Zrkadlové dvojča II.

Úvod

Strata.
Bolesť.
Slzy.
Žiaľ.
Slnečné lúče dopadajú na čierne oblečenie všetkých prítomných. Slová o jej výnimičnosti letia -zrazu- teplým vzduchom, ktorý suší mokré cestičky líc. Dutý zvuk buchotania zeminy o urnu pomaly utícha. Z dohľadu očí smrť odchádza.
Smútok.
Mier.
Vyrovnanosť.
Zabudnutie.

-.-.-.-

Slnečné lúče ktoré prenikali do miestnosti presne na poludnie, sa jemne dotýkali chladnej tváre. Každý mal v hlave otázku. Stále tú istú otázku. Prečo?
Posledné dni, okamihy, sekundy s ňou im už nikto nevráti ani nenahradí. Boli to práve Albertove ruky, ktoré sa posledný krát dotkli Maddie. Krátke čierne šaty s čipkovanými rukávmi, lesklé tmavé boty a nad jej krátkou ofinkou mala uviazanú jednu z jej obľúbených mašlí. Bol to bod, kedy si Albert smútočne povzdychol a Maddieno telo naveky zavrel do tmavohnedej truhly. Je veľmi ťažké rozlúčiť sa s milovanou dcérou presne tak, ako sa musel rozlúčiť aj s milovanou nebohou manželkou. Albert tieto chvíľe psychicky nezvládal. Nedokázal sa zmieriť s faktom, že znova nedokázal spraviť viac pre záchranu najbližšieho. Rodičia by nemali pochovávať svoje deti. Systém bol nastavený tak, aby zomreli skorej tí starší, nie dievča, čo malo celý život pred sebou. Z úst sa mu valili potlačované vzlyky, ktoré nemal silu zadržať za zubami. Najradšej by kričal, búchal, trhal, bodal. Radšej by zomrel, ako pochoval svoju dcéru, svoju princeznú, svoje dievčatko. A veru, že nad tým aj rozmýšľal. Ale hneď sa rýchlo spamätal. Nikdy také niečo nespraví. Nikdy. Bol mu darovaný život, aj keď ťažký, veľmi ťažký, ale bol to život. A jeho životom bola jeho rodina. Boli mu darované deti, ich láska, ich úsmevy a slzy. Nemôže ich tu predsa nechať. Nie teraz. Nie s tým, čo po sebe zanecháva. Jeho syn, od chvíle čo jeho dvojča prekročilo svoje hranice, neprehovoril ani slova. Doteraz mal pred očami tú scénu. Edgarov priam agonický krik. Slzy, ktoré už ani neboli slzami. To čo stekalo po jeho lícach neboli ani diamanty, ani vodopády. Boli to rieky a rieky slanej vody. Nie. Stačilo! Nedokáže na tú chvíľu spomínať. Musí to nejako zastaviť. Musí sa zmieriť so svojim osudom. So svojimi ranami.  S ostrými šípmi v jeho srdci.

-.-.-.-

Edgar mal pocit, že už nerozlišuje noc od dňa. Oči podliate krvou ho pálili, akoby si do nich nasypal štipľavú papriku. Slnko práve vyšlo, maľujúc svoje okolie krásnymi teplými farbami, ktoré však kazili mraky. Pomaly sa blížili, upozorňujúc na svoju existenciu, rovnako ako malé blonďavé dievčatko v Edgarovej posteli. Nespokojne  sa zahemlesilo, poriadne kopnúc svojho brata do rebier. 
Fakt, že sa cítil ako mŕtvola, už akosi nevládal riešiť. Celé jeho vnímanie sveta bolo akosi rozmazané. Nezaostrený svet je predsa sympatickejší, ako ten skutočný. 
V priebehu posledných 48 hodín už nespočetkrát predýchaval záchvaty agresie, za ktorými hneď nasledovali slzy. Psychická bolesť, ktorú doteraz cítil, sa stávala pomaly otupenou. Akoby bola jeho duša zastrúhanou ceruzkou prváka. Jeho tuha potrebovala strúhadlo, lenže v triede sa  nenachádza nikto, kto by ho mal. Izba, v ktorej prebýval vyzerala jedným slovom strašne. Výbuchy agresie si určite najviac odniesli veci poukladané na jeho stole. Po zemi sa váľalo niekoľko zošitov, papiere, písacie potreby, črepy kedysi Edgarovho obľúbeného pohára s logom jednej kapely a posledná vec, ktorá ho štvala najviac. Včera, v návale zlosti zhodil rámik s ich spoločnou fotkou. Spoza popraskaného skla sa na Edgara usmievalo jeho dvojča. Veselé oči, zdravá rúžová pleť a tmavé vlasy dozdobené mašľou. Vedľa tejto krásnej ženy stál odutý Edgar. Vtedy bol nenormálne znudený z Madieiných nekonečných kecov, fotiek a iných aktivít. Teraz by dal všetko za to, keby sa vrátil do tej doby. Najradšej by sa prefackal, za to ako sa správal. A aj to urobil. Včera. Jeho prsty ho doteraz štípali, ako sa včera niekoľkokrát omylom porezal o črepiny. Teda, zozačiatku to bolo omylom. 

-.-.-.-

Bol to konkrétne štvrtok kedy sa mal konať pohreb. Verili, že všetko bolo dokonale nachystané na to, aby sa mohli posledný krát rozlúčiť s Madelin. Medzi časom v byte Lisperovcov nepadlo ani jediné slovko ktoré by povzbudilo Lisperovcov k lepším zajtrajškom a hlavne vyrovnanosťou. Čisto čierne dlhé šaty, kravata uviazaná okolo krku, a ani jedna usmievavá tvár. Bude ťažké to prekonať. Albertové uslzené oči hľadeli do zrkadla, kde videl muža, ktorý robí to isté už druhý krát. Nechcel na to myslieť ešte viac. Zbláznil by sa. Jeho zamyslenie prerušil uplakaný hlások malej Sashi, prosiac svojho brata o zapletanie copíkov. Edgarove ústa sa iba na moment zodvihli a bez slovne sa pustil do plnenia sestrinej prosby. Plynule prepletal bledé vlásky pričom Sasha nespustila oči zo zeme. Albert sa mierne pousmial na svoje deti. Uvedomil si že im musí byť hlavne teraz oporou keď to najviac potrebujú. Sasha mala stredne dlhé vlasy, takže netrvalo dlho spraviť copíky. "Ďakujem" Zaznelo tichým hláskom a malé, copaté dieťa sa rozutekalo do svojej izby.   

-.-.-.-

Dom smútku bol obklopený mnohými mladými i staršími ľuďmi. Niektorých ani sám Albert nepoznal. Na poslednú rozlúčku prišla dokonca aj Maddiena trieda. Albert sa jemne pousmial nad tým kto všetko prišiel. Pohreb  nebol dlhý. Stručne bolo povedané o Maddienom krátkom živote. Neplakala len rodina... Plakali všetci. Za nebohým životom. Nebolo to ani 10 minút po pohrebe, no Albertovi sa zdalo  že tento deň je nekonečný. Z každej strany počul tie isté slová: "Úprimnú sústrasť", "Držte sa", "Buďte silný"..... Albert neveril tomu, že sa z toho niekedy dostane, no snažil sa aspoň predstierať, že mu tieto slová pomáhajú. Bolo toho veľa. Potreboval sa trochu vyvetrať a hlavne si zrovnať myšlienky. Nuž, ako vychádzal z davu smútiacich ľudí, všimol si tieň vysokej postavy. Z diaľky nevedel identifikovať kto to je. Kráčal teda smerom k veľkému mužovi, no keď sa muž otočil, Albert zistil že nikdy nemal zisťovať kto to je. Bol to Charles. Chlap, ktorému Albert dlžil peniaze. Ktoré stále nevrátil. Charlesov pohľad nebol ani z ďaleka príjemný keď videl, ako sa k nemu Albert približoval. Charles očami naznačil, že si chce prehodiť reč osamote. "Máš prachy?" Vyhŕkol naňho Charles. "Ja... Počuj Charles stále sa môžme nej..."  Prerušil ho a jemne zatiahol za jeho kravatu "Tak ma teraz dobre počúvaj ty mamlas! Tieto tvoje rečičky a iné dohody ma absolútne nezaujímajú Lisper. Buď mi tú polovicu vrátiš do jedného mesiaca alebo inak dobre vieš čo sa môže stať. A dávaj si veľký pozor čo spravíš. Vieš, že sa môže stať , že by si na tomto mieste stál v tomto obleku aj po tretí krát!" Charles odchádzal z miesta s pocitom, že teraz Alberta upozornil natoľko, že sa mu tie peniaze skutočne vrátia. Albert už nemohol viac čakať. Nemohol riskovať že by prišiel aj o Edgara a Sashu.

-.-.-.-

Bolo niečo okolo deviatej, keď sa Sasha zobudila. Izba bola prázdna, žiadne zvuky nenasvedčovali, že by bol niekto v byte. Až pochvíli si uvedomila, že z kúpeľne počuje šušťanie vody. Keď v obývačke našla sedieť ocka, bolo jej jasné, že kúpeľňu okupuje Edo. Šušťanie vody však neprestávalo a Alberta začali chytať obavy. Čo ak tam odpadol? Alebo sa utopil? Čo ak.. Nie, stačilo. Pekne pokojne zaklope, Edgar odpovie a všetko bude zase "v poriadku".  Jeho kroky ku kúpeľňovým dverám boli rýchle a klopanie naliehavé. Šum vody neprestával. Albert sa s búšiacim srdcom vrútil do kúpeľne, aby našiel svojho syna skrčeného na zemi. Bol pri vedomí, nebol zranený len.. len plakal. Hoci sa slzy miešali s tečúcou vodou. Albert veľmi dobre vedel, že smrť jeho dvojčaťa Edgara nepekne zasiahla, avšak vidieť svojho syna takéhoto zúfalého.. vidieť ho tu, mokrého premočeného a uplakaného ho zrážalo na kolená. Voda, ktorá neustále tiekla na Edove čierne šaty bola úplne ľadová. Starší muž si až teraz uvedomil, ako veľmi sa jeho syn triasol. Automaticky siahol po ručníku, podávajúc Edgarovi ruku, aby vstal. Ten však, narozdiel od svojho akčného otca len strnulo kľačal na zemi, hneď ako si uvedomil otcovho pohľadu zasekol sa vo svojich činoch a vystrašene hľadel na svoje trasúce sa ruky. Nechal otca, aby mu pomohol na nohy a potom ho jednoduchým gestom vyhnal z kúpeľne. Niečo tam vnútri mu zakazovalo ukazovať svoj smútok druhým. Akoby tam vonku nebol nikto, kto by skutočne dokázal pochopiť jeho bolesť.

Čo sa malej Sashky týkalo, bola na tom podobne ako Ed. Hoci jej žiaľ bol, narozdiel od jej brata, otvorený. Prijímala objatia, rovnako ako tíšivé slová. Jej oči plakali a ústa vzlykali, pľúca sa nadrapovali za vzduchom, tak ako ona za útechou. Lisperovci boli rozorvaní a dotrhaní. Hovorí sa, že čas lieči. Je to pravda?