Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

2. Kapitola - Dvorná dáma...

„Nič," povzdychla som si a skľúčene zvesila hlavu, „Jednoducho to nefunguje."

„Bude to fungovať, ale musíš rátať s tým, že to nebude hneď. Tvoja mágia ešte spí a ty ju musíš prebudiť. A keď ten čas príde, budeš to cítiť. Potom ju budeš vedieť ovládať a privolať ju, keď to budeš sama chcieť a potrebovať. Práve teraz, je tvoja mágia prepojená s tvojimi emóciami. Čím je emócia silnejšia, tým tvoja mágia prudšie reaguje," vysvetlil mi Jace.

„Takže ak sa naštvem..." nadhodila som.

„Povedzme, že bude lepšie, ak to nebudeme skúšať," zasmial sa a ja som sa uškrnula.

„Bolo by to zlé?"

„Mhm. Veľmi zlé," prikývol, „Nejde ani tak o to čo by si spravila, ale o to, že ešte stále nevieme, čo za mágiu ti koluje žilami. V tu chvíľu, keď Cresenovi z chrbta trčala dýka, som sa tým veľmi nezaoberal. Teraz to ľutujem," zahľadel sa mi priamo do očí a zľahka sa pousmial.

„Nechcem, aby si to ľutoval," šepla som.

„Musím. Ak by som sa tým zaoberal už vtedy, mohli sme predísť všetkým tým zbytočným nočným morám," zavrčal a frustrovane si rukou prehrabol vlasy.

„Mrzí ma to. Iba ti spôsobujem problémy," otočila som sa mu chrbtom a snažila sa potlačiť slzy, ktoré ma pálili v očiach. V poslednej dobe, som plakala až pričasto. Aj keď to nebolo práve preto, pretože som cítila smútok. Bol to skôr strach a beznádej, ktoré ma prebodávali ako šípy. A mierili priamo do srdca. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Tlak v mojej hrudi povolil a guča v mojom hrdle, sa stiahla. Ale slzy ostávali aj naďalej. Jace ma zozadu objal a položil si hlavu na moje plece.

„Neplač," šepol a ja som sa zasmiala.

„Neplačem," odvetila som a chrbtom sa oprela o jeho hruď. Cítila som, ako mu bije srdce. Počula som, ako mu bije srdce. Bol to ten najkrajší zvuk, na celom svete. Pôsobil na mňa ako uspávanka. Uvoľnila som stuhnuté ramená a nechala sa opantať únavou.

„Dnes sme s tréninkom skončili," skonštatoval Jace a vyhodil si ma do náručia. Nenamietala som. Cítila som sa v bezpečí. Jeho náruč, bola mojím domovom. Miesto, v ktorom som sa mohla kedykoľvek ukryť, schovať sa pred svetom. Pred pravdou a strachom. Miesto, kde som sa mohla vyplakať a preukázať tak svoju slabosť. Miesto, kde som nemusela predstierať aká som silná a ako všetko hravo zvládam. Mohla som byť sama sebou a zložiť masku. Nemusela som sa báť, že sa Jace otočí a odíde, nechávajúc ma úplne samú. Pretože aj v tej najväčšej tme, bol stále so mnou a ukazoval mi cestu...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Zobudila som sa na buchnutie dverí, ktoré znelo v tichu izby ako výstrel z dela. Posadila som sa a obzrela sa vôkol seba. Môj zrak spočinul na dvoch osobách, sediacich v kresle. Obe sa na mňa dívali a usmievali sa.

„Alice? Miaal?" neverila som vlastným očiam. Ak bol toto sen, nechcela som sa zobudiť, „Čo tu robíte?" opýtala som sa a Alice sa zamračila.

„Potrebujem nejaký špeciálny dôvod na to, aby som prišla pozrieť svoju najlepšiu priateľku? A to aj potom, čo ju uniesli?"

„Vieš, že takto som to nemyslela," prekrútila som očami a usmiala sa.

„Jace nás s Miaal poprosil, aby sme na teba dali pozor," skúmavo si obzrela moju tvár a povzdychla si, „Tie nočné mory... Stále pretrvávajú, však?" opýtala sa šeptom. Prikývla som a Alice sa v očiach mihli obavy.

„Potrebuješ niečo, Saiorse?" opýtala sa Miaal a chystala sa postaviť.

„Nie, som v poriadku. Ale ďakujem. Počula som, že sa už môžeš voľne pohybovať po hrade, Miaal."

Dotyčnej sa rozžiarila tvár a usmiala sa.

„To vďaka princovi Jaceovi, prihovoril sa za mňa. Keby to nespravil, kapitán Chetan ma má na krku ešte aspoň mesiac."

„Nepočula som, že by sa sťažoval," podpichla ju Alice a Miaal sa začervenala.

„To nie je pravda. Keď som ho videla naposledy, vyzeralo to, že sa mu uľavilo. Konečne sa zbavil prívesku," zamumlala si popod nos, „Ale nevadí," mávla rukou a tvár sa jej znova vyjasnila. Presne ako obloha po búrke.

„Zaujímalo by ma, čo budeš v hrade robiť," obzrela som si ju. Mala na sebe obyčajné zelené šaty, ktoré zvýrazňovali jej zeleno-sivé oči. Hnedo-ryšavé vlasy, mala vypnuté dohora, líca zdravo červené a pery taktiež. Vyzerala ako úplne iná osoba. Bola to úplne iná Miaal, než tá, akú som stretla v Nočnom kláštore. To malé a ustráchané dievča, sa zmenilo na nádhernú labuť, ktorá mohla kedykoľvek vzlietnuť. Už ju nič netiahlo k zemi, nič jej nebránilo rozprestrieť krídla a letieť nahor k oblohe. Ale aj keď vyzerala šťastne, vedela som, že si vyčíta Resovu smrť. Videla som jej to na očiach. Videla som ten smútok, ktorý sužoval aj mňa.

„A toto, je druhý dôvod našej návštevy," vyhlásila Alice, ktorá postrehla zmenu atmosféry v izbe. Tá pomaličky, ale isto, klesala nadol.

„Som dvorná dáma, Saiorse. To je jedno z najlepších postavení na dvore. Môj otec síce bol šľachtic, ale kráľ Nočného dvora, mu tento titul odobral a tak sme prišli nielen o postavenie, ale aj o majetok, peniaze a pozemky. Nechal nám len toľko, koľko majú férovia z najnižšej vrstvy. Nemali sme skoro ani na jedlo. Potom to však bolo ešte horšie, pretože otec ťažko ochorel. Mama sa o neho musela starať a ja aj s mojimi súrodencami, sme išli pracovať. Ešte dodnes si pamätám tie pohŕdavé pohľady ostatních... Boli sme vysoko postavení a zo dňa na deň, sa z nás stali žobráci. Och, prepáč. Nechcela som, aby si bola smutná," pokrútila hlavou, „A už vôbec, som ti to nechcela povedať. Aspoň nie teraz. Prejdeme na tú dobrú správu, ktorá ešte vylepší tú prvú. Som tvojou garde dámou, Saiorse. Dozvedela som sa to iba dnes."

„To je fantastické, Miaal," zaradovala som sa.

„Úprimne? Trocha mi odľahlo, že už nebudem musieť robiť slúžku. Aj keď pracovať v kuchyni bola celkom zábava."

„O zábavu sa neboj. Saiorse, je samé prekvapenie," uistila ju Alice a ja som na ňu škaredo zazrela.

„Máš na mysli niečo konkrétne, Alice?" vyzvem ju.

„Ani v najmenšom, drahá."

Miaal, sa odrazu rozosmiala. Prekvapene sme sa na ňu s Alice dívali, načúvajúc jej chytľavému smiechu. Nakoniec sme to nevydržali a pridali sme sa k nej. Náš smiech, prilákal aj ďalšieho môjho návštevníka. Bol to Aelfthryth, ktorý spal pod posteľou...

Dúfam, že sa páči.
S pozdravom Vaša Harley 💙🐺
P.S. Dobrú noc.