Buď, alebo - Ben Hardy

3. kapitola

Fúkal pomaly zimný vzduch, no stále bol len koniec septembra. Chlad sa mi s istotou dostával pod tenký pletený sveter a mne nabiehali po celom tele zimomriavky. A nie len kvôli zime. Koloval vo mne pocit, že nerobím správnu vec. Veď od detstva mi vtĺkali do hlavy, že nemám sadať do auta s cudzími ľuďmi. A predovšetkým s chlapmi.

Naivné 20-ročné dievča? Možno.

Najprv otvoril zadné dvere a položil Frankie na sedadlá. Obratom ich aj zavrel a elegantne ma usadil na miesto spolujazdca. Keď sa usadil za volant a naštartoval, okamžite zapol kúrenie, aby mi bolo teplejšie. Ešte pred tým než zaradil jednotku som mu povedala na akú adresu idem.

„Si na tom starom internáte?" zaškeril sa.

Vyrazili sme. Zdalo sa, že bol dobrý šofér a dopravné situácie mal pod palcom. Počas cesty mi Frankie zo zadných sedadiel preliezla do náručia. Uložila som si ju na kolená a hladkala jej hebký chrbátik.

„Páčiš sa jej," poznamenal.

Uprela som na neho pohľad. Keď sme míňali svetlá ulíc, mohla som si bližšie všimnúť jeho výzor. Bol pekný. Nehorel dokonalosťou, bol len pekný. Mal naozaj veľké svetlé oči a výrazné obočie. A takisto mal jemný nos a zvláštne plné pery. Ešte pred tým, než som od neho odtrhla zrak, som sa dívala na jeho široké žilnaté ruky položené na volante. Boli tak pevné a mužné. Ale nechcela som byť extrémne nápadná, tak som sa po zvyšok jazdy dívala z okna. A Frankie mi stihla zaspať na kolenách.

„Trafil som?" pozrel na mňa veľavýznamne.

„Áno," a obaja sme sa naraz pozreli na spiace psíča.

„Ešte musím vymyslieť ako sa ti poďakujem."

„Veď si ma odviezol cez polku Londýna," dvihla som obočie, „sme si úplne kvit."

„Nie," protirečil mi, „to absolútne nestačí."

„Prosím ťa!"

„Naozaj."

„Neďakuj mi!"

"Musím."

"Nemusíš!"

Bez otáľania mi vytrhol z ruky telefón a s úsmevom si do neho písal svoje číslo. Následne si prezvonil na svoj mobil a ten môj mi spokojne vrátil. Mal to naplánované?

„A moje meno je Ben," vyceril na mňa zuby.