DNA

1

,,Tak a teraz sa nehýb len to štipne." už len pri týchto slovách sa mi do očí tisli slzy. Ležal som spútaný na operačnom stole kde robil Dr.Queen svoje pokusy na nás - deťoch. Dnes si vylosoval číslo mojej izby a to bolo čislo 7. Bol som medzi poslednými čo to tu prežili. Injekcia mi prešla cez kožu do žíly a do mojej krvi akokeby vpustila novú zložku. Ale v tom prišla tma.

Zobudil som sa až vonku na kope mŕtvych detí, ako zázrakom som neskončil medzi nimi a nechcel som premárniť túto šancu. Ale hlad, únava a dehidratácia mi nedovolovali ísť moc ďaleko tak som sa dostal asi len 10 metrov od miesta kde som sa zobudil. Potreboval som od boha len jedno - zázrak. Ale ráno som sa zobudil zas vo svojej izbe na tvrdej postely, ktorá bola niečo ako lôžko vo väznici. Konečne to prišlo.. čas jedla neviem prečo ale vždy som sa tešil až si dám aspoň ten krajec chleba. Keď bol niekto dobrý tak dostal aj 2 ale to sa mňa netýkalo nikdy. Za čo mám byť milý na niekoho kdo mňa môže každou sekundou zabiť. Naviac hneď pri mojom okne (čo boli 2 mreže) bola hromada mŕtvych tiel detí, ktoré sem prišli so mnou. Jedinou mojou nádejou bolo počkať do 18 než mňa pustia.

Pýtate sa ako vyzeral vlastne náš deň? No nebolo to nič extra vstávali sme o 4:30. Potom bola krátka rozcvička (práca v neďalekom lese), ktorá končila o 7:30. Nahnali nás do sprchy a nasledovne bol čas na raňajky čo bol krajec chleba a miska vody. Potom nas nahnali do cieľ, ktoré sme mali prísne určené. Moja bola číslo 7. Ani jeden z nás tu nemal meno mali sme na oblečení čísla, ktorými sme sa oslovovali a museli sme si ich pamätať. Takže moje meno bolo: 321 456. Naše vzdelanie bolo vzdelanie praxou nikto nám nepovedal čo je jedovaté a čo nie proste sme to zistili. Na mojej "izbe" som od predvčera sám keďže môj spolubývajúci sa nevrátil ale aj tak som vedel, že mi sem určite niekoho dajú. Po krátkom sedení sme išli zas o 12:00 von a niečo sme tam robili. O 5 minút vždy prišiel Dr.Queen aby si zobral niekoho na svoje pokusy a po chvíli sa z jeho pracovne ozýval krik a plač.

Spať sme chodili až o 00:00 lebo sme museli najprv dokončiť prácu a ako ste postrehli mali sme len 1 jedlo denne.Boli sme rozdelení do skupín po 3ch. Ja som mal dnes službu aby som nosil vodu čo bolo najvýhodnejšie keďže som mohol piť. Na naše potreby sme mali v izbach vedro.

Nevedel som ako dlho to prežijem..