• Svatba alebo smrť •

34 6 2
                                    

,,No dievčatko... Koľko máš vlastne rokov?" spýtal sa šľachtic, zatiaľ čo mu slúžka dávala obklady na ruku a mňa priväzovali o stoličku, na ktorej som sedela. ,,Do toho ťa nič nie je tyran!" odpovedala som mu s hnevom. ,, Myslíš si, že ti toto len tak prejde!? Vieš, že ti môžem urobiť zo života peklo? A netikaj mi! Takú neúctu si vyprosím!"
,,No to by som chcela vidieť, ako by to vyzeralo, keby som každému chmuľovi ako tebe mala prejavovať úctu! To by sa svet už vážne zbláznil!" odvrkla som mu. Čakala som, čo odpovie . On bol ale ticho. Až keď odišli vojaci a slúžka spustil: ,,Hmmm... Si trúfalá. A vieš čo? Nemám dôvod ťa tu držať. Ale jedno si zapamätaj! Nenechám ťa len tak behať po svete naveky! Keď dovŕšiš štrnásť rokov, staneš sa mojou ženou!" Vyvalila som na neho oči. ,,Nie! To sa nestane! To sa nemôže stať!"
,,Ách ty si ani nevieš predstaviť čo sa môže stať!" uškrnul sa. ,,Radšej zomriem ako sa vydať za teba!" Mala som slzy na krajíčku.
,,Dobre, tak potom sa priprav na svoj posledný súboj."zašepkal mi do ucha a prešiel za mňa . S nožom mi rozrezal remeň, s ktorým som mala zaviazané ruky. Zanechal mi na rukách odtlaky, aj keď som bola zviazaná iba krátko. Hodil mi môj milovaný luk, tulec a puzdro s mečom od otca. Obviazala som si ho okolo pásu a tulec si prehodila na chrbát. Prešla som po ornamentoch na luku a tiež si ho prehodila cez seba. Pohľadom som zablúdila na brašňu s liečivami a nožom a aj tú som si prehodila cez seba. ,,Na čo ti sú bylinky, keď aj tak o chvíľu budeš ležať v kaluži krvi?"
,,A kto povedal že mi budú nanič?" odpovedala som mu otázkou. Z puzdra som vytiahla meč a pripravila sa na útok. Možno zomriem, ale aspoň v boji. Pomyslela som si a čakala.
On sa na mňa vrhol s mečom, pripravený prepichnúť mi hruď. Keď bol tesne pri mne, zohla som sa a podliezla ho. S prekvapením sa otočil, zatiaľ čo ja som naťahovala tetivu luku bez šípu a pustila ju. Zasvišťala vzduchom a šľachtic zajačal bolesťou, keď mu strelila do oka. Využila som možnosť úteku a trielila som von z miestnosti. Muž nezaháľal a včas sa spamätal: ,,Vojaci, nenechajte ju utiecť! Inak si vás podám."

Ja som už ale bola na dolnom poschodí a utekala som ďalej. Za mnou sa ozval dupot čižiem vojakov. Vyľakané služobníctvo sa na mňa neprítomne pozeralo a niektorím aj padali z rúk veci, čo práve držali. Bez ohľadu na okolnosti som bežala ďalej. Zastavila som sa pri našom dome. Vojaci v nedohľade. Rýchlo som vošla do domu. Chcela som ešte aspoň nachvíľu uvidieť tváre mojich rodičov. V kuchyni som našla obidvoch, sediacich za stolom, s hlavami v smútku sa pozreli, kto prišiel. Prvý zareagoval otec: ,,Jenn báli sme sa o teba! Mysleli sme si že ťa zabil!" Objal ma. Chvíľu som v objatí zotrvala, ale potom som sa vythla. Chcela som im len povedať, ako som na tom. ,,Hľadajú ma. Buď zomriem, alebo sa za neho vydám. Ja ale nemôžem! Prepáčte. Mám vás rada. Ale nemôžete trpieť kvôli mne a mojim rozhodnutiam . Preto... Zbohom!" dokončila som svoj monológ a so slzami v očiach im venovala posledný pohľad. Potom som sa rozbehla smerom z dediny bez ohľadu na ich výkriky, nech sa vrátim a že sa všetko zmení. Za dedinou som sa krátko obzrela. Uvidela som miesto, ktoré mi bolo domovom, kde som vyrastala a hlavne, naučila sa strieľať. Zo spomienok ma vytrhol dupot kopýt za mnou. Opäť som sa rozbehla, teraz však už do lesa. Bežala som cez moje obľúbené miesto. Mne bolo bližšie, než akákoľvek dedina, než akýkoľvek dom. Teraz bolo všetko okolo iba rozmazaná škvrna. Nielen kvôli behu, ale aj kvôli slzám, ktoré si začali raziť cestu po mojich lícach. Dobre, zachovaj chladnú hlavu. Smútiť môžeš neskôr. Presviedčala som sama seba. Chcela som byť s otcom, matkou a mojimi priateľmi. To chcelo srdce. Musíš sa skryť. Za žiadnu cenu nezastavuj a už vôbec s nimi nebojuj. Si sama proti desiatim. To by si nezvládla. A ak nechceš ohroziť aj svoju rodinu, nechoď za nimi. To mi radil mozog. Dala som šancu rozumu, pred citmi a rozmýšlala. Spomenula som si na starú, opustenú noru po líške, ktorú som objavila prednedávnom. Schovala som sa tam Joshovi, ktorý ma potom nevedel nájsť. To je ono! A nie je to ďaleko. Spomenula som si na cestu a prudko zahla doprava. Lístie mi šušťalo pod nohami. Vtom mi v hlave skvitol nápad. Do ruky som vzala pár kameňov. Vyliezla som na strom. Chcela som vojakov zmiatnuť. Hádzala som kamene na druhú stranu od tej kam som chcela ísť, aby si mysleli že som išla tadiaľ. Aj sa tam otočili, a ja som si už myslela že mám vyhrané, ale nie na dlho. Videli odkiaľ padajú kamene a pozreli sa mojím smerom. Jeden z nich zakričal:,,Tam je! Rýchlo za ňou!" Spamätala som sa a liezla zasa dole.
Bežala som. Zasa. Líščia diera nebola ďaleko. Už len pár dĺžok dospelého človeka. Keď som uvidela krovie, za ktorým sa nora nachádzala skočila som do neho. V nore som ani necekla. Nepohla sa. Takmer som nedýchala. Nechcela som si pripustiť, že som tak ľahko vyhrala. Druhýkrát túto chybu neurobím. V diaľke zakrákala vrana. Celý les bol... Normálny. Tichý. Akoby sa cezeň pred malou chvíľou neprehnalo malé dievča, dúfajúce, že ju nenájdu. Až potom som začula dupot a erdžanie koní. Až potom som si všimla blížiacich sa jazdcov. Prikrčila som sa. Teraz som musela byť maximálne ticho. Inak ma to bude stáť život. Najradšej by som bola, keby sa aj moje srdce skľudnilo, ale tú radosť mi nedoprialo. Tak som tam len ležala skrčená, v duchu prosiaca o život. ,,Niekde tu bude! Prehľadajde všetko! Každý strom, krík či peň!" Spoznala som hlas mne tak nenávideného šľachtica. Začala som sa modliť ešte viac. Takto nemôžem skončiť! Nie s ním! Asi mám halucinácie. Nie, nemám ! Oni vážne odišli! Chválila som Boha so slzami v očiach, ale iba v duchu. Nezabudni! Môžu sa vrátiť. Radil mi mozog, ktorý ma už toľkokrát zachránil. Aj teraz som ho poslúchla. Potom som začula pri sebe tiché chrupkanie. Strhla som sa. Ak som nezomrela vtedy, zomriem teraz. Pomaličky, ako sa len dalo som sa otočila. To zviera bolo...

BUM!!! Nechám vás v napätí! Máme tu ďalšiu kapitolu. Ten začiatok trošku nudnejší, ale potom sa to vyostruje. Zároveň sa chcem pochváliť. Napísala som viac ako 1000 slov!!! To sa mi ani na 'Novej' ani tu nepodarilo. Každopádne som chorá. Trošku som si predĺžila prázdniny😅. Tak možno Vám ešte niečo napíšem. Zároveň Vás prosím. Napíšte mi či sa Vám kniha páči, alebo je to Cringe. Dosť ma Váš názor zaujíma.
Prijímam pochvalu aj kritiku.

AHOJTE!

V objatí lesaWaar verhalen tot leven komen. Ontdek het nu