Dieťa štyroch živlov |book 4|

Šiesta kapitola: Únik

Neochotne som pristúpila k oknu. V diaľke som uvidela hurikán, ktorý sa k nám blížil. Pretrela som si unavené oči, aby som sa uistila, že to je len sen. Bohužiaľ nebol. Bola som vydesená. Ak je toto tá katastrofa, o ktorej hovorila Aglaia, tak toto sú moje posledné chvíle života.

,,Poďme! Musíme rýchlo zmiznúť!" zvolal otec a otočil sa smerom ku schodom. ,,Otec! Nemáme šancu uniknúť! Kamkoľvek by sme išli, ten hurikán nás môže prenasledovať! Nevieme, kam pôjde a kedy zanikne..." povedala som mu. ,,To máš pravdu, ale fakt tu chceš zomrieť?" Musela som uznať, že otec má pravdu. ,,Tak čo tu ešte robíme?" povedala som, zobrala som si mobil a bleskurýchlo do kufru pobalila všetky moje najmilšie veci, ktoré som chcela mať so sebou.

---

Nastúpili sme do auta a otec naštartoval. Teda, lepšie povedané, pokúsil sa naštartovať. Skúsil to aspoň desaťkrát, ale nepodarilo sa mu to. Vyšiel z auta a všetko skontroloval. Do auta sa vrátil s nechápavým a beznádejným výrazom. ,,Všetko je v poriadku..." povedal. ,,Nechápem, prečo to potom nejde..." Ešte trikrát skúsil naštartovať. Nič. Všetka moja nádej na prežitie sa rozplynula vo vzduchu. Vystúpila som z auta a vbehla dovnútra, do mojej izby. O chvíľu prišiel otec za mnou. ,,Možno by sme mohli..." ,,Otec, všetko je zbytočné!" skočila som mu do reči. ,,Chceš pred tým hurikánom bežať alebo čo? Čokoľvek urobíme, nepomôže nám to." Otec si povzdychol a prikývol. ,,Máš pravdu. Toto je náš koniec."

---

O hodinu neskôr

Otvorila som oči. Všade okolo mňa bol prach a z domu zostali len zrúcaniny. Neviem prečo, ale v tej chvíli sa ma zmocnil zvláštny pocit. Bol rovnaký, ako keď som sa dozvedela o smrti svojho brata aj mamy. Začala som na nich myslieť a v duchu som ľutovala všetko, čo som im kedy urobila alebo povedala. Mala som pocit, že za ich smrť môžem ja. ,,Nebojte sa..." povedala som si sama pre seba. ,,Aj môj čas raz príde. Len vydržte."

Zakašľala som. ,,Otec? Otec!" začala som kričať na otca a snažila sa postaviť na nohy. Odniekiaľ zblízka som počula stonanie. Kto iný by to mohol byť, ak nie otec?

Spoločnými silami sme odhrnuli všetky... ehm... ako by som to nazvala... úlomky alebo kamene, pod ktorými ležal otec. Našťastie, nič vážne sa mu nestalo, rovnako ani mne.

,,A čo teraz? Kde budeme bývať?" opýtal sa beznádejne otec a poobzeral sa okolo seba. Začala som rozmýšľať, u koho z mojich priateľov by sme zatiaľ mohli bývať. Ak sa mám priznať, mala som len jedného naozaj dobrého priateľa, na ktorého som sa vedela spoľahnúť. Teda... ak ešte vôbec nejakého naozaj dobrého priateľa mám. Drew je teraz na mňa určite naštvaný a pochybujem, že aj keby som mu povedala pravdu, dovolil by nám bývať u neho, kým by sme si niečo nenašli. Povedala som si však, že za pokus to stojí.