila rovnaká temnota, aká sálala z tej škvrny a Olivia cítila ako padala do ničoty.

Kým vyjde mesiacOpowieści tętniące życiem. Odkryj je teraz