Maybe~

1.~

V okne sa mihajú rýchlosťou svetla rôzne domy, byty, cesty... Som celkom nervózna, veď kto by nebol, keď ide práve z Prešova do Bratislavy na hereckú školu, ktorá sa vám začína o dva týždne a medzitým si máte zohnať hotel a pochodiť po všetkých známych?
Možno musím zachovať chladnú hlavu.
Myslela som na niečo iné. Myslela som na moje kamošky zo strednej, ale to ma privádzalo k smútku, a tak som si radšej zobrala slúchadlá a mobil a počúvala hudbu.
Vlak zastavil práve vo chvíli, keď sa začal refrén mojej obľúbenej piesne, čo ma dosť naštvalo, ale pokúšala som sa byť kľudná.
Vystúpila som z vlaku a išla som si pre kufre. Poobzerala som sa okolo seba.
Som v Bratislave.
Bože, tu je fakt hnusný vzduch.
Ten chlap konečne vyložil moje kufre a ja som sa mohla venovať môjmu mobilu, kde som hľadala najbližší hotel.
Možno som si to nemala nechať na poslednú chvíľu.
Sadla som si na lavičku a čumela do mobilu, no v tom ma prerušil krik.
Nejaký chalan vrešťal na jedného chlapa, ktorý zrejme tiež podával kufre.
„Ježiši, vy furt nechápete že v těch kufrech  jsem měl všechny věci, peníze, oblečení a všechno možný! Proboha, vy jste magor! Všechni ty věci mi zaplatíte!”
Hm, ten má ale smolu.
Chvíľu sa tam ešte bavili a potom si ten chalan sadol vedľa mňa na lavičku a hlavu si zaboril do rúk. Chvíľu takto zostal, no potom niekomu zavolal.
„Čau Klári neuvěříš co se stalo.
Ne, ne neboj.
Stratili mi kufr, teda všechny.
Jo, já vím, jsou to kreténi.
Ne, jen nech mi přineseš věci nějaký, já fakt nevím.
Jo a ještě peníze.
Ne, nevím kde přespím. Vždyť nemám jak platit.
Ne, měl jsem kartu v kufri.
Okej, pak se ozvu, ahoj.”

Zložil a pozrel sa na mňa. Ak bude odo mňa chcieť prachy, ja fakt neviem, čo urobím.
Ale nie, on si zase položil hlavu do rúk.
„Ehm, prepáč ale ja ti môžem pomôcť.” pípla som a poklepala som ho po ramene.
Bože, prečo to robím.
„Jak?” podíval se mi do očí.
„No, ehm môžem ti požičať.”
Prečo už nesklapnem, preboha.
Chlapec sa na mňa pozrel s nádejou v očiach a usmial sa.
„Vážně?”
„Ehm, hej vážne.”
Ja som magor.
„A nevíš kde je nejbližší hotel?”
„Práve to hľadám.”
„Pomůžu ti.”
Naklonil sa nad mňa a môj mobil.
Asi ho nenaučili, že čumieť do cudzieho mobilu sa nesmie.
Ale, pomohol mi a spoločne sme našli hotel, do ktorého sme spolu vyrazili.
Po ceste mi v kuse opakoval, že mi veľmi ďakuje a tie peniaze mi vráti.
Prišli sme do hotela a on slušne cinkol na zvonček, no nikto neprišiel. Urobil to ešte raz, no nikto.
„Nechaj to na mňa.” povedala som a začala som silno cinkať na zvonček a pri tom kričať.
Prišla k nám nejaká bacuľatá tetka s rožkom v ruke.
„Nekričte toľko, veď už som tu.” zamrmlala načo som jej chcela nie veľmi pekne odpovedať, no chalan si dal prst na ústa načo som poslúchla.
„Takžeee izba pre dvoch? A posteeľ manželská?” zamrmlala a pozrela sa na nás, pričom nadvihla obočie.
„Ne, ne, špatně jste si to vysvětlila. My jsme se dnes viděli prvníkrát a byla to náhoda. Prostě... Dvě izby pro jednoho.” povedal a pozrel sa na ňu.
Tetka sa pozrela na nejaké papiere a potom dodala:
„Také izby sú už plné.”
Prečo mám ja takú smolu?
Chvíľu sme na seba s tým chlapcom čumeli, no potom som ho odtiahla trochu nabok od predavačky.
„Čo budeme robiť?” spýtala som sa ho.
„Nevím. Do dalšího hotela je to daleko.”
„Na koľko tu si?” spýtala som sa.
„Taak, na měsíc.”
„Okey chlapče, jediná možnosť ak nechceme zostať na ulici je že budeme mať spolu izbu pre dvoch. Súhlasíš?”
„Tak okay.” povedal a usmial sa na mňa.
Išli sme späť ku tej tetke, ktorá si pochutnávala na rožku.
„Ehm, tak izbu pre dvoch.” povedala som.
Ježišiii, to vyznelo divne.
Ale tetka sa ešteže neozvala. Iba zasa čumela do papierov. Po chvíli si pýtala naše mená a peniaze.
„Nina Michalská.” odpovedala som.
„Radek Baďura.” odpovedal trochu tichšie, akoby nechcel, aby jeho meno niekto počul.
Počkaaať, to meno mi niečo pripomína.
Podala som hotovosť a ona nám dala kľúče. Celý čas som rozmýšľala, čo mi to meno pripomína.
Keď sme išli výťahom, zakričala som na celý hotel:
„Ježišiiii, ty si ten youtuber o ktorom vždy básnila moja kamoška zo strednej. Teen, ehm, hej Attack!”
„No jo no.” povedal a poškrabal sa na zátylku.
„Kamoška o tebe furt dačo vravela. Tvoje meno sa mi úplne dostalo do pamäte.”
„To je super. A poslouchej, můžu ve videu říct o tomhle příbehu? Že o tobě a jak si mi pomohla? Je to fakt bomba, seš fakt milá. A když se zamyslíš, je to celkem sranda, že jsme skončili v jednom pokoji. Jakoby nám to bylo souděné.” povedal a zasmial sa.
„Jasan, ak chceš.” povedala som.
V tom sa výťah zastavil a chalan, teda "Radek" otváral dvere do izby.