Dieťa štyroch živlov |book 4|

Siedma kapitola: Vysvetľovanie

Vybrala som z vrecka svoj mobil a pevne dúfala, že bude aspoň ako-tak fungovať. Displej bol síce doškriabaný a dopukaný, ale našťastie fungoval. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Síce bola veľká šanca, že môj hovor Drew zruší hneď, ako uvidí na displeji moje meno, ale bola som odhodlaná mu všetko vysvetliť. Tak som teda vytočila jeho číslo a čakala.

Drew ma zrušil. Čakala som to, takže ma tým nijak neprekvapil. Aj tak sme však museli ísť k nemu domov, lebo sme nemali kde bývať. No napadlo mi, že hurikán možno zničil aj jeho dom, ale... prečo to aspoň neskúsiť?

---

Vyvalila som oči, keď som uvidela naše auto stáť nedotknuté na dvore. Myslela som, že ho vzal hurikán, ale zrejme sa tak nestalo. Otec sa teda posledný krát pokúsil auto naštartovať, aby sme k Drewovi nemuseli ísť pešo alebo autobusom. Ako naschvál sa mu to podarilo. Tak sme sa teda vybrali k Drewovmu domu.

---

Drewov dom nebol vôbec poškodený. Všetko tu vyzeralo, akoby tu nebol žiadny hurikán. Nemohla som tomu uveriť. Dokonca aj mesto vyzeralo úplne obyčajne, ako v každý normálny deň.

Vystúpili sme z auta a zastavili sme sa pred dverami. ,,Zaklop..." povedala som otcovi. ,,Drew ma od včera nenávidí..." Tak teda otec zaklopal a po chvíli sa vo dverách zjavil Drew. Keď ma uvidel, zmizol mu z tváre úsmev, ktorý tam ešte pred chvíľou mal, a oprel sa o dvere. ,,Čo chceš?" opýtal sa s naštvaným pohľadom upretým na mňa. ,,Drew... chcela by som sa ti ospravedlniť a,,, nemáme kde bývať, tak sme sa ťa chceli spý..." ,,Tak počkať... čo sa stalo?" prerušil ma Drew. Nakoniec nás pustil dnu a všetko sme mu povedali.

---

V Drewovej izbe

,,Tak teda... povieš mi, čo sa stalo na biológii?"opýtal sa ma Drew a ja som teda musela s pravdou von. Dal mi totiž podmienku, že u neho s otcom môžeme zostať, len ak mu všetko poviem. Tak som mu to teda prezradila a aj som sa mu ospravedlnila. Drew mi to najprv samozrejme neveril, ale obaja sme museli uznať, že moja historka znela až príliš reálne na to, aby to bol výmysel. Nakoniec som mala pocit, že bude všetko medzi nami v poriadku.

,,Vieš... myslela som, že by som si to mohla nechať pre seba ako tajomstvo..." povedala som Drewovi. ,,Možno raz príde deň, kedy ovládneš svet..." Zasmiala som sa. ,,Prestaň, Drew!" ,,Myslím to vážne, Emma. Tvoj čas príde, ak naň budeš čakať. Bude to ťažké, ale... ver mi. Zvládneš to. A ja ti v tom pomôžem." odpovedal úplne vážne Drew. Teda... aspoň vážne vyzeral. Zamyslela som sa. Drew sa zdvihol so slovami: ,,Za chvíľu som späť..." A mal pravdu. Ani nie o minútu sa vrátil do izby s kokosovou tyčinkou v ruke, o ktorú sme sa podelili.

,,Drew?" oslovila som ho. ,,Hm?" ,,Nebudem čakať." ,,Čo?" nechápavo sa spýtal. ,,Povedal si, že môj čas príde, ak naň budem čakať. Nechcem čakať. Tie múry, ktoré som okolo seba mala... mám pocit, že padajú dolu. Myslím, že už budem slobodná. Už som snáď prišla na to, ako svoju moc ovládať. A budem v tej moci pokračovať, až kým nepríde môj čas. A to v oboch zmysloch." zakončila som svoje rozprávanie. Drew sa usmial. ,,Ale mám informáciu, ktorá ťa... ako to povedať... znepokojí." oznámil mi ešte stále s úsmevom. ,,Akú?" ,,Nebudeš ma môcť naštvať." Zasmiala som sa a buchla ho po ramene. ,,Drew, prestaň!"

---

Predpokladala som, že Drewov otec je skvelý muž. A to sa mi aj potvrdilo. Bol milý a zábavný. Všetci piati sme si okolo polnoci pozreli film Vládca štyroch svetov. Asi polovicu z neho som však nezachytila, lebo Drewovi rodičia sa stále niečo pýtali môjho otca.

Asi o druhej sme išli spať. Som zvedavá, ako budem zase zajtra fungovať v škole...