,, Dobrý deň? " ozval som sa zadýchame.
Dobehol som k recepcii a rovno vybehol na nízku brutetku.
,, Na ktorej izbe je BamBam?" spýtal som sa a pohľadom jej naznačil nech si pohne. Bez urážky ale trvá jej to.
,, Žiadny BamBam tu nie je, pane asi ste sa- "
,, Kumpimook? " spýtal som sa z nádejou v hlase.
Prikývla.
,, Izba 148" povedala nakoniec a ja som na nič nečakal a rozbehol sa hore schodmi.
Pred dverami sa moje nohy zmenili na želatínu a roztriasol som sa. Nervozita? Strach? Netuším. Možno obavy?
Zaklopal som. A vošiel do bielej miestnosti len s jedným lôžkom.
,, Bam?" spýtal som sa no následne sa môj dych zadrhol. Stál čelom k oknu a vyzeral unavene. Zvesené plecia a klepal sa.
Rýchlo som k nemu dobehol a objal ho zo zadu. Oprel sa o mňa a snažil si z tváre zotrieť slzy? On plakal?
Prekvapene som vydýchol keď sa otočil ku mne a usmieval sa. Znovu sa mi nepozeral do očí tak som mu zdvihol bradu. Mal studené líca.
,, Neplač " pošepkal som no on pokrútil hlavou a dotiahol sa odo mňa na dĺžku paží, pričom mal nechty zaborené v mojich ramenách.
,, Ja... Mal som ti to povedať skôr. Ja... Nevidím. Som totižto slepý" posmrkol a sklopil hlavu.
,, Za týždeň ma čaká operácia. Nechali ma tu na poriadne zotavenie pred operáciou. Vraj potrebujem pokoj" dodal potichu a ja som si ho stále šokovaný pritiahol späť.
Ako som si to mohol nevšimnúť? To on nie je slepý. Skôr ja.
A mne predsa nezáleží na tom či vidí alebo nie. Mam ho rád naozaj takého aký je.
Preniesol som ho do postele a prikryl mu nohy. Myslím že pochopil moje gestá ako porozumenie. Znovu sa usmieval.
Ležal som pri ňom. Ani si nepamätám koľko dní som strávil celé poobedie pri ňom. Miesto práce.
>>>>
No a napokon nadišiel deň operácie. Vzal som si voľno a celé ráno som pri ňom sedel. Možno prešlo len niekoľko minút. Možno pár hodín. A zrazu prišiel doktor a vzal ho z mojej náruče preč.
