Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

12. Kapitola - Rodina...

Čas sa zastavil a všetko sa akosi spomalilo.

„Č-čože?" hlesla som a neverila vlastným ušiam. V očiach ma zaštípali slzy.

„Naozaj? Neklameš mi, však?" zašepkala som. Jace sa pousmial a pohladil ma po líci.

„Nie," odvetil a mne sa po líci skotúľala slza. Najprv jedna a potom všetky ostatné. Len jedna jediná slza, spustila hotový vodopád...

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Ešte stále tomu nemôžem uveriť," povedala som, keď som ležala na Jaceovej hrudi a snažila sa zaspať. Spánok ale neprichádzal.

„Hmm... Ja áno," zamrmlal Jace z polospánku, „A teraz už spi," dodal a pobozkal ma na vrch hlavy. Usmiala som sa a zavrela oči.

„Stavím sa, že to bude dievča."

Jace nespokojne zavrčal.

„Spi. O tomto sa budeme hádať až zajtra."

A potom ma už k sebe stiahla temnota...

👑🖤🖤🖤🖤👑

„Bohovia," zamrmlala som a chrbtom ruky si utrela ústa. Jace stál priamo za mnou a držal mi vlasy. Bola som mu za to neskonale vďačná. Aj keď jeho prehnaná starostlivosť, mi už začínala trocha liezť na nervy. Odvtedy čo sme si stopercentne istý, že som tehotná, sa odo mňa nevzdiali na viac než pár metrov. Rukou ma pohladí po chrbte a ja sa narovnám. Nie... Je úplne vylúčené, aby som ho poslala preč. Alebo mu aspoň naznačila, nech to toľko nepreháňa.

„V poriadku?" opýtal sa a ja som prikývla.

„Ale asi bude lepšie, ak si ešte trocha posedím," skonštatovala som, keď mi nepríjemne skrútilo žalúdok. Jace si sadol vedľa mňa a chrbtom sa oprel o stenu. Chvíľu som ho sledovala. Biele vlasy mal strapaté a pod očami, zo dňa na deň, čoraz väčšie kruhy.

„Prepáč, že som ťa zobudila. Zasa," dodala som. Stávala sa z toho naša ranná rutina. Jace mávol rukou.

„To je v poriadku," zamrmlal.

„Ak chceš ísť spať, len choď," kývla som hlavou k dverám a Jace sa zamračil.

„Ani náhodou," namietol a ja som si iba povzdychla a usmiala sa. Bol tak tvrdohlavý... A neuveriteľne starostlivý, až bol otravný. Opatrne som sa postavila a podišla k umývadlu, kde som už mala pripravený pohár s vodou. Vypláchla som si ústa, v snahe odstrániť tú hroznú pachuť, ktorá mi vládla v ústach. Nepomohlo to. Po celý čas, som na sebe cítila Jaceov pohľad, ktorý mi vypaľoval dieru do chrbta. Bol pripravený kedykoľvek zasiahnuť a zobudiť aj celý hrad, ak by som to potrebovala.

„Lepšie to už asi nebude," zamrmlala som si popod nos a zadívala sa na svoj odraz v zrkadle. Strapaté vlasy, bledá tvár, obrovské kruhy pod očami... A záver? Bola som na tom úplne rovnako ako Jace, ak nie horšie.

„Idem si ľahnúť," oznámila som a Jace sa rýchlo postavil, potichu ma nasledujúc von z kúpeľne...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Mala som pocit, že som spala celú večnosť. A aj keď som spala asi deväť hodín, stále som bola unavená. Jediné čo ma nútilo znova nezaspať, bola prítomnosť Alice a Gabrielle, ktoré prišli vystriedať Jacea. A aj keď tvrdili úplný opak, vôbec som im neverila.

„To hovorte koňovi, nie mne. Ten má väčšiu hlavu," vyhlásila som a Alice si nešťastne povzdychla. Gabrielle sa pousmiala.

„Je len starostlivý," obhajovala môjho manžela. Prekrútila som očami.

„Len starostlivý? Už mi začína liezť na nervy, ako za mnou neustále pobehuje. A mimoriadne žiarlivý," podotkla som.

„Laoant spomínal, že s ním bude trochu ťažšia reč," zamyslela sa Alice, „Keď tak nad tým premýšľam... Ani Kit už toľko nezapára."

„Ale ja nie som z porcelánu. A ani z cukru. Viem sa o seba postarať aj sama. A keby nie, mám vás a Miaal... Kde vlastne je?" opýtam sa.

„Miaal si zobrala na pár dní voľno a odišla z hradu... To stretnutie s Cresenom, ju trocha rozhodilo," priznala Gabrielle a zamračila sa.

„Miaal... Ona bola dole tiež?" zhrozím sa.

„Jace ti to nepovedal? Len vďaka nej to dopadlo tak, ako to dopadlo," vysvetlila mi Alice.

„To nemyslí vážne!" rozhodila som rukami, „Veľmi dobre vie, aký má z neho Miaal strach. Zobrať ju za tým chlapom... Keď sa mi Jace dostane do rúk... Za toto si ho podám," vrčala som a zároveň nenachádzala slová.

„Zbytočne sa rozčuľuješ, Saiorse. Miaal svoj strach už dávno prekonala. Len asi nečakala, že tak skoro podstúpi skúšku. Radšej sa zamerajme na to podstatné. A to je fakt, že sa ti už nesnívajú žiadne nočné mory," pripomenula mi Gabrielle, v snahe upokojiť ma. A naozaj... Nočné mory odišli a prišlo... Dieťa... Bolo to také zvláštne a nádherné zároveň.

„To je pravda," šepla som a položila si ruku na brucho.

„Čo chceš, aby to bolo, Saiorse?" opýtala sa ma dychtivo Alice.

„Dievča, prirodzene. Jace zase chlapca... Už sme kvôli tomu absolvovali jednu z našich prvých rodičovských hádok. A verte či nie, nechal ma vyhrať. Aj keď on tvrdí, že to vôbec nie je pravda, dám ruku do ohňa za to, že to spravil. Pre môj pokoj a pokoj bábätka."

„Alebo ho len unavilo, sa s tebou neustále doťahovať," podpichla ma Alice a uškrnula sa.

„To ani náhodou. Rád sa so mnou naťahuje. Vraví, že si tak precvičuje slovnú zásobu a tvorí nové argumenty," mykla som plecami.

„Zaujímavé," skonštatovala Gabrielle.

„A teraz sa pýtam ja," usmiala som sa a zadívala sa na Gabrielle, ktorá spozornela.

„Čo ty a Kit, Gabrielle? Pred svadbou to bolo dosť nahnuté. Predpokladám, že sa to zlepšilo," žmurkla som na ňu. Gabrielle sa chystala odpovedať, keď sa dvere mojej izby otvorili a dnu vbehol Aelfthryth. Môj druhý telesný strážca. Avšak trochu menej prítomný ako Jace. S ochranou to však preháňal rovnako.

„Nedal sa odohnať," prehovoril známy hlas.

„Miaal," postavila som sa a podišla k rusovláske, ktorú som si následne vtiahla do náručia.

„Saiorse... Chcela som ti pogratulovať," povedala, keď sa jej podarilo vymotať z môjho objatia.

„Ďakujem. Prečo nejdeš ďalej? Už si sa od nás separovala viac, než dosť," stiahla som ju dovnútra a zaviedla do izby.

„Miaal, nemala si sa vrátiť až zajtra?" opýtala sa Alice, namiesto pozdravu.

„Nezabilo by ťa pozdraviť, Alice," skonštatovala som a posadila sa do kresla, vedľa ktorého spokojne oddychoval Al.

„Ahoj, Miaal. Nemala si sa vrátiť až zajtra?" opravila sa a ja som nad ňou iba prekrútila očami. Možno sme boli na míle vzdialené od domova, vydaté a nesmrteľné, ale... Niektoré veci sa jednoducho nezmenili...