Colors of Hope | HP FF | SK

1.

„Stratiť lásku je strašné. Klame, kto vraví, že smrť je horšia.“
- Bob Marley

2.6. 2006

Chladný februárový deň sa blížil ku koncu, keď do malej nemocnice na konci mesta vtrhli dvaja cudzinci. Muž a žena. Muž ztrhaný, unavený s dlhými čiernymi vlasmi a modrooká žena zvíjajúca sa v nečakanom prívale bolesti.

„Moja žena rodí!“ skríkol muž na recepčnú. ”Zavolám doktora“ usmiala sa postaršia pani. Doktor zobral mužovi jeho manželku, no už mu ju nikdy nevrátil.

Tej noci mužovi Boh zoslal malé dievčatko, no zobral mu jeho lásku, jeho ženu, z úmyslom mu ju vrátiť až vtedy keď aj muž prekročí prah života a vkráča ďalej až do večnosti.

Tej noci sa muž mal stať šťastnejším a svet lepším, no muž nechápal ako môže svet byť lepším či on sám šťastnejším bez jeho manželky?

a tak meno ktoré sa malému dievčatku jej rodičia rozhodli dať, tej noci nenaplnilo svoj význam...
Hope

.....

Malá Cara Hope rástla ako z vody a jej otec sa už nemohol viac trápiť. Mal svoju malú princeznú a tú predsa nemohol opustiť. No stalo sa. Malá Cara mala čoskoro osláviť svoje druhé narodeniny, keď jej otec spáchal samovraždu. Nidky ju neochránil, nesprevádzal do škôlky či školy, neučil písať či čítať no čo Caru mrzelo najviac, nikdy s ňou neoslávil jej druhé narodeniny. Ani tretie, štvrté, piate či sedemnáste.

A aj keď sa malá Cara často pýtala na svojho otca, nikto nemal to srdce povedať jej že jej otec sa zavraždil a už vôbec nie že dôvodom jeho rozhodnutia mohla byť práve ona. Jeho malá Hope.

A tak sa Cara každé narodeniny pýtala „Prečo?“ jej otázka preletela všetky kúty zeme, a preplávala najtemnejšie hlbiny oceánov, stále však nenachádza odpoveď ani v Knihe Kníh. Kto však mohol vedieť že skutočná odpoveď nám stojí priamo pred očami, každú noc keď zaspávame a keď sa ráno budíme? Možno je odpoveď ukrytá na fotografii z detstva, či hlasoch ktoré večer ako spomienky na lásku počuješ spievať uspávanky?

Cara však stále mala rodinu. Tetu Andromedu, bratranca Teddyho a krstného Harryho s rodinou.

No Harry s rodinou čakali ďaľšie dieťa a teta Andromeda už bola stará nato aby sa starala o malé dievčatko.

Cara teda bola uložená do čarodejníckeho detského domova Zlatá Hus, ktorý sa nachádzal neďaľeko Londýna.

Malá Cara sa tam učila písať, čítať, našla si tam kamarátov, no nebola šťastná. Veď ako by aj mohla?

Keď Cara oslávila svoje piate narodeniny, ujali sa jej Potterovci a ďaľších šesť rokov prežila tam. Krstný Harry jej často rozprával o Rokforte a jeho kráse a Cara sa už nemohla dočkať kedy ho uvidí na vlastné oči.

Cara dobre vedela že list dostane až na svoje jedenáste narodeniny, no i tak každý rok zodpovedne čakala na verande v snahe uvidieť rokfortskú sovu nesúcu jej jej vysnívaný list.

.....
1

3.7. 2015

Horúceho júla 2015 sa na oblohe konečne zjavila malá plamienka nesúca zamatovo biely list s majestátnou rokfortskou pečaťou.

Cara zosmutnela pretože list ešte vždy nebol určený jej. Jej nevlastný brat James už v apríli dovŕšil jedenásť rokov a list bol adresovaný práve jemu.

„James! James! Už je to tu, už to prišlo!“ nadšene výskala Jamesova mladšia sestra Lily. Aj ona sa tešila na Rokfort. Ale zatiaľ čo jej dvaja bratia a nevlastná sestra už dlho čakať nebudú, ona si počká ešte tri roky.

„Dobré ráno, Sirius“ pozdravila Cara svojho staršieho brata. „Dobré, Cara“ žmurkol na ňu. „O chvíľu už budeš žmurkať na Rokfortské baby“ zasmial sa práve prichádzajúci Albus.

Cara sa začervenala. Musela uznať že James aj Albus boli pekní chlapci. No obaja jej boli ako bratia a nemala rada keď ju jeden či druhý dostával do podobných situácií.

Cara však nebola šťastná. Bola smutná. Nepamätala si kedy bez Jamesa strávila viac ako týždeň a to aj v dobu kedy bola ešte stále v detskom domove. „Ako to tu bez teba do Vianoc vydržíme?“ smutne sa usmiala.

„Nejako už to zvládnete, Cara,“ usmial sa aj on „a dúfam že keď sa vrátim už to tu bude pekne vyzdobené“ uškrnul sa. James rovnako ako všetci Potterovci miloval Vianoce no zdobenie neznášal. Či už to bolo zdobenie stromčeka či krbu, James si vždycky našiel výhovorku. Cara narozdiel od neho zdobenie milovala a každoročne sa ho nemohla dočkať.

„Samozrejme že áno,“ odpovedala a James sa víťazoslávne usmial „no kvôli tebe to nebude“ sladko sa usmiala. Albus vybuchol smiechom. Bol pre každú srandu, podobne ako Cara a jeho starší brat, no ešte radšej sa zabával na jeho bratovi a verte mi, pohľad na Jamesa v tejto chvíli stál aj za prísny trest Ginny Potterovej.

A tak sa aj stalo. Už po chvíli sa zhora ozvalo nedočkavé „Čo sa deje?“ a Ginny sa privalila ako hurikán. „Albus sa len smeje na nejakom vtipe“ odpovedala Cara taktiež zadržiavajúc smiech.

„Aha,“ zkonštatovala. Ginny Potterová bola milá a dobrosrdečná žena, no keď bolo treba vedela byť aj prísna. „a na akom vtipe?“

James už tú krivdu nevydržal a všetko vyzradil „Cara o mne niečo povedala a Albus sa smeje“ na zdutej tvári Jamesa Siriusa Pottera sa Albus ešte viac rozosmial.

„Cara zlatíčko, je to pravda?“ Ginny presunula pohlad na červenú Caru. „Nie tak úplne“ vysvetlila Cara a následne Ginny povedal čo sa stalo.

„Cara ty môžeš ísť“ milo sa usmiala Ginny. V sekunde ako za sebou Cara zatvorila dvere sa z obývačky ozval krik.

A s pocitom údivu a nevinnosti, dostala Cara na raňajky slaninu naviac.